Na Juraja 24. apríla sa otvárala zem, dovtedy vraj nič nerástlo, ani keby to kliešťami ťahali a po ňom zas všetko rástlo tak, že by nepomohlo, ani keby to kladivom späť zatĺkali.
Štvorlístok, ktorý ste našli pred Jurajom, bol prísľubom šťastia, najväčšieho vtedy, keď ste ho neodtrhli, ale odhrýzli. Kto počul pred Jurom prvý raz žaby kŕkať, mal pobozkať zem, aby ho zuby neboleli. Na druhej strane to znamenalo, že žaby ešte stíchnu, lebo bude zima. Kto videl prvú žabu na suchu, mal byť po celý rok šťastný a veselý, kto ju videl vo vode, mal celý rok preplakať. Ak niekto počul kukučku a nemal pri sebe peniaze, mohol si byť istý, že do ďalšieho Jura mu budú isto chýbať. Ten, kto zbadal najprv žriebä, mal byť po celý rok mocný, kto zas húsa, slabý. Gazdinky zbierali 24. apríla žlté kvety – záružlie, podbeľ, aby mali kravky žlté maslo.
„O Ďuri sa všetko búri,“ vravievali naši dedovia a mali pravdu. Veď tráva bujnie, hady vyliezajú zo zeme. K hadom, krtom aj iným zvieratám sa vzťahovali rôzne magické úkony a mnohé veru bývali drastické, a súčasní ochrancovia zvierat by sa proti nim istotne ohradili.
Na Juraja v niektorých oblastiach Slovenska prvýkrát vyháňali dobytok na pašu, inde pálili očistné ohne. Rovnako ako pred Vianocami, veštilo sa aj v ľúbostnej mágii. Dievčence napríklad hádzali vence do víru rieky a z toho smeru, kde sa veniec napokon začal plaviť, mali mať ženícha. Ak sa veniec krútil na jednom mieste, muselo si ešte rok na vydaj počkať. Na Kysuciach vraj dievčence vzali pluh z takého domu, kde mali mládenca na ženenie, vozili sa na pluhových kolieskach a odriekali: „Z oziminy jarinku, aby bola takto rok gazdinku.“
