Článok pokračuje pod video reklamou
Obec Lopušné Pažite vznikla v roku 1946 zlúčením bývalých obcí Lopušná a Pažite. Leží v strednej časti Kysuckej vrchoviny, v doline Vadičovského potoka. Vrchovinný stred chotára na severe i juhu prechádza do hornatiny z druhohorných hornín. Obci dominujú "Steny" s nadmorskou výškou 887 metrov. Rozloha dediny je 426 hektárov a žije v nej niečo vyše 460 obyvateľov. Je pre ňu charakteristická potočná radová zástavba. Pôvodne to boli drevené zrubové chalupy. Dnes tu už väčšinou nájdeme len moderné murované rodinné domy. Starostovský post už tretie volebné obdobie zastáva 48 ročný Milan Zmeček. Prešli sme s ním obec, aby sme sa niečo dozvedeli o živote v nej.
Pán starosta, môžete nám prezradiť niečo o sebe do doby, kým ste nastúpili do tejto funkcie?
Narodil som sa 21. marca 1956 v Lopušných Pažitiach, kde aj žijem. Prvý stupeň základnej školy som navštevoval v rodnej obci a druhý v Radoli. Potom som absolvoval päťročné súvislé štúdium končiace maturitou na Strednom odbornom učilišti strojárskom (SOU) v Kysuckom Novom Meste (KNM). Nastúpil som na bývalú Vysokú školu dopravnú v Žiline, ktorú som z finančných i osobných dôvodov opustil po štvrtom semestri. Nasledovala dvojročná základná vojenská služba a po nej som sa zamestnal vo fabrike ZVL v KNM. Odpracoval som tam asi jeden rok. Potom ma riaditeľ SOU určil pracovať ako majstra odborného výcviku. Popritom prišli za mnou aj funkcionári vtedajšieho Národného frontu z našej obce s ponukou pomôcť pracovať v jeho zložkách. V tom čase sa aktivizovalo mládežnícke a telovýchovné hnutie. Konala sa aj generačná výmena na funkcionárskych postoch. Stal som sa poslancom bývalého miestneho národného výboru (MNV) a neskôr ma navrhli za tajomníka, za ktorého ma vymenovali v roku 1982. Z toho vyplýva, že na úrade pracujem už plných 22 rokov.
Kedy vo vás skrsla myšlienka uchádzať sa o miesto starostu?
Aj keď som na úrade pracoval ako úväzkový pracovník, problémy obce som dobre poznal. Pomáhal som vtedajšiemu predsedovi MNV pri riešení aktuálnych problémov. V tom čase sme dokončili výstavbu základnej školy a bytovky. Bolo za nami vidieť určité výsledky. Keďže ma oslovovali aj občania a spomínaný predseda už nemienil kandidovať, rozhodol som sa výzvu prijať. V komunálnych voľbách v roku 1998 som mal jedného protikandidáta, ktorý sa však tesne pred voľbami kandidatúry vzdal. Občania mi dali dôveru a ja sa ich snažím nesklamať.
Čo ste považovali za prioritné úlohy?
V tom čase začal kulminovať problém s pitnou vodou a preto bolo nutné situáciu riešiť. Podarilo sa nám to a dnes môžeme povedať, že pitnej vody je dostatok. Za pravdu nám dávajú vlaňajšie extrémne suchá, keď pitná voda takmer všade chýbala, no my sme jej mali dosť.
Ako ste pokračovali ďalej?
Rozhodli sme sa založiť miestnu prevádzku, ktorú neskôr určitý čas riadil bývalý predseda MNV. Pracovali v nej maliari, natierači, betonári a iné profesie. Vyrábali sme betónové tvárnice a žľaby, ktoré sme použili v obci na povrchovú kanalizáciu. Upravili sme chodníky pre chodcov a takmer všetky miestne komunikácie. Mali sme v pláne, spolu so starostami Horného a Dolného Vadičova, urobiť spoločný kanalizačný zberač, ktorý by vyúsťoval do čističky odpadových vôd na konci našej dediny. Celá stavba by bola vyšla na 120 miliónov korún, nás by sa týkala čiastka 22 miliónov. Toto bolo pre obec nereálne. Upustili sme od tohto zámeru a spoločne sme zrealizovali ekologickú stavbu plynovodu. Naša obec mala relatívne najhoršie postavenie, lebo bola posledná v rade a museli sme čakať, pokiaľ sa splynofikuje Horný a Dolný Vadičov.
Kedy sa vám podarilo plynofikáciu zrealizovať?
