Jednou z nich bola aj Alexandra Kocúrová, ktorá nastupovala v prvej formácii slovenského výberu. 17-ročná nádejná florbalistka nám priblížila nielen výkony Slovenska na svetovom šampionáte...
Začiatkom mája ste sa zúčastnili svetového šampionátu junioriek vo florbale v Kanade. Bol to váš prvý vrcholný šampionát?
- Áno, bol to môj prvý šampionát takéhoto rozmeru. Už predtým som sa s juniorskou reprezentáciou zúčastnila viacero podujatí, napríklad Zobor florbal Cup-u v Nitre, Czech Open v Prahe, kde sme sa okrem prípravy zohrávali aj na samotný šampionát. Samozrejme, absolvovali sme aj viacero sústredení .
Ako sa vám v Kanade celkovo darilo?
- Neviedli sme si až tak úspešne, ako sme si želali. Našou ambíciou bolo obhájiť umiestnenie, na ktorom skončili dievčatá na MS pred dvoma rokmi, teda piatu priečku. Zápasy sa nám však ideálne nevydarili, možno to bolo našou vekovou nevyspelosťou i silne obsadenou základnou skupinou vrátane aktuálnych majsteriek sveta zo Švédska. Hrali sme zakríknuto, neboli sme ešte dobre zohraté, nakoniec sme tak obsadili siedmu pozíciu.
Mladá florbalistka (v strede) so slovenskými fanúšičkami počas MS U19 v Kanade. (zdroj: (MK))Ktorý zápas považujete za najvydarenejší, naopak, ktorý vám vôbec nevyšiel?
- Výborne sme zahrali proti florbalistkám z Lotyššska. Bol to zápas o záchranu a udržanie sa v elitnej skupine. Tento duel sme vyhrali 9:5, veľa z nás tam strelilo svoje prvé góly na šampionáte. Myslím si, že sme do tohto zápasu dali všetko. Chceli sme odovzdať generácii, ktorá príde po nás, účasť Slovenska v elitnej A skupine na ďalšom šampionáte o dva roky. Najhorší duel sme odohrali proti Švajčiarsku. Bol to náš prvý zápas majstrovstiev. Hrali sme rozhádzane, boli sme drevené na hokejkách, do zápasu sme šli s veľkou trémou, ktorá na zväzovala. Samozrejme, vyústilo to do prehry.
A čo váš osobný výkon?
- Nastupovala som v prvej formácii, čo bola pre mňa veľká pocta. Tým, že moja účasť v reprezentácii bola ohrozená vážnym zranením kolena, ktoré sa stalo v auguste 2015, som si šampionát o to viac užívala. Môžem povedať, že som do zápasov dávala všetko, aj keď to tak možno vždy nevyzeralo. Celkovo som so sebou spokojná, no viem, že vždy to môže byť ešte lepšie.
Program majstrovstiev bol určite náročný. Mali ste čas si pozrieť mesto prípadne okolie?
- Na druhý deň po prílete do Toronta sme šli na Niagarské vodopády, kde sme strávili celý deň. Počasie nám síce nežičilo , no bolo tam fakt krásne. Cestou späť sme sa zastavili v Toronte, v najväčšom meste Kanady. Aj keď sme veľa voľného času nemali, pozreli sme si nejaké pamiatky či hokejový stánok Toronta Maple Leafs. Neskôr sme sa prešli aj pri Ontarijskom jazere.
Reprezentačný tím Slovenska U19. (zdroj: MK)Vráťme sa k vašim začiatkom. Ako ste sa k tomuto športu dostali?
- Predtým, ako som sa dostala k florbalu, som vyskúšala strašne veľa športov. V detstve som bola taká hyperaktívna. Zaujímalo ma veľa aktivít, chcela som všetko vyskúšať. Všetko to však boli také ročné a kratšie záležitosti. Keď som mala 12 rokov, spolužiak zo základnej školy ma zavolal, či by som si nešla zahrať florbal, pretože sa na škole otvoril nový krúžok. Ja som šla. Možno ani nie preto, že sa mi chcelo, ale videla som, že tam všetci idú, berú to ako takú novinku a ja som chcela zapadnúť. Na krúžok som chodila celý rok. Po roku som sa dozvedela, že v Kysuckom Novom Meste existuje florbalový klub, ktorý sa zúčastňuje aj celoslovenských súťaží. Ja som chcela ísť vyššie, a tak som sa stala členkou tohto klubu, kde som zotrvala tri a pol roka. Pod vedením trénera Michala Vlčeka som sa naučila základné veci ako sú technika, pravidlá a všetko, čo k tomu patrí. Časom zo mňa vyrástla reprezentantka Slovenska, za čo som trénerovi veľmi vďačná.
Aké sú vaše najväčšie úspechy a čo by ste chceli v tomto športe ešte dosiahnuť?
- Určite je to titul majstra Slovenska vo florbale žien, ktorý som v uplynulej sezóne získala s klubom ŠK 98 Pruské. Cením si aj fakt, že napriek môjmu zraneniu som sa dokázala prepracovať do reprezentácie SR a zahrať si na šampionáte v Kanade každý zápas. Obrovskú zásluhu pri mojom „návrate“ na palubovku majú ľudia, ktorých si veľmi vážim , že stáli pri mne, keď som to najviac potrebovala. V prvom rade rodičia a sestra, lekári Hartel a Vereš s detskej ortopédie primára Popluhára v Žiline a v neposlednej rade fyzioterapeut Tomáš Lintner. Aj touto cestou by som im chcela vysloviť veľké ďakujem.
Ďalšou mojou métou je, prebojovať sa do kádra reprezentácie žien Slovenska. Keď dokončím strednú školu, dúfam, že sa mi podarí dostať na Vysokú školu do Čiech. Tam by som rada hrala za nejaký klub, nakoľko úroveň v Českých súťažiach je žiaľ vyššia, ako na Slovensku.
Spomínali ste, že s ŠK 98 Pruské ste vybojovali titul majsteriek Slovenska . Ostávate v klube aj v nastávajúcej sezóne?
- Tento rok som bola v klube len na hosťovaní a pomohla som mu najmä od zápasov záverečnej časti základnej časti a v play off, nakoľko som predtým mala spomínané zranenie kolena. Aj vďaka podpore trénera ŠK 98 Pruské Vladimíra Gábora, ktorý mi dal možnosť hrať v základnej zostave, ako i spoluhráčkam z tohto klubu, ktoré ma medzi seba prijali a vytvorili sme vynikajúcu partiu, som získala odmenu na konci súťaže – zisk majstrovského titulu. Aj v najbližšej sezóne chcem pokračovať v ŠK 98 Pruské spoločne s ďalšou spoluhráčkou z KNM Aďou Šidlovou s motiváciou obhájiť titul v ženskej extralige.
Čo pre vás celkovo znamená florbal?
- Keď som s týmto športom začala, bolo to pre mňa niečo, kde som si vybúrila energiu. Bola som vtedy trošku pri sebe, tak som to brala aj ako možnosť, ako pochudnúť. Teraz je to pre mňa niečo, čo ma napĺňa. Je to súčasť môjho života a dúfam, že naďalej aj bude, pretože sa florbalu nechcem vzdať, pokiaľ mi to zdravie dovolí.
Alexandra Kocúrová v reprezentačnom drese. (zdroj: ACTIVEIMAGES.CA)
