Článok pokračuje pod video reklamou
Napokon, na tento kontinent sa nevybrala kvôli tomu, aby si tam našla partnera. Dôvody boli úplne iné...
Keď ešte študovala na gymnáziu, začala pracovať ako dobrovoľníčka pre detskú organizáciu eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Raz do týždňa sa stretávala so skupinkou detí a spolu s ďalšou kamarátkou pre ne pripravovala zaujímavý program. Cez leto išli spolu do tábora, v zime koledovať. Práve prostredníctvom koledovania sa bližšie dostala ku krajinám tzv. tretieho sveta, najmä k Afrike, ktoré sa jej vnútorne veľmi dotýkali. Keďže rozprávala po nemecky aj anglicky, spolupracovala s eRkom na rozličných zahraničných projektoch. S deťmi išla do tábora v Rakúsku, zúčastňovala sa kurzov a seminárov v zahraničí a pod. Občas pripravila aj preklady materiálov či článkov.
"Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre som študovala žurnalistiku a germanistiku a v roku 1999 som mesiac praxovala na mediálnom oddelení rakúskej organizácie Trojkráľová akcia, ktorá podobne ako eRko podporuje rozvojové projekty v Afrike. Táto organizácia pripravuje pre záujemcov mesačné pobyty v niektorých krajinách v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike a ponúkla mi možnosť zúčastniť sa jedného z nich. Vybrala som si Filipíny a spolu s ostatnými Rakúšanmi (bola som jediná Slovenka), som sa na tento pobyt pripravovala. Asi mesiac pred cestou sa na Filipínach začali nepokoje a domáci nám tam neodporúčali cestovať. Preto sme dostali možnosť ísť do inej krajiny - západoafrickej Ghany," spomína na svoje začiatky 28-ročná Martina, ktorá dnes pracuje ako redaktorka Katolíckych novín.
V Ghane prežila päť týždňov a ako hovorí, stali sa kľúčovými pre jej ďalšiu prácu i smerovanie. Ich hostiteľom bol Inštitút kultúrnych štúdií, ktorý sa zameriava na prípravu misionárov a na začleňovanie sa do inej kultúry. Časť kurzu bola teoretická, ale veľa z neho bolo praktické. Niekoľko dní prežili s rodinami v hlinených domčekoch uprostred buša. Dozvedeli sa, že v Ghane, ktorá je päťkrát väčšia ako Slovensko, sa rozpráva 75 jazykmi a že nie všetky gestá znamenajú to isté. Keby boli niekomu podali ľavú ruku, nesmierne by ho tým urazili. Ľavou rukou sa nesmie ani jesť, mávať, skrátka nič, lebo sa používa len na toalete. V kmeni Dagonbov, žijúcom na severe Ghany, je ťažkým prehreškom niekoho odmietnuť priamo. Všetko sa robí výsostne diplomaticky. Keď im náčelník jedného kmeňa raz ponúkol vodu, čo znamená prejav najvyššej úcty, museli nájsť spôsob, ako ho odmietnuť, lebo voda nebola filtrovaná a mohli z nej ochorieť. Povedali, že si nedajú vodu, lebo je dnes veľmi zima. Bolo asi 40 stupňov, ale keďže to bolo v období dažďov, náčelník prijal ich argument s veľkým pochopením.
"S Afrikou som zostala v kontakte aj po návrate. Naďalej som ako dobrovoľníčka pracovala pre Dobrú novinu. Medzitým som skončila vysokú školu a začala som práve v eRku pracovať ako šéfredaktorka detského časopisu Rebrík. eRko v tom čase podporovalo už veľa projektov v Afrike a vedenie sa rozhodlo absolvovať projektovú cestu. To znamená, niektoré projekty navštíviť, spoznať ľudí, ktorí v nich pracujú, skontrolovať, ako sú použité peniaze od darcov zo Slovenska, ale aj spoznať kultúru a zvyky domácich," hovorí Martina.