Dokončili sme ju v roku 1997 aj napriek finančným problémom. Bolo to tesne pred komunálnymi voľbami a všetky obce sa vrhli na plynofikáciu. Dotácie sa nám nepodarilo zaistiť, a tak sme sa zadĺžili čiastkou dva milióny korún. Postupne sa nám podarilo dlh znižovať, no ešte nejaké peniaze dlhujeme. Keby na ministerstve hospodárstva boli postupovali zodpovednejšie, dnes sme mohli byť úplne bez dlhov. V tomto období však nastáva nový problém. Po poslednom zvýšení ceny plynu sa začínajú niektoré ekonomicky slabšie rodiny preorientovávať na alternatívne vykurovanie.
Aké dôležité stavby sa vám podarilo v poslednej dobe dokončiť?
Je to jedna stavba, a to dom smútku. Tento bol dlhšie rozostavaný a teraz je pripravený slúžiť občanom. Opäť musím spomenúť jeden problém. Ľudia, poväčšine starší, si len pomaly zvykajú na jeho využívanie. Nechceme to riešiť nejakým nariadením, verím však, že postupom času sa situácia zmení.
Ďalšie stavby zatiaľ nemôžeme z finančných dôvodov začínať, a preto sa zameriame na udržiavanie tých, ktoré tu máme.
Načrime do iného súdka. Ako je to s kultúrou a športom?
Táto oblasť je značne problematická. Jedinou fungujúcou inštitúciou je miestna knižnica, ktorá je otvorená dve hodiny týždenne. Sálu kultúrneho domu využíva mládež na organizovanie diskoték. Ostatné pravidelné akcie, ako Deň matiek, Deň detí a podobne organizujeme v spolupráci zo základnou školou v jej priestoroch. Pred niekoľkými rokmi, rovnako z finančných dôvodov, zanikla aj telovýchovná jednota. Jediným športom, ak to tak môžem nazvať, sú hasičské súťaže, na ktorých sa naši hasiči, či už doma alebo v okolitých dedinách, zúčastňujú. Som hrdý na ich výsledky a aj touto cestou im ďakujem. O tom, že hasiči majú v našej obci tradíciu, svedčí aj fakt, že o dva roky si pripomenú 80. výročie založenia Dobrovoľného hasičského zboru.
Od začiatku tohto roku máte nový erb obce. Môžete nám k nemu niečo povedať?
Niekoľko rokov sme hľadali a sumarizovali podklady o vzniku oboch častí obce. Obecné zastupiteľstvo schválilo návrh erbu, v ktorom sú dva lopúchy a kvietok na pažiti. Spojením týchto dvoch motívov vznikol celkom jedinečný a heraldicky cenný "hovoriaci" znak obce, ktorý heraldická komisia schválila.
Ešte niečo na záver?
Chcel by som upozorniť občanov, že po vstupe do Európskej únie nastalo obdobie tvrdej reality. Jednotlivé zákony nadobudli účinnosť a z nich vyplýva, že pri neplnení jednotlivých ustanovení, musia bezpodmienečne nasledovať sankcie. Nechcem nikoho strašiť, ale keď nebudeme trestať my, budú trestať nás. Teraz trochu optimizmu. Rád by som občanom poďakoval za spoluprácu a požiadal ich o strpenie pri riešení niektorých problémov. Všetko sa naraz nedá zrealizovať.
Trochu histórie
Lopušná sa spomína už v roku 1572. V roku 1598 sa uvádza pod názvom Lopussina a v roku 1658 ako Lopusna. Vznikla pri osídľovaní na valašskom práve, na území panstva Budatín. Podľa súpisu majetku mala v roku 1598 sedem domov. Najčastejšími menami boli: Žabka, Škorvánek, Ďuriš (Gyuris) a Kubassek. Osada Pažite sa spomína od roku 1662 ako Pazitje a od roku 1808 Pažite. Bol to vlastne panský majer strečnianskeho panstva. Bol tu postavený mlyn a toto pôvodné stavenisko je obývané ešte aj dnes. Obyvatelia boli nositeľmi mien ako napríklad Zmeček, Harcek, Minár, či Martinček. Ich potomkovia žijú v obci dodnes. Prvá škola bola v drevenici a v začiatkoch v nej učili miestni obyvatelia. Prvým bolo Štefan Hošták, legionár z Ruska. Až v roku 1926 prišiel prvý učiteľ O. Tichý z Radole. Nová a moderná škola pre ročníky 1. až 4. bola odovzdaná do užívania v roku 1976. Dobrovoľný hasičský zbor (DHZ) vznikol v roku 1926. Jeho zakladateľom bol Š. Hošták a prvým veliteľom Š. Martinček. Členovia DHZ sa v roku 1998 na okresnej súťaži umiestnili na prvom mieste. Kultúrny dom v obci bol dokončený v roku 1973. Nachádza sa v ňom knižnica, sála a obecný úrad.
