Piatok, 18. august, 2017 | Meniny má Elena, Helena
Pridajte si svoje mesto

„Hej živote, kde jsi, vylez srabe...“

„Hej živote, kde jsi, vylez srabe, chci se s tebou poprát“. Známe české vyzývateľské riekadlo akoby bolo charakteristickým vodítkom životom umelca, akademického sochára, Slováka, Kysučana, Turzovčana Gustáva Švábika Macvejdu.

Akademický sochár Gustáv Švábik – Macvejda tvorí vo svojom ateliéri v Turzovke. (Zdroj: PETER MALICHER)

Ako ste sa dostali k umeniu?

– Keď som chodil do štvrtej ľudovej triedy v Žiline, učil ma učiteľ Kozáček. Ten si všimol, že výborne kreslím. Ja som vtedy zároveň chodil aj do hudobnej školy a tam som sa trápil. To mi nešlo, aj keď sa snažil aj otec, aby nám pomohol. Dokonca predal motorku, aby nám aj so sestrou mohol kúpiť harmoniku. Šesť rokov som sa trápil v hudobnej škole. Učiteľ Kozáček preto dohovoril môjmu otcovi, a tak som začal chodiť aj na kreslenie. Neskôr som študoval Umelecko-priemyselnú školu v Turnove, kde som si našiel veľa priateľov a po jej skončení som veľmi túžil ísť na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Mal som obrovské šťastie, lebo tam bolo veľmi ťažké sa dostať. Buď mal človek protekciu, bol ministrovým synom, alebo podobne. Ja som mal to šťastie, že som prijímačky zvládal dobre, bol som na nich trikrát. Docent Kautman tam zakladal nový odbor Tvarovanie a potreboval naň talentovaných študentov. Vzal nás iba troch. Štúdium trvalo šesť rokov (pozn. red. 1966 – 1972). Dostal som titul akademický sochár. Neskôr ho zrušili a nahradili ho magister umenia – Mgr. art.

Veľa rokov ste pôsobili ako učiteľ. Ako si spomínate na toto obdobie?

– Najkrajšie spomienky mám na to, keď som učil výtvarnú výchovu detičky v predškolskom veku. Ony kreslili tými veľkými štetcami, bolo tam veľa farieb a deti robili naozaj veľmi pekné veci. Dlhší čas som učil aj v Kremnici v Škole úžitkového výtvarníctva. Istý čas sme tam aj s celou rodinou bývali. No vrátili sme sa do Čadce, kde sme si kúpili byt. Ateliér mám v Turzovke, kde dochádzam.

V mladosti ste boli aj úspešným športovcom. Spomeniete si na prvý kontakt so športom?

– Neskôr v šiestej triede som začal veľa športovať. Najskôr to bolo vodáctvo, ktorému som sa venoval. Začal som jazdiť vodný slalom a vypracoval som sa postupne až na majstra Československa a v single kanoe som bol druhý. V umeleckej škole v Turnove, kde som neskôr študoval, ma zaujalo horolezectvo. Ja som už predtým liezol. Šport bol pre mňa naozaj dominantný. Robil som aj džudo, v ktorom som mal naozaj dobré výsledky. Z dnešných športov sa mi veľmi páči florbal, to by sa nám určite páčilo aj keď som bol mladší.

Stále vyzeráte fit. Čomu za to vďačíte?

– Už tridsať rokov sa otužujem. Každé ráno si dávam ľadovú sprchu. Ako malému mi vybrali mandle, mal som aj veľké problémy s prieduškami. Stále som bol chorý a chodieval som stále na kalciové injekcie. Raz v zime som sa išiel okúpať do rybníka pri Brodne. Postupne som na tom zapracoval a otužovanie sa pre mňa stalo drogou. Moje prvé kroky ráno idú preto pod sprchu. Nemávam vôbec teplotu ani chrípku. Keď aj trochu pre-chladnem, tak za pol dňa mi to prejde.

Ako dlho trvá tvorba jedného diela? Dá sa to vôbec časovo vyjadriť?

