Operenci nejdú na odbyt

"Je to nerentabilné, môžeme to skutočne skôr brať ako záľubu, než ako zdroj príjmov," hovorí Rudolf. "Asi nám nezostane iné, než so pštrosmi skončiť," dodáva.
V súčasnosti majú osem mladých a šesť starých pštrosov dvojprstých. Na rozsiahlom hospodárstve nechýbajú prasatá, kôň, psy či kurence. V liahni ešte čakajú na príchod na svet ďalšie jedince pštrosa, ktorý síce patrí k Afrike, no darí sa mu aj na Kysuciach.

Pštros dvojprstý obýva južnú časť Afriky na juh od Sahary. Jeho domovom sú šíre africké savany, polopúšte a púšte, vyskytuje sa aj v krovinatých stepiach. Urastený samec môže vážiť až145 kg a jeho priemerná váha je asi 100 kg. Samice sú menšie a ľahšie. Bežiaci pštros urazí až 50 km za hodinu a robí pritom skoky aj štyri metre dlhé. Prvé sa začali chovať pre perá v roku 1857 v severnej Afrike na pokusnom statku pri meste Alžíra. Rudolf hovorí, že častokrát sa u nich doma zastavia zbrojnoši či rytieri, ktorí vystupovali na rôznych podujatiach v kysuckom skanzene a pýtajú si perá. "Dávam im ich zadarmo. Nech si spestria odevy, mne neubudne a oni majú radosť," dodáva.

Teoreticky možno spracovať 95 percent celého zvieraťa, ale u nás je záujem len o mäso. Chutí ako hovädzia sviečková "šmrncnutá" srnčím a má rekordne nízky obsah cholesterolu. Výťažnosť z vtáka, ktorý váži 110 kg, je 30 percent. Najcennejšia je však koža. Vypracovaná rukavičkárska je kvalitnejšia než krokodília. Z kože nohy pod kolenom sa vraj robia kovbojské topánky na celý život. Rudolf Šadibol hovorí, že sa orientovali zväčša na odpredaj jedincov na ďalší chov a jatočné účely. "Kilogram mäsa v súčasnosti vyjde na 400 až 450 korún. Ľuďom sa to vidí drahé, aj keď pravdou je, že "pštrosacina" je veľmi kvalitná. Okrem iného obsahuje minimálne množstvo cholesterolu," vysvetľuje R. Šadibol. A aký je ich obľúbený rodinný recept? Vraj pštros na šafráne. Šafrán sa rozpustí v troške vody. Pridá sa šťava zo zovretého maslového výpeku a poukladajú sa doň naklepané osolené pštrosie prsíčka. Sú vraj vynikajúce k ryži.