Je pravda, že každý nový deň stráca dačo zo svojej kyprej sviežosti, zo zanovitej vzbury, lebo ešte prednedávnom všade vybuchovala energia a živé tvory brúsili kade-tade nocou a menili si miesta, veď do leta sa navliekame za každej situácie a ochotne, je teda pravda aj to, že príroda sa teraz upokojuje, vyčkáva. Zdanlivá tíš je však už vo svojej podstate klamlivá. A tak sa zrazu z hmly vynoria postavy a rozvíria hladinu ťažkého, usadnutého vzduchu...
Tie hmlisté rána! Studené a vlhké ako psí ňufák, a preto dobre rozlišujúce najjemnejšie pachové odtiene, najmä neuveriteľne tuhú arómu húb, machu a ihličia, pomiešanú s vôňou tlejúceho lístia. Poľovníci kráčajú lesom. Putujú horou vo svojich zelených mundúroch a uniformách, dokonale vycvičení na pochody, takže splývajú s prírodou, nevidieť ich, využívajú najskôr tmu a potom sýty hmlistý opar. Potrebujú sa dostať na svoje stanovištia, na zaručené miesta, kam chodí plachá lesná zver, lebo jeseň je plná poľovačiek. Vylezú na posed, niekde až do samej koruny stromu, vysoko k čerstvej čečine, usadia sa tam na drevené lavice, potužia sa tuhou pálenkou, aby sa im žilky v tele rozplietli a zakmitali, istota v ruke i hlave je rozhodujúca. A čakajú. A zároveň spomínajú...
"Stretnúť jeleňa na Rakovej nie je žiadnou zvláštnosťou," rozprával mi raz ochodnický horár Hunčík, keď som si bol pozrieť jeho kresby a maľby inšpirované prírodou. "Tejto oblasti vládnu hlboké, nekonečné lesy, odrezané od sveta, hotová tíš. A líšky tam majú pokoj, možno ich vidieť na poľanách, kadiaľ vedie len vrchovská cesta, ktorú najčastejšie využívajú lyžiari-bežci počas zimy."
To isté mi potvrdil aj pán Poláček z osady Macurov. Robil u horára ako pilčík, zrezával mohutné stromy, čo si pokorne líhali na zem, aby ich mohli odviezť na ďalšie spracovanie. Líšky mu vraj chodia až k domu...
Učiteľ Droppa z Levíc, môj kolega, sa veľmi dobre pozná s poľovníkmi. Ešte ako mladý sa chcel dostať do poľovníckeho združenia. Nie je to však jednoduchá záležitosť...
"Prvá úloha, ktorú mi dali, znela: Vybuduješ posed!" spomína si s úsmevom na niekdajšie časy a pohládza si hustú prešedivenú bradu. "Ono to dá poriadne zabrať, kým sa taký posed zostrojí. Najskôr treba poriadne preštudovať teóriu konštrukcie, ako všetko do seba zapadá, potom nachystať materiál, štverať sa ako opica na strom a v tom vzduchoprázdne vybudovať niekedy priam rozprávkovú búdku, ktorej sa hovorí posed. Tie poľovnícke úkryty sú akoby malé zázraky - ste vysoko nad zemou, nemôže vás ohroziť žiadne zviera a v absolútnej istote sa strelec plne sústreďuje..."
Horár a poľovník Kurka z Krásna prežil v lesoch kus svojho života. Má mnoho zážitkov, ktoré sa za ten čas stihli nazbierať do pamäti. Ale na jeden, pretože bol výnimočný, si zvlášť rád spomína.
"Každý poľovník má svoje trofeje," hovorí pán Kurka. "Aj ja som sa zúčastnil viacerých poľovačiek, niekedy vydarených viac, inokedy menej. Ale raz som tak prechádzal zákysučskou horou a zrazu čo nevidím - neďaleko pod stromami sa mi zjavil rys! Vravím, že sa mi zjavil, lebo rysa môžete stretnúť v hlbokých bystrických lesoch, ale vidieť ho neďaleko mestského ruchu Čadce či Krásna, to je rarita. Zhodím z pleca flintu a bác! Až keď som ho ulovil, až vtedy som uveril, že to, čo som zažil, je skutočnosť."
Pán Chovaňák, známy poľovník z Nesluše a vynikajúci rozprávač, má takúto príhodu: "Poľovali sme u nás na srnca. Vedeli sme, kde sa najčastejšie združuje, nuž sme sa rozhodli, že si naň počkáme. Zatajíme sa v posede, ani nedýchame. Srnec nechodí. Už nám začína byť zima. Hmla redne. Odrazu zver zbadáme na čistine. Bác - ozve sa rana. Srnec padne ako podťatý. Zlezieme z posedu, utekáme na miesto, kde sa zviera zvalilo do studenej a vlhkej trávy. Už sme od neho iba na desať metrov, keď zrazu zbadáme pred nami - nášho srnčeka! Je živý a zdravý, lebo akonáhle nás začuje, od prekvapenia zabrechá a trieli k lesu. Ktorýsi z nás stihne po ňom vystreliť, no netrafí.
Krvi by ste sa v nás v tom momente neboli dorezali. Ale situácia sa onedlho vyjasnila - streleného srnca sme predsa len našli a ten, čo odbehol do lesa, bol druhý, ktorý sa nám náhodou priplietol do cesty. A tak vlastne na krátky čas aj skutočne ožil..."
A ešte mám v talóne jednu príhodičku známeho akademického sochára Beráka zo Žiliny. Raz sa majster vybral na poľovačku na diviaky, a to až na samú Šumavu. Striehol síce pozorne na zver, no nepodarilo sa mu nič streliť. je jednoducho lepším sochárom ako poľovníkom. A keď sa už vracal na chatu, zrazu počul vedľa sebe šuchot. Priam pred ním sa zo smrečkov vynoril statný diviačí kanec. Neváhal, zdvihol flintu a zalícil. Ozvala sa mohutná rana, po nej pôsobivá ozvena. A hoci mal vraj strelec - sám mi o tom rozprával - toho diviaka sotva na vzdialenosť dvoch-troch metrov, netrafil ho! Tým sa jeho podivná poľovačka vtedy skončila, ale na Šumavu sa vždy rád vracal...
Nuž, v lesnej tíšine sa, moji milí, všeličo prihodí. Poľovní by vám vedeli o tom ešte dlho-dlho rozprávať. Lebo les má svoje tajomstvá, no tie možno odkrývať iba po častiach. Okrem toho musí nastať, ako sa hovorí, tá správna konštelácia hviezd...