– Naozaj sa nedá hovoriť o časovom priestore. Napríklad obrazy, ktoré maľoval pán Zrzavý, namaľoval možno štyri za noc a dnes sa predávajú za obrovské milióny. Tam sa naozaj nikto nepozerá na to, ako dlho to trvalo. S niektorou plastikou som sa trápil dlhšie, s niektorou kratšie. No dá to naozaj zabrať. Naozaj sa to nedá ohraničiť časovo, Picasso napríklad urobil tri čiary a bolo to fantastické. Kým sa však dopracujete k takej jednoduchosti, trvá to niekedy aj celý život.

Čo vás inšpiruje najviac?

- Teraz to bude asi staroba. No nebojím sa. Treba si to všetko uvedomiť. Pre mňa je úžasné sledovať napríklad šesťdesiatročné ženy v minisukniach.

Kde všade ste vystavovali?

– Zo zahraničných výstav musím spomenúť Londýn, bolo to na počesť nášho vstupu do EÚ. Neskôr sa výstava presunula do Berlína, kde bolo naozaj fantasticky. Samozrejme, spomeniem Varšavu, Bialsko-Bialu, Brusel, Toruň, dve výstavy v Prahe. Mal som množstvo výstav po Slovensku, zaujímavou bola napríklad výstava na Strečnianskom hrade, ktorú videlo asi 30-tisíc ľudí. Budúci rok chystáme veľkú výstavu aj mojej novej tvorby, ktorá bude doplnená aj niektorými z plastík.

Ako odpočívate a relaxujete?

– Odmalička chytám ryby, máme to, takpovediac, aj v rodine, môj otec bol rybár, dedo bol rybár. Venujem sa tomu už dlhé roky. Keď som žil v Žiline, aj som v tom pretekal, neskôr som robil aj rozhodcu. Ja iba muškárim. Nemám rád také sedenie, obľubujem muškárenie v tečúcich vodách. Som stále aktívny človek a musím sa hýbať.

Čo by ste nám povedali o vašej záľube v trabantoch?

– Je to vlastne spomienka na moju mladosť. Keď som mal štrnásť rokov, tak sa začali trabanty dovážať z NDR. Ja som sa okamžite do toho trabantíka zaľúbil. No vtedy som ešte nemal šancu. Keď som neskôr pracoval v Tatrách, dokonca som pracoval aj v horskej službe, mal som služobnú motorku a trabanta som si zadovážil tiež. Pred desiatimi rokmi som v Čadci založil Trabant klub. Chystáme desiaty zraz, ktorý je veľmi obľúbený medzi trabantistami či už zo Slovenska, ale aj Čiech, Poľska a Maďarska. Na každý zraz príde okolo stovky trabantov. Trabant je pre mňa relax na staré kolená. Dokonca som si kúpil kvôli trabantu aj garáž. Keď som mával škodovky, tak som garáž nikdy nemal. Trabant ma stál veľa peňazí, je novopostavený. Samozrejme, že každý z tých trabantistov má aj iné auto, je to ozaj len koníček, ťažšie sa zháňajú aj súčiastky. No všetko sa dá zohnať.

Ste aj poľovník, no najmä ochranár... 

– Názov ochranárstvo je skôr všeobecný, som aj poľovník a nie som napríklad za to ochraňovať diviaky. Chcem však, aby sme chránili napríklad Kysucu, kde ľudia sypú neporiadok. Raz som dokonca videl, ako tam vysypali fúrik skla. Mal som s tým človekom konflikt. Vtedy som zakročil, zalarmoval políciu a dotyčný obišiel aj s pokutou. Ľudia sa veľmi zle správajú k životnému prostrediu. Keď som bol malý, pamätám si, ako sme bosí behali po Kysuci, chytali sme ryby. Bolo to fantastické. Už to asi nikdy také nebude, ale musíme si chrániť to, čo máme.

