Okuliare jej „nesedia"

Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa jej vek neblížil k stovke. Okrúhle narodeniny oslávi 3. marca. Narodila sa v roku 1905 a prežila dve svetové vojny. Aj „ďalšiu", ako hovorí, čím myslí
Slovenské národné povstanie. Tieto roky jej silno utkveli v pamäti. Možno aj preto, že jej srdcovou záležitosťou po celý život bolo hospodárstvo, ktorému sa venovala. A v tých časoch uchovať pri živote statok bolo asi dosť náročné. Spomína, ako schovala pred vojakmi kravu do pivnice, o druhú prišla. Na
chrbte poodnášala na vrchy, na usadlosť odkiaľ pochádzala, aj prasiatka. Vojaci ich však začuli kvičať a keďže boli v pivnici zamknuté, postrieľali ich cez okienko. „Veru, bola to ťažká doba," hovorí
pamätníčka. Nezabudne dodať, že prišla aj o kone.

Na otázku, či má nejaké veselšie spomienky, opäť reč zvrtne na robotu. „Nebolo sa kedy smiať. Na gazdovke bolo veľa práce, musela som statok opatrovať, obriadiť hospodárstvo." Ani teraz, ako vidieť, len tak „neobsedí". „Som krivá,
musím sa rušať. Keby som sa nerušala, bolo by to horšie," vysvetľuje. Jej nevesta – vdova, ktorá s ňou býva v spoločnej
domácnosti, 72-ročná Helena Gorálková hovorí, že sa svokre zdalo, že sukňa je úzka a tak sa chytila do jej rozširovania.
Babka Žofia sa však viac ako šitiu, kde dominujú veľké stehy, teší blížiacej sa jari. „Najradšej kopem na roli. Nečudujte sa. Som skrivená, vystrieť sa mi poriadne nedá a takáto robota mi vyhovuje." Nevesta pritakáva. Babka najradšej robí na políčku pri dome, kde mávajú zemiaky. Aj poslednú jeseň pomáhala pri vykopávaní. Storočná Žofia Gorálková sa vydávala ako dvadsaťročná. Manžela mala roľníka. Volal sa Jozef a spoločne prežili 42 rokov. Už 38 rokov je vdovou. Mali spolu šesť detí. V súčasnosti žijú len dve dcéry. Margita Bergeľová má 75 rokov a býva takisto v Rakovej. S jednou sme sa zoznámili. Sedemdesiattriročná Karolína Badurová väčšinu času strávi na posteli. „Je tomu už osem rokov, čo som ochorela na chrbticu. Prejdem akurát po izbe, na záchod. No von nechodím. Mama je na tom lepšie. Tá si prejde aj po „pľaci", hovorí.

Dodáva, že s manželom Rudolfom majú síce postavený vlastný dom, no ten je tiež chorý. Prekonal infarkt a tak sú radi, že sa má kto o nich postarať. Myslí tým na švagrinú Helenu, ktorá na rozdiel od nich má deti. Babka Žofia, napriek tomu, že má „na krku" už stovku, má len 35-ročnú vnučku Annu, 38-ročného vnuka Jozefa, a dve pravnúčatá,14-ročnú Vierku a 11-ročného Petra. Domácnosť pomáha svojej 72-ročnej mame Helene zvládať jej dcéra Hanka, ktorá s rodinou býva takisto v dome. Babka si nevie dobrú vnučku vynachváliť. „Už som tu dosť," hovorí na margo svojho dlhého života. Keď sa jej pýtame, či pozerá televízor, záporne krúti hlavou. „To mňa nezaujíma. A keď sa tam bijú, kričia, nerobí mi to dobre." Radšej má rádio. „Jedeniu už veľa nedá. Najradšej má čaj a k tomu kúsok chleba," hovorí pani Helena. Vraj ani pálenka či vínko jej nechutia. Ak to už pri nejakej oslave „musí byť", tak si to vraj babka vleje do čaju. S nami si však pri odchode pripije na blížiacu sa stovku neriedeným suchým vínkom. A ešte nám so smiechom prezradí tajomstvo svojej dlhovekosti: „Narodila som sa v zadymenej izbe. Som vyúdená, a preto som tu tak dlho."