Predsedníčka TJ Lokomotíva Elena Grambličková hovorí o minulosti, ale aj o súčasnom postavení volejbalu v Čadci.
Aký bol váš prvý kontakt s volejbalom?
– S volejbalom som začala v siedmej triede základnej školy vďaka pánovi učiteľovi Lučanovi. Keď sme po rokoch spoločne spomínali, dozvedela som sa, že ma dlho prehováral, kým som s volejbalom začala. Dnes som mu veľmi vďačná, volejbal sa stal mojou životnou láskou. Aj keď naše tréningy boli vtedy na škvarovom ihrisku, kde sme na jar, keď bol ešte sneh, sypali soľ, aby sa rýchlejšie roztopil alebo na chodbách školy, bolo to krásne obdobie môjho života. Neskôr, keď som bola na strednej škole, začala som hrávať volejbal v Kysuckom Novom Meste u trénera Ivana Lobika. Skončila som v Žilinskej Slávii VŠDS. Všetky tie roky boli úžasné.
Volejbal hráte pod hlavičkou TJ Lokomotíva Čadca. Môžete nám priblížiť jej činnosť?
– Volejbalový oddiel je súčasťou TJ Lokomotíva Čadca od roku 1975. Práve toto občianske združenie vytvára pre svojich členov to správne zázemie aké športovec potrebuje. Manažérske, trénerské aj finančné. Okrem oddielu volejbalu je súčasťou združenia aj oddiel saní a turistický oddiel. Každý z nich sa môže pochváliť množstvom dobrých výsledkov svojej športovej aktivity.
V súčasnosti trénujete novú generáciu mladých volejbalistiek. Ako dlho trénujú a ako sa im darí?
– Najlepšie výsledky sa v športe dosahujú keď dlhodobo trénujú súbežne všetky vekové kategórie. Žiaľ, s týmto máme veľký problém. Jeden je nedostatok trénerov a druhý vytvorenie dostatočne veľkého počtu hráčok v každej kategórii. Najväčšou stratou sú vychované dievčatá, ktoré prechádzajú do juniorskej a ženskej vekovej kategórie.
Turnaj v minivolejbale 2016 (zdroj: EG)Obvykle odchádzajú študovať alebo pracovať mimo Čadcu alebo sa z nich stávajú mamičky alebo skončia s volejbalom úplne. Pred dvoma rokmi nám skončila veľmi silná, možno výkonnostne najlepšia generácia dievčat – žien. A tak sme začali s novými dievčatkami. Oslovili sme deti troch čadčianskych škôl. Po roku prípravy s asi 50-timi deťmi sme skončili na letnom sústredení s 25-timi. Darí sa im dobre, preto sme ich tento rok prihlásili do všetkých súťaží SVF v kategórií mladších žiačok.
Donedávna ste hrávali ligu aj so ženami. Prečo už súťažne nehrajú?
– Hlavným dôvodom bolo nedostatočné kádrove zabezpečenie družstva žien. Nielen na zápasoch ale aj v tréningovom procese. Keďže 1. liga žien je hernou úrovňou rozhodne výkonnostný šport na dôstojnú účasť v nej je potrebný okrem účasti na samotných zápasoch aj kvalitný tréning. No a na tento proces sa nám nepodarilo naplniť potrebný počet hráčok. A žiaľ, ani pre kategóriu kadetiek. Máme skúsenosť, že už pri počte len 10-tich zodpovedných hráčok je ťažké súťaž dohrať bez problémov. Ale z diaľky sledujeme, že mnohé dievčatá sa volejbalu venujú aspoň vo voľnom čase alebo aj v iných družstvách.
Ako je to s tréningovým procesom. Kto sa oň stará?
– Hlavným trénerom a nosným pilierom všetkých družstiev oddielu je Peter Gramblička. S novými deťmi mu tieto dva roky pomáham aj ja a od jari sa k nám pridá aj Dana Pavlíková. Pri ZŠ Rázusova máme vybudované dve antukové ihriská a s príchodom jari ich chceme využiť pri tréningu nových dievčat, ktorých nábor sa chystáme urobiť v apríli. S novými deťmi by sme chceli posilniť dnešnú základňu a vytvoriť pre ďalšie minimálne štyri roky opäť kvalitné družstvo.
Tréneri sú u nás nedostatkový a vzácny tovar. Veľmi radi by sme získali ďalších obetavých ľudí.
Vráťme sa k novej generácii nádejných volejbalistiek. Hrávajú teraz aj súťažne?
– Hrajú majstrovstvá SR oblasť Stred v troch súťažiach: v šestkovom, štvorkovom (MIDI) a trojkovom (MINI) volejbale. Zároveň usilovne trénujú 3x týždenne. V najnáročnejšom šestkovom volejbale sme skončili na 3. mieste zo 6 družstiev. Prehrali sme len s herne staršími družstvami Žilinou a Liptovským Hrádkom, takže sme s hrou dievčat spokojní. V štvorkovom sme neuspeli ale v trojkovom stále bojujeme s Liptovským Hrádkom o postup do finále stredoslovenskej oblasti. Zatiaľ to vyzerá nádejne. Okrem oficiálnych súťaží odohrali dievčatá veľa prípravných zápasov na turnajoch, ktoré ich herne výrazne posúvajú vpred.
