Službukonajúci dispečer počuje plačlivý chlapčenský hlas: "Odpadla mi mama a nemôžem ju prebrať. Som doma sám." Dispečer zisťuje, odkiaľ chlapec volá, čo sa vlastne stalo. Dozvedel sa, že matka 13-ročného Petra, ako sa predstavil, berie lieky na srdce a má 32 rokov. Hlas znel presvedčivo, chlapec nadiktoval dôveryhodnú adresu a údaje, nebolo teda pochýb, že zdravotnícka posádka má vyraziť na miesto nešťastia - do Svrčinovca. O 22.20 však z miesta hlásila, že lokalitu prešla, no žiadny dom, ani chlapca, ktorý mal čakať, nenašla. Volali teda na mobilné číslo, ktoré chlapec uviedol. Aj sa ozval, no povedal, že nešiel čakať, lebo sa bál mamu nechať samú. Dohodli sa opäť, kde bude čakať, no sanitka napokon odišla naprázdno. Telefón chlapec nebral, až keď záchranári dorazili do nemocnice, zavolal, že neskoro zišiel dole a videl ich len odchádzať.
To už bol zdravotníkov signál, že treba avizovať políciu. Hliadka na miesto do Svrčinovca prišla, no nič iné ako oni nezistila - nebolo ani domu, ani chlapca. Mobilné číslo pochádzalo z okresu Kysucké Nové Mesto. A podľa neho aj podľa hlasu zistila v nedeľu 14. 11. dispečerka, že o 21.13 hod. volá chlapec znova. Tentoraz sa predstavil ako 12-ročný Matej, opäť zo Svrčinovca. Vraj ho bolí bruško, že je doma sám, lebo rodičia išli do roboty a vtedy ho nechávajú doma. Keď teda záchranári vedeli, že ide o malého záškodníka, dali mobilné číslo rovno polícii.
Chlapcov hlas znel tak seriózne, presvedčivo ba až úzkostlivo, že nebolo prečo domnievať sa, že ide o žart. Buď chlapec vystupoval tak profesionálne alebo sa skutočne niečo stalo, no okolnosti ho donútili konať tak, ako konal. Jedno je však isté, či už to bolo tak alebo tak. Kým záchranné vozidlo so záchranármi dorazilo na miesto činu a po peripetiách späť, uplynula hodina. Dosť dlhý čas na to, aby na ich pomoc bolo odkázaných niekoľko ďalších, skutočne trpiacich ľudí. V spomínaných prípadoch sa tak, našťastie, nestalo. Rýchla zdravotnícka (posádka bez lekára) a rýchla lekárska (s lekárom) pomoc sú často terčom zneužívania. Na číslo tiesňového volania neraz volajú deti, ktoré si takto krátia dlhú chvíľu. Výnimkou nie sú ani hypochondrickí pacienti, ktorí majú pocit, že pri každom zabolení je koniec ich dňom a pomôcť im môže len záchranka. Stane sa, že niekto pomoc naozaj potrebuje, no situácia sa môže zmeniť, a tak by stačilo len oznámiť, že zásah už nie je potrebný. Podobné skúsenosti majú aj na tiesňových číslach na polícii či u hasičov. Možno by takto "laškujúcich" detí a občanov ubudlo, keby dostali k náhrade niekoľkotisícovú škodu, ktorú zneužitím tiesňového volania
a výjazdom záchranného vozidla spôsobili.
Autor: iva
