Minule sme tam stretli ďalšieho psa - špica s bielou srsťou, ktorý do týchto končín zrejme zablúdil alebo ho vyhnal jeho majiteľ - zlý pán a teraz sa musí potulovať a hľadať si obživu. Psí život! Keďže kvôli Ťapovi nosievam so sebou aj kúsky salámy či voňavú klobásku, ponúkol som ich tomu zablúdenému bielemu špicovi. To ste mali vidieť, aké kúsky pri tom stváral. Vedel sa postaviť na zadné a tancovať, ale radosť mu robilo aj prevaľovanie sa v tráve. Možno to bol kedysi cirkusový pes. Nemusím pripomínať, že Ťapo na toho špica žiarlil a namosúrene štekal. Kedysi dávno mal podobného psa, možno to bol tiež špic, istý Justín z vrchov. Ako šteniatko sa k nemu raz prikmotril, keď sa vracal z dediny domov. Zobral ho na ruky a doniesol do chalupy. Hneď mu nalial mlieka, lebo šteňa bolo hladné aj smädné. To sa nepáčilo kocúrovi Murovi, domácemu pánovi, neraz psíkovi bolestne škriabol pazúrmi po ňufáku. Pes vyrástol a Justín mu dal meno Šarik. Od malička, pretože žil na vrchoch sám a mal kopu času, ho učil všelijaké cviky. Pes bol učenlivý, poslúchal na slovo. Nezabudol na kocúra Mura, ktorý mu kedysi strpčoval život, a tak preháňal mačky jedna radosť. Dokonca sa kvôli nim naučil liezť po rebríku. Raz musel Justín odísť na niekoľko dní preč. Šarikovi nachystal dostatok jedla i vody a prikázal mu strážiť dom. Pes kňučal, keď mu gazda odchádzal. Teraz ostal úplne sám. Ba vlastne - mal tu celý kŕdeľ mačiek, ktoré keď sa dali v noci mraučať, pripomínali spevácky zbor. A preháňal ich, lebo mu kradli jedlo z misy. Došlo to až tak ďaleko, že sa celkom vážne nazlostil - preduril ich cez okno do šopky, spojenej s humnom, a potom až na súsek. Pes síce vyšiel hore rebríkom, ale zísť dolu už nedokázal. A tak ostal na súseku a mačky mali raj. Asi po týždni sa Justín vrátil domov a našiel psa pod strechou na sene. Vyhladovaného a polomŕtveho od smädu ho zniesol na rukách a postaral sa oň. Aj napriek nedobrovoľnému pôstu nezabudol na to, čo sa od gazdu naučil. Len na rebrík už nechcel viac ani pomyslieť, lebo mu asi pripomínal prefíkanú mačaciu háveď....