Čo považujete za najväčší úspech volejbalu v Čadci?
– Za najväčší úspech by sme mohli považovať množstvo dobrých volejbalistiek, ktoré vyšli z nášho oddielu alebo najlepší výkon. Zaslúžila sa oň generácia dievčat, ktorá skončila v podstate pred dvoma rokmi. S nimi sme dosiahli štyri krát až na majstrovstvá Slovenska. Ich majstrovské zápasy v kategórii kadetiek boli už aj pre náročných divákov radosťou.
Volejbalové družstvo TJ lokomotíva Čadca r.2009 (zdroj: EG)Získať titul majstra Slovenska je pri dnešnej konkurencii pre nás nemožné. Preto priamu účasť na bojoch oň považujeme za vrchol nášho snaženia.
Keď hovoríme o nie veľmi dobrej fyzickej kondícii mládeže, čím si to vysvetľujete?
- Nuž, mnohé deti a ich rodičia majú iné priority. Rodičia vyvíjajú značný tlak na vzdelávanie detí. Spoločnosť ponúka pomerne agresívne produkty digitálneho, počítačového a televízneho sveta, ktoré sú pre deti pútavé, ale žiaľ s fyzickou aktivitou nemajú nič spoločné. A aj keď dnes máme vybudované mnohé kvalitné športoviská, nie sú voľne prístupné (ako kedysi). Za vstup sa platí. A nie málo, ak to má byť pravidelné a dlhodobé užívanie. Šport je čoraz drahší. No napriek tomu deti, ktoré športovať chcú a vytvorí sa im dobré zázemie podávajú dnes lepšie výkony a posúvajú úroveň športu stále vyššie.
Ako vidíte budúcnosť volejbalu v Čadci?
– Ak sa nám podarí počas nášho trénovania vychovať alebo získať ďalšiu generáciu trénerov, vidím ďalekú budúcnosť. Ak nie, aj tak verím, že po nás prídu ďalší. Páčilo by sa mi, keby sa niekto dal aj na trénovanie chlapcov. Potom by naše dievčatá mali na priateľských zmiešaných turnajoch dostatok domácich herných partnerov a na obľúbenom plážovom volejbale, ktorý si získava svojich priaznivcov, by mohli tvoriť krásne domáce, čadčianske dvojice.
Pod vašimi rukami a rukami vášho manžela vám prešlo veľa dobrých hráčok. Máte prehľad o tých ktoré stále hrávajú? Ak áno, o ktorých?
– Áno, bolo ich veľmi veľa. Mali sme hráčky, talenty, ktoré ich úsilie posunulo vo volejbalovom svete vyššie a hrajú alebo hrali 1.ligu a dokonca najvyššiu súťaž na Slovensku – extraligu.
Mali sme hráčky, talenty, ktoré boli pevným základom svojho družstva a dodnes si volejbal užívajú za odmenu vo voľnom čase a tešia sa z neho. Mali sme hráčky, ktoré to s nami istý čas bavilo.
Bolo by to veľa mien a tak ich nebudem menovať. Ale všetky ich srdečne pozdravujem. A teším sa na stretnutie s nimi na každoročnom Generačnom turnaji 28. mája 2016.
Ak by malo niektoré dieťa záujem o volejbal, kde vás môže vyhľadať alebo kontaktovať? Budete organizovať aj nábor? Ak áno, kedy?
– Budeme organizovať nábor pre dievčatá 5. a 6. tried ZŠ na konci apríla. Informácie budú uvedené aj na našej stránke www.volejbalcadca.sk, informácie poskytnem aj na mob. 0908 429 755.
Na oceňovaní športovcov roka ste spoločne s manželom dostali špeciálnu cenu. Ako sa ňu s odstupom času pozeráte?
– Boli sme Mestom Čadca ocenení ako tréneri roka 2015 za doterajšiu prácu (23 rokov) v oblasti športu. Každé ocenenie, poďakovanie, poteší a ak je zaslúžené teší celý život. A to je krásne. Máme sa z čoho tešiť.
Ak by ste mali charakterizovať seba a manžela ako trénerov, aké slová vás napadajú?
– Rôzne. Záleží na tom, či je to po úspechu alebo neúspechu. Manžela by som napríklad charakterizovala tým, že perpetum mobile predsa len existuje. Ale aj on občas potrebuje silnú batériu, ktorá ho stále dobíja. A to som ja.
Spomeniete si na nejakú vtipnú historku z tréningu alebo zo zápasu?
– Myslím, že veselé príhody majú skôr dievčatá ako mi tréneri. Niektoré príhody sa stávajú veselými až s odstupom času. Napríklad, keď sme po turnaji v Trenčíne dobehli na vlakové nástupište. Ja som na chrbte niesla zranenú hráčku, víťazne sme sa natlačili do plného vlaku, utrela som si pot. Vlak sa pohol... smerom do Bratislavy. Vtedy mi do smiechu nebolo. Dnes áno.
