„To je ona, to je ona, “ ukazovali prstom na osobu, ktorá sa na nej rozložila. Zvedavosti nebolo konca-kraja. Ak si myslíte, že na Kysuce zavítala niektorá zo SuperStar, mýlite sa. Na lavičke si našla prechodný domov naša známa Margitka. Keď zbadala zvýšený záujem o svoju osobu, nezačala s autogramiádou, no kľakla si a všetkým sa otočila chrbtom. Svetská sláva zrejme pre ňu nič neznamená...
„Už sme z tohto prípadu nešťastní,“ hovorí pracovníčka odboru sociálnych vecí a zdravotníctva Mestského úradu v Čadci Anna Dunajovcová. V minulosti vraj umiestnili Margitu Urbaníkovú v špecializovanom zariadení v Nesluši, odkiaľ ušla a našla si podnájom v spomínanom dome U Ševca.
Keď chalupa spadla a Margita začala žiť „svojsky“, spätá s prírodou, a susedia sa začali na divnú susedku sťažovať, zobrali ju vlani za asistencie polície do nemocnice. Tam ju zdravotníci okúpali a urobili potrebné vyšetrenia. „Snažili sme sa jej nájsť nový domov. Keď sme jej podali papier na podpis, vynadala nám, žiadosť roztrhala a z ambulancie utiekla,“ spomína na rok dozadu sociálna pracovníčka. Teraz sa situácia zopakovala. Keď ju v utorok 14. marca vyzdvihli v nemocnici, kde si krátky čas poležala na traumatológii potom, čo ju zrazil rýchlik, odviezli ju k jej sestre do Rakovej. S tým, že medzičasom jej vybavia ubytovanie v niektorom zo špecializovaných zariadení. Margita však vzala nohy na plecia a vybrala sa „domov“. Presnejšie, do svojho auta do Ševca.
Mimochodom, aj na lajstrá, ktoré jej dali podpísať pri prepúšťaní z nemocnice, napísala: „Idem do auta mojeho domov,“ nasleduje podpis: Margita Urbaníková. Povedala, že má podpísaný nájom na desať rokov a majiteľovi vraj zaplatila 4 tisícky za bývanie. Chce ísť teda do „svojho“. „Ani sme ju nemohli spoznať. Vyzerala úplne inak. Mala nahodené rifle, kožené čižmy po kolená a bundu. Bolo mi čudné, čo táto žena robí pri aute. Snažila sa z neho vyhrabať sneh, no nedarilo sa jej to, pretože je tam primrznutý. Chodila okolo, očividne nešťastná. Z neznámej ženy sa vykľula Margita. Potom prišli zo sociálneho a zobrali ju,“ povedala nám jedna zo susediek.
„Opäť sme ju odviezli k sestre, no nepobudla tam. Už ďalší deň ju ľudia opäť videli, ako si vykračuje do osady. Celú cestu z Rakovej prešla peši. Ešte predtým, keď sme ju druhýkrát priviezli k sestre , sme jej povedali, že pre ňu prídeme, lebo 21. marca jej mali v nemocnici vytiahnuť stehy, no zmizla ako gáfor,“ vysvetľuje A. Dunajovcová. A dodáva, že im táto žena robí ustavične napriek a nevedia si s ňou dať rady. Pýtame sa aj na možnosť, či by ju nebolo možné zbaviť svojprávnosti. No Margitka vraj vie komunikovať, vie ako sa volá, kedy sa narodila, a samozrejme aj to, kde „býva“...
„Stretol som ju ráno. Išla zo stanice, asi si bola „hrknúť“, chodieva do staničného bufetu,“ povedal nám v piatok predpoludním ďalší obyvateľ osady U Ševca. Usúdil, že Margitu očividne trápi, že sa nemôže dostať „domov“ a čaká na pomoc oskara, ktorý by prelomil ľady. Tie sa medzičasom snažili počas jej hospitalizácie prelomiť aj blízki susedia, no nepochodili. Auto sedí v snehu ako zaliate v betóne.
Kým dva dni chodila v modernom oblečení, ktoré dostala v nemocnici, na stanici sme hneď spoznali našu starú známu Tarzanku v ušianke, ktorá prešla k pôvodnému imidžu. Prehrabávala sa v igelitových taškách, do ktorých si zbalila svojich pár „slivák“ a snažila sa spestriť si okolie svojho prechodného bydliska. Vyhadzovala jablkové šupky a ďalšie odpadky, aby jej prostredie aspoň trošku pripomínalo domov. Na otázku, kde má namierené, povedala, že cestuje do Žiliny. Autobus vraj nejde a tak pôjde asi vlakom...
Pri tejto poslednej vete sme len dúfali, že si nevyberie rýchlik. Margita sa totiž stala čiernou morou pre všetkých rušňovodičov, prechádzajúcich Čadcou. Niet sa čo čudovať. Ten z rýchlika Goral, ktorý ju zrazil, totiž zo dňa na deň prišiel o miesto. Hovorca Železničnej spoločnosti SR Miloš Čikovský nám povedal, že sám požiadal o uvoľnenie z funkcie. Pravým dôvodom bolo však to, že po tom, ako zastavil rýchlik a poskytol Margite prvú pomoc, prišlo k dychovej skúške a tá ukázala alkohol v krvi. Jeho kolegovia z práce, ktorí nám zavolali do redakcie, boli z toho, čo sa mu stalo, očividne nešťastní. Vraj to bol dobrý chlap a kamarát. Kladú si otázku, kde si tento človek, ktorý má vyše päťdesiat rokov, nájde teraz robotu. Hovoria aj o jeho počine keď zastavil rýchlik a poskytol žene prvú pomoc, pričom vedel, aký postup bude nasledovať. Hovorca M. Čikovský však hovorí, že povolanie rušňovodiča nie je hocijaké. Ide vraj o výberovú funkciu. Ich spoločnosť vlani prepustila 1500 zamestnancov a na miesto rušňovodiča čakajú desiatky ľudí. Odhliadnuc od predpisov, všetci, čo sa dozvedeli o osude rušňovodiča, ktorý sa zachoval ľudsky, prejavili nad ním ľútosť. A Margita? Tá tiež ľutuje. Nie rušňovodiča, ale svoje „autíčko“, do ktorého sa momentálne nemôže dostať.