Do Skalitého prišiel človek, z ktorého vyžaroval pokoj a harmónia. Usmieval sa, keď ho familiárne oslovovali "Miško" a srdečne sa pozdravil s každým, kto o to stál. Okolo seba šíril dobrú náladu a príjemnú pohodu. Tak pôsobil aj na mňa majster hereckého umenia, člen činohry Slovenského národného divadla v Bratislave - Michal Dočolomanský.
- Keď vás človek vidí, tak má dojem, že čas (i roky) sa u vás zastavili. Prezraďte recept na večnú mladosť...
Keď mi niekto povie, že vyzerám mlado, neberiem to vážne. Pochybujem o tom. Som proste človek, ktorý má veľa energie, pozitívne myslím. A ono... s tou mladosťou je to tak, že každý vie, ako mu "vrie v hrnci". Roky človek nezaprie. Starnem rovnako ako každý iný, dokonca tomu pomáham aj cigaretami. Alkoholu našťastie neholdujem, takže tá jedna neresť sa ešte dá zniesť. S pribúdajúcimi rokmi sa mi zmenil uhol pohľadu na rôzne veci. Už sa tak pre hocičo netrápim, viem si všetko nejako zargumentovať. Myslím si, že všetko má svoj zmysel, nech sa s nami deje čokoľvek, musíme to iba vedieť prijať.
- V Skalitom ste po prvýkrát. Ako to tu všetko na vás pôsobí...?
O krajine nebudem hovoriť, tá je prenádherná. Ďakujem organizátorom, že v obci Skalité sú Goralské slávnosti, pretože podľa mňa takéto podujatia majú pre Slovákov, pre každý národ veľký význam. V nich sa vraciame k našim koreňom. Nemôžeme si zakrývať oči nad skutočnosťou, že je tu tendencia zdecimovať našu národnú kultúru, alebo ju úplne vymazať. Nesmieme to pripustiť. Myslím si, že Slováci to ani nepripustia, pretože sme veľmi malý národ, tisícročia sme boli v područí niekoho a napriek tomu sme si zachovali našu reč, aj našu kultúru sme si zachovali. Každý národ má svoj vlastný imidž a ten si musí zachovať, ináč by to bolo veľmi chudobné. Boli by sme ako uniformovaná masa otrokov.
- Čo pre vás znamená šťastie ?
Šťastie je veľmi relatívny pojem. Niekto múdry povedal a ja sa s tým stotožňujem, dokonca to mám ako také krédo, že "najväčšie šťastie je byť cestou pre šťastie". Našťastie mám také povolanie, že to do istej miery môžem spĺňať. Ten výrok je podľa mňa pravdivý, nie je výmyslom, pretože človeka naozaj napĺňa šťastím to, ak vidí, že urobil šťastným niekoho druhého.
- Ktorá herecká postava vám najviac prirástla k srdcu ?
Možno si každý myslí, že Jánošík v Maľovanom na skle. Ale nie je to tak. Bol to Ibsenov Peer Gynt, veľmi krásna postava, dala mi najviac zabrať, najviac som si ju vážil a myslím, že mi aj veľmi dobre vyšla. V divadlách to vždy hrajú traja herci. Mladého Peer Gynta, v strednom veku a starého. A ja som všetky tieto vekové kategórie hral sám, bol to taký trojhodinový monológ. Zaujímavé, že najradšej som hral toho starého, už vyzretého.
- Máte nejaký nesplnený herecký sen ?
Nesplnené sny už nemám, pretože už si ich nemôžem dovoliť...
- Na čom teraz pracujete ?
V Divadle West chystáme takú ľahšiu komédiu (dva páry, jeden mladší,druhý starší), ktorú bude režírovať kolega Horvát. Premiéra by mala byť koncom roka.Veľmi sa na to teším.
- Máte zrátané svoje herecké postavy, inscenácie, filmy ?
Raz som pre televíziu robil Soirée s p. Heribanovou a ona zrátala, že tých televíznych aktivít bolo 1100. Keď k tomu prirátame divadelné inscenácie, v priemere tri premiéry ročne a kopu filmov, tak toho bolo naozaj dosť.
- Kto bol vaším hereckým vzorom ?
Mal som dva vzory. James Dean vo filme Na východ od raja. Nesmierne sa mi páčilo jeho herectvo... také rebelantské. No a z našich hercov to bol Karol Machata. Obdivoval som jeho hlas, hovoril som - to sú zvony. Niektoré inscenácie, v ktorých hral Machata som videl aj tridsať-krát a vždy som tam našiel niečo nové, vždy som sa niečo naučil. Takže Machata bol taký môj absolútny vzor.
- Čo ovplyvnilo vaše rozhodnutie - stať sa hercom - ?
Pochádzam z početnej rodiny, bolo nás desať detí. A viete, ako také chlapčisko neučil som sa najlepšie, vymýšľal som všelijaké pestvá a rodičia, aby ma donútili trošku sa nad sebou zamyslieť, vždy mi hovorili : "Počkaj, počkaj, ty pôjdeš hnoj kydať, z teba nič nebude". Dávali mi za príklad všelikoho. No a vo mne vzplanula taká túžba... dokázať niečo! Dá sa povedať, že som celý život taký osamelý bežec, že všetko chcem urobiť sám, sám, sám. Podarilo sa mi to...
ten talent je mi zrejme daný, dostal som ho do vienka, za čo veľmi ďakujem. Ale na tú úroveň, kde som teraz, som si ho vypestoval sám. No a tie negatívne pohľady mojich rodičov na mňa, to, že ma trošku podceňovali a obávali sa o moju budúcnosť, to všetko mi len pomohlo a posúvalo ma dopredu. Vidíte aj toto bolo na niečo dobré.
- A čo vaše športové aktivity ?
Momentálne žiadne. Dávam za pravdu pánu Churchillovi, ktorý hovoril, že keď nemusel stáť, tak sedel, keď nemusel sedieť, tak ležal. Kedysi som športoval, dokonca som závodne robil športovú gymnastiku, vďaka tomu som dosť pohybovo zdatný. Keď som nastúpil do školy, musel som to nechať, čo je paradoxné, pretože už na to vôbec nebol čas. Mávali sme až 56 hodín týždenne.
- Aké jedlo máte najradšej?
Jóóóój... ja veľmi rád jem!!! A všetko! Svoju hmotnosť si však musím strážiť, pretože som herec a živím sa vlastným telom. Dovolím si ísť do 85 kg, ale potom ani deko viac.
- Čo by ste zaželali Kysučanom?
Slováci všeobecne sú veľmi pracovitý národ, pohostinný národ a Kysučania zvlášť.
Nuž a čo by som im zaželal? Zaželal by som im, aby mali príležitosť preukázať svoje schopnosti, zručnosť, um, aby pre nich bolo viacej pracovných príležitostí, aby sa z Kysúc nevytratila ľudskosť, srdečnosť a spolupatričnosť. Želám Kysučanom zdravie a držím palce, aby sa to tu všetko zmenilo k lepšiemu.
Autor: Magda Hacková
