Od apríla je nezamestnaný. Bol zaevidovaný na "pracáku", no podarilo sa mu nájsť si robotu kdesi pri Trnave. Odhlásil sa preto a vybral sa do sveta. Po dvoch mesiacoch sa vrátil. Bez peňazí i bez možnosti ísť sa opäť zaevidovať. "Dávali mi päťdesiat korún na hodinu, šesťsto som precestoval, nezabezpečili mi ani ubytovanie. Napokon to vyzeralo tak, že by som musel ešte doplácať." Na úrad práce sa môže ísť prihlásiť až 9. októbra, kedy uplynie šesťmesačná lehota, ktorú ukladá zákon. Odhlásil sa totiž dobrovoľne. Na otázku, kto mu platí nemocenské a čo by robil, keby ho nebodaj prikvačila nejaká choroba, krčí plecami.
Jeho žena Terézia, ktorá má 46 rokov, je na neplatenej materskej dovolenke. Stará sa o najmladšieho Paťka a ďalšie dve deti. Do rodiny ešte patrí deviatačka Veronika a Paľko, ktorý sa v Krásne nad Kysucou učí za stolára. Tí majú aj ďalších súrodencov - Slavomíru, Petra a Teréziu, ktorí sa však osamostatnili, Peter sa oženil, založil si vlastnú rodinu. Vráťme sa však k tej, čo žije na Kukučínovej ulici v Čadci v trojizbovom byte. Ich mesačný príjem do rodiny je neuveriteľných 1500 korún. V čase našej návštevy sa na plynovom variči varil hrniec hríbovej polievky. Tá bude musieť vystačiť na niekoľko dní. Na to, aké nosia deti do školy desiate, z čoho im kúpili školské pomôcky, zošity, tepláky, oblečenie, prezuvky, smutne odpovedajú, že si museli požičať. To sa však v dnešnej dobe darí čoraz menej. Veď dnes nielen oni, obrazne povedané, "smrdia" grošom. Majiteľ bytovky, ktorému dlhujú na nájomnom 130 tisíc korún, ich chce vysťahovať. Niekoľkokrát už boli na súde. Nevedia, ako to všetko dopadne. Obrátili sa so žiadosťou o pomoc aj na ombudsmana, ale ten im vraj veľa nepomohol. Ani advokát, ktorého im raz pridelili zadarmo. No pri ďalších konaniach už išlo o platené služby. Aj preto im zo súdu v Žiline prišiel šek, aby zaplatili 3 500 korún. Z čoho? Otázka, na ktorú im nikto nevie dať odpoveď. Kvôli tomu, že mali dlh na elektrine dvanásťtisíc korún, ich odpojili. Svietia sviečkami, deti sa musia učiť, kým je vonku ešte svetlo. O ôsmej hodine večer idú všetci spať.
Určite všetkých, ktorí tieto riadky čítajú, napadla jedna vec, prečo nepožiadali sociálne o pomoc, veď 1500 korún je smiešna čiastka. "Áno, aj by sme, ale všade, kde prídete, treba voľačo zaplatiť. Či za kolky, či za overovanie. Všetko dnes niečo stojí. Aj vybavovanie na úradoch." Hovoria, že príspevok na byt by aj tak nemohli požadovať, pretože dlhujú na nájomnom. Súčasné nájomné 6 600 korún neplatia, ani stanovenú 2 300 korunovú taxu za elektrinu. Už dlhší čas, pretože nemajú z čoho. Majiteľ sa však dožaduje svojho. Kolotoč, z ktorého nevedia vyjsť. "Keby sme byt mohli predať, kúpili by sme si garsónku." Nedá sa však predať to, čo nemajú odkúpené. A za koľko by im majiteľ v súčasnosti byt odpredal, ťažko povedať. Aj to, kde by naň zobrali peniaze. Napadla nás ešte jedna otázka, prečo si Peter - otec rodiny, ktorý by mal byť živiteľom, nenájde prácu. Je predsa vyučený murár, vari by sa niekde uchytil. "Myslíte, že som to neskúšal? Dobré miesta sú však obsadené, do trvalého pracovného pomeru vás málokto zoberie. Iba ak na krátku brigádu, načierno." Podotkne pritom, že aj jemu sa takto podarí občas priniesť voľajakú tú korunu. Inak by možno aj "pomreli od hladu". Takéto krátke roboty a pár korún navyše ich však z biedy nevytrhnú. V súčasnosti čakajú na ďalší verdikt súdu týkajúci sa vysťahovania. Ak dopadne v ich neprospech je možné, že táto rodina s malými deťmi zostane do slova i do písmena na ulici.
Keď odchádzame, usádzajú sa k stolu. Bude sa jesť "hríbačka". Štvorročný Paťko nám smutne kýva z okna. Vonku sa deti preháňajú na kolobežkách a bicykloch.
