Pevnosť chránili dve priekopy a rieka Yamuna. Základy pevnosti boli položené v 10. storočí, a Akbar v roku 1565 celú pevnosť prestaval a v stavbe pokračovali jeho následovníci Shah Jehan a Aurunzgeb. Obrovský komplex budov s typickou mughalskou architektúrou, separátnou rezidenciou z bieleho mramoru a niekoľkými mešitami, má dve vstupné brány. Vodné nádrže sú už prázdne, ale kedysi v nich chovali ryby. Na stromoch posedávajú pestrofarebné papagáje a my sa skrývame v tieni budov pred rozpáleným slnkom. Je čas ísť ďalej. Dnes večer odchádzame do Amritsaru a vlak nepočká. Bez obeda s vidinou dobrej večere v Dillí ideme autobusom do Dillí. Malá zastávka v meste Mathura, považovanom za rodisko boha Krišnu. Mesto staré vyše 2500 rokov, známe aj starovekým Grékom i Budhovi, ktorý tu zakladal kláštory. V roku 2003 sa oslavovalo 3500. výročie narodenia Krišnu a všade boli vojaci. India je známa aj svojimi náboženskými nepokojmi a pri príležitosti nejakých osláv sa vždy niečo zomelie. Prehliadka ešte prísnejšia ako v Tádž Mahali. Vrecká máme prázdne a fotoaparáty neberieme. Zobrali by nám ich. Bosí kráčame po rozpálenej mramorovej dlážke k jaskyni, kde sa Krišna narodil. Vnútri sa modlia pútnici a my v tichosti prechádzame. Nikto si nás nevšíma, iba vojaci s prstom na spúšti nás sprevádzajú pohľadom. Gýčovitá výzdoba dominuje....toto je India! Poobede prichádzame do Dillí. Pozrieme si India Gate a ideme rovno na Conaught Place do Pizza Hut. Konečne európska strava, klimatizácia a čisté WC. Vlak do Amritsaru nám ide o siedmej večer z Old Delhi Railway Station. Najedení a oddýchnutí sa ešte chvíľu prechádzame po námestí. Obchodníci nás lákajú do svojich predajní a my už zvyknutí im nevenujeme pozornosť. Staré mesto má úžasnú atmosféru, v úzkych uličkách všade kopa ľudí, zvierat a odpadkov. Milión bicyklov, rikší, automobilov, všade sa rozlieha chaotické trúbenie a všetci sú kľudní. Odchádzame na železničnú stanicu. V koľajisku i na peróne je kopa potkanov. Vlak mešká už pol hodiny a neskôr sa dozvedáme, že na stanici našli bombu. Deň predtým vybuchla v Bombaji. Tu našťastie nestihla. Máme miestenky v ležadlovom vozni. Pred ôsmou hodinou prichádza vlak a my spolu s miestnymi sa tlačíme dnu. Do desiatej hodiny nemáme nárok na miestenku a musíme sedieť s miestnymi. O desiatej však miestni uvoľnia miesto a my ležíme. Tri "očalúnené" ležadlá nad sebou, najvyššia má nad sebou ventilátory. Namiesto okien iba zamrežovaná diera a WC radšej ani neopíšem. Dnu príjemne pofukuje cez okná a po chvíli zaspávam s batohom pod hlavou. Piatok, 29. 8. 2003 Ráno zisťujeme, že sme mali spoločnosť. Vyhryzené diery v batohoch sú jasným dôkazom. Tie potkany sú snáď všade. Sme v Amritsare, centre Pandžábskej kultúry a sikhizmu. Oproti Dillí alebo Jaipuru veľká zmena, o poznanie čistejšie ulice, oveľa menej kráv na cestách, obchodníci sa nevnucujú a hlavne veľa pútnikov. Amritsar je niečo ako Mekka pre moslimov. V 15. storočí guru Nának založil náboženstvo, v ktorom tvrdil: "Keďže je iba jeden boh a ten je naším otcom, všetci musíme byť bratia". Jazero nesmrteľnosti, tak znie preklad mesta Amritsar, tu bola za piateho guru postavená svätyňa Harimandir Sahib, neskôr prebudovaná na známy Zlatý chrám. Na rozdiel od hinduistických chrámov, ktoré majú iba jeden vchod, je Zlatý chrám prístupný z každej svetovej strany a symbolizuje to otvorenosť pre príslušníkov všetkých štyroch hlavných náboženstiev Indie: moslimov, hinduistov, budhistov a sikhov.
Autor: Pavol Minárik
