Musela začerstva zvestovať novinu svojej najlepšej kamarátke Veronike, s ktorou drala lavice základnej školy. Ona zmaturovala na gymnáziu. Veronika zasa skončila hotelovku a zamestnala sa v rodinnom podniku. Bola spokojná. Rodičia boli fajn, mala v podniku voľnú ruku, čo jej dalo šancu experimentovať. Občas v kuchyni vyskúšala voľačo nové a keď to personálu chutilo, objavilo sa to na jedálnom lístku. Reštaurácia bola medzi hosťami obľúbená a čoskoro sa obľúbenou persónou stala aj ona, čo ju tešilo. Na rozdiel od Zuzky, bola "usadlý" typ. Zuzka mala iné ambície. Študovala jazyky a jej snom bola cudzina. Okrem španielčiny, francúzštiny a angličtiny sa dala aj na taliančinu, ktorá jej učarovala najviac. Z Talianska poznala Benátky a Rím, aj tie len z publikácií a fotografií. No bola presvedčená, že to je tá správna krajina, kde môže vyskúšať svoje teoretické znalosti. Keď jej v sprostredkovateľskej agentúre ponúkli miesto "opérky", jej radosť nemala konca kraja. Menej nadšení boli však jej rodičia, ktorí jej vyčítali, že je jedináčik, s výchovou detí nemá skúsenosti a o vedení domácnosti vie asi toľko, ako družstevníčka o jadrovom výskume. Oponovala tým, že v agentúre hovorili len o vartovaní detí. Svoje rozhodnutie nemienila zmeniť. "Mala by si si to dobre premyslieť. Poznám prípady, keď opérky využívali na všeličo možné. Mohla si zostať tu. Môj otec by ťa zamestnal v našej reštike. Vieš reči, výborne by si sa dohovorila s cudzincami. Bolo by nám tu spolu fajn," snažila sa ju presvedčiť Veronika. Zbytočne.
Do Ríma pricestovala autobusom. Z batohu vytiahla adresu s mapou a pustila sa do hľadania. Keď prišla do štvrte, kde mali bývať jej budúci zamestnávatelia, neveriacky sa poobzerala dookola. No domy boli všetky rovnaké. Staré a ošarpané. Po zazvonení jej prišla otvoriť statná žena, o ktorej si myslela, že je to upratovačka. Vysvitlo, že ide o pani domu. Tučným prstom ukázala dvere a povedala, že to jej jej izba. Neverila. Bola by dala ruku do ohňa za to, že ide o vypratanú špajzu. Okrem postele sa tam nezmestilo takmer nič. Pomyslela si, že vydrží a nedá sa odradiť hneď na začiatku. Potom sa zoznámila so svojimi zverencami. Šiestimi deťmi, z ktorých najmenšie nosilo ešte plienky. Talianka s bujným poprsím sa s ňou ráno rozlúčila s tým, že ide do roboty. Pracovala v mäsiarstve oproti. Predložila jej zoznam vecí, ktoré mala do večera, kým sa vráti, zvládnuť.
Okrem opatery detí išlo o žehlenie, varenie, pranie, upratovanie a hŕbu ďalších vecí. Snažila sa, ako najlepšie vedela, aj keď jej prax v tomto odbore bola nulová. S odhodlaním, že všetci začiatočníci to majú ťažké, začala vykonávať svoje povolanie. Po týždni zistila, že čo sa týka zdokonaľovania sa v jazyku v nejakej tunajšej večernej škole, nemá šancu. Večer bola rada, keď sa vládala odvliecť do svojej špajzy a stráviť aspoň niekoľko hodín vo vodorovnej polohe. Jedného dňa zazvonila poštárka. Keď jej otvorila so špagetami na hlave, ktoré jej tam nahádzala najmenšia ratolesť, zrejme ju dojal jej žalostný výjav. Poradila jej bezdetnú rodinu, kde sa vraj bude mať lepšie. Bez jedinej líry, pretože výplatu nevidela už dva mesiace, sa dovliekla do lukratívnej oblasti. Slastne si vydýchla. Išlo o nádhernú vilovú štvrť s anglickými trávnikmi. Spokojnosť ju držala dovtedy, kým nezistila, o koho sa bude starať. Išlo o desať psov rôznych plemien.
Tie, ako zistila zakrátko, mali v dome výsostné postavenie. Spali v posteliach, a pri stole konzumovali potravu spoločne s majiteľmi aj s ňou. Majitelia zbadali jej rozpaky a tak jej vysvetlili, že ide o drahé plemená. Priniesli jej ukázať vázy a medaily, ktoré získali so svojimi miláčikmi na rôznych výstavách. Kým psy mali postele s hodvábnymi perinkami a vankúšmi, jej sa ušlo najhoršie miesto v dome. Izba predtým slúžila na uskladňovanie nepotrebného haraburdia. Po dvoch týždňoch dostala zápal pľúc. Liečila sa medikamentmi, ktoré si priniesla z domu. Potom ochoreli dva psy a majitelia hneď zavolali k nim lekára. Pričom nezabudli fľochnúť na jej adresu výčitku, že na príčine je len ona. Argumenty svojich pánov podporili aj psy, ktoré od plného stola zlostne na ňu zavrčali. A to si len chcela naliať do pohára trochu čaju. S batohom a bohatými skúsenosťami opérky sa vrátila domov.
"Ahoj zlatko," privítala Vierka svoju kamarátku vo dverách a radostne ju vystískala. "Nuž porozprávaj! Ako bola v cudzine? Koľko si zarobila? Našla si si tam nejakého fešáka?" Otázky sa len tak hrnuli. No Zuzka na ňu zúrivo zagánila. Nechápala prečo. Veď sa nič nestalo. Len ju okrem nej prišiel pozdraviť aj jej psík Hugo, ktorý jej od radosti olizol ucho.