Druhá cesta do Afriky viedla na východ - do Kene a južného Sudánu. Boli tam 3 týždne a bol s nimi aj dokumentarista, ktorý natočil film Aj keď nemám takmer nič, vidím, že Boh sa o mňa stará. Medzi jej najkrajšie zážitky z tejto cesty patrí pobyt v Turkáne na severe Kene, ktorá je jednou z najsuchších oblastí na zemi, kde bývajú ľudia. Obyvatelia žijú vo veľmi ťažkých podmienkach, v jednoduchých prútených chatrčiach, ale z ich výzoru a správania vraj vyžaruje istá dôstojnosť a zdravá hrdosť. Jednu noc, keď tam boli, pršalo, čo je veľmi, veľmi nezvyčajné, lebo tam prší len dva-trikrát do roka. Domáci im vtedy povedali, že dážď a hosť znamenajú pre nich požehnanie. Silným zážitkom bola aj návšteva južného Sudánu, ktorý je po 20 rokoch občianskej vojny absolútne zdevastovaný - neexistuje tam nijaká infraštruktúra, nie sú tam vybudované cesty, elektrina, školy, nemocnice, nič sa nedá kúpiť, nič sa nevyrába ani nepestuje a ľudia prežívajú len zo dňa na deň.
Stretli tam človeka, ktorý šiel 12 hodín peši do najbližšej nemocnice s postrelenou krvácajúcou rukou v horúcom slnku, ženy, ktoré utrpeli traumy vojny, stratili v nej deti, manželov, ale cenili si ,že im zostal holý život, misionárov, ktorí žili v jednoduchosti ako ostatní ľudia. Martina pridáva jeden úsmevný zážitok. Sudánčania majú svoju obľúbenú sväticu - sv. Jozefínu Bakhitu, ktorá mala práve sviatok. Hoci v tej oblasti nie je elektrina a všetko funguje na agregátor alebo solárne panely, misionári chceli domácich potešiť a večer im pustili film o živote sv. Bakhity. Hovorí, že to bolo skutočne romantické - uprostred buša mimo civilizácie pozerať film ako v kine...
Okrem Afriky sa dostala aj do Latinskej Ameriky. Tentoraz ako novinárka využila ponuku Medzinárodnej únie katolíckej tlače, ktorá pripravuje Letné univerzity pre mladých novinárov z celého sveta. Prihlásila sa a ako sa neskôr dozvedela, vybrali ju ako jedného z 300 uchádzačov, hoci vyberali len tridsiatich. V Mexiku stretli skupinu 15 mladých ľudí pochádzajúcich od Nepálu až po Argentínu a prežili spolu 3 dobrodružné týždne v Mexiku, Guatemale a Salvádore. Spoznali mnohé mimovládne organizácie, stretli sa s ľuďmi bojujúcimi za práva domorodých indiánov, prežili víkend v jednej z mexických rodín, navštívili obydlia Aztékov. Pridáva aj dobrodružný zážitok. "Keď sme cestovali autom cez Guatemalu, takmer nás prepadla skupina ozbrojených zbojníkov. Prepadli auto, ktoré šlo minútu pred nami a ešte sme počuli výstrely."
Zaujímavá bola pre ňu aj výmena skúseností a rozhovory s ostatnými kolegami. "Každý z nás bol z inej krajiny. Niektorí z bohatej (Francúzsko, USA, Nemecko), iní z chudobných (Nepál, Keňa, Ghana, Argentína, Ekvádor). Afričania boli práve z dvoch krajín, ktoré som predtým navštívila, tak som si s nimi veľmi dobre rozumela."
Určite mnohých mladých, ktorí čítajú tieto riadky, zaujíma, ako sa môže dostať niekto tam, kde bola Martina a čo všetko musí preto urobiť. "Myslím si, že pre mladého človeka je veľmi dôležité cestovať, spoznávať iné krajiny, kultúry a ľudí z iných národností, leto to pomáha prekonávať mnohé predsudky a byť otvorenejším. Často sa stretávam s názorom: "Aj ja by som chcel, aby ma niekam poslali." Je to však alibizmus. Na každú cestu som sa musela starostlivo pripraviť, niečo do nej investovať a zvlášť tá posledná bola veľmi náročná na vybavovanie víz a pod. Nestačí len čakať, že niekto za nami príde, niekam nás pošle a všetko za nás urobí, treba byť aj aktívny a ísť za svojím cieľom."
Na záver dodáva: "Cestovanie ma naučilo vážiť si iných ľudí a nepozerať sa na nich s predsudkami, ale rešpektovať ich. Vážiť si veci, ktoré mám. Po návrate z Ghany mi pripadalo, že mám príliš veľa zbytočných vecí. Uvedomila som si, že u nás sa nám žije príliš dobre napriek všetkým sťažnostiam, ktoré počúvam a že skutočná chudoba je niečo, čo si ani nevieme predstaviť a už vôbec neviem, či by sme ju vedeli žiť.