Naposledy som na Horelici objavil, že ľudia vyhadzovali plné vrecia odpadu do vody. Bolo by skvelé, keby sa viac ľudí zaujímalo o ochranu a dokázali by sme si krajinu udržať ako tak v poriadku. No chcel by som trochu inú vec. Na Kyčerke, kde bývam, ešte nemáme zateplený panelák. Lietajú tam dažďovníky, alebo, ak chcete, belorítky. Sú to lastovičkové vtáky. Prilietavajú až z Južnej Afriky. Hniezdia iba jedenkrát a už koncom augusta tu nie sú. Pre ľudí majú tú výhodu, že dokážu vychytať všetky komáre, muchy, osy. Môžeme tak mať celý deň otvorené okná, neštípu nás komáre.

Ľudia si to však neuvedomujú. Keď sa zateplili domy, zakryli sa aj miesta, kde vtáčiky hniezdili. Keď si teraz tieto vtáčiky lepia hniezda, ľudia ich strhávajú. Budem sa snažiť, aby aspoň ostatné paneláky mali vtáčie búdky a boli aj pre ne prispôsobené.

Bol vo vašom živote nejaký vzor, ktorému ste sa chceli priblížiť?

– Samozrejme, vo výtvarnom umení to sú velikáni, napríklad Vlado Kompánek, ktorý robil úžasné veci, maľby, plastiky. Dokonca ma niektorí podozrievali, že ho kopírujem, ale on sám povedal, že to nie je pravda. Som veriaci, čo je možno aj darom od môjho deda Macvejdu. Veľa sme sa modlievali. Chodím pravidelne na bohoslužby a spovede. Keď som bol mladý, veľa som toho povystrájal, tak teraz sa veľa spovedám (úsmev). Mojou veľkou slabosťou boli ženy, ktoré dodnes obdivujem. Sú pre mňa neobyčajné bytosti. Ak by som sa však vrátil k vzorom, tak mojím veľkým športovým vzorom bol horolezec Jozef Psotka, ktorý zomrel na Mount Evereste. Bol mojím inštruktorom a s ním som preliezol aj niekoľko ťažkých úsekov v Tatrách.

Riadite sa v živote nejakým mottom?

- „Vieš, priateľ môj, umenie je vážna vec.“ Je to síce možno trochu všeobecné, ale skutočne je to vážna vec. Mnohí ľudia si myslia, že si prídete do ateliéru, pomaľujete si a je to hotovo. Umelec musí byť silnou osobnosťou, vieme o mnohých prípadoch depresií, mindrákov, bohužiaľ, aj o prípadoch samovrážd. Treba na sebe makať, dávať do toho všetko a ono sa to časom prejaví. Prepracovať sa k jednoduchosti, k tej skratke, je naozaj veľmi zložité.

Gustáv Švábik

Akademický sochár Gustáv Švábik sa narodil 3. novembra 1943 v Turzovke. Výtvarné základy a smerovania získal v Strednej umelecko-priemyselnej škole v Turnove. Neskôr študoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na oddelení tvarovania. Dlhé roky žije a tvorí na Kysuciach. Jeho diela sú späté s jeho rodiskom Turzovkou, kde má ateliér. Býva na sídlisku Kyčerka v Čadci.


  1. Ženu už nedokázali zachániť 2 500
  2. Cestu z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny uzatvoria! 1 857
  3. Kysučan na dobrodružnej ceste Južnou Amerikou Foto 652
  4. Pozvánka na cyklistické preteky Kysuce – Orava cez kopec 162
  5. Na Kysuciach môže vzniknúť množstvo pracovných miest 157
  6. Aj Horkýže slíže rozospievali amfiteáter Video 99
  7. Stovka detí z Kysúc si letné tábory užila Foto 94
  8. Najcennejší exponát múzea v Turzovke Foto 75
  9. V Čadci by mali vzniknúť stovky nových pracovných miest 72
  10. Pitný režim je mimoriadne dôležitý 67

Najčítanejšie správy

Kysuce

Ženu už nedokázali zachániť

V stredu 16. augusta popoludní došlo na železničnom priecestí k zrážke cyklistky osobným motorovým vlakom.

Cestu z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny uzatvoria!

Polícia upozorňuje na dnešnú uzávierku cesty. Vodiči pripravte sa na zdržanie.

Kysučan na dobrodružnej ceste Južnou Amerikou

Kysučan z Rakovej Michal Tlelka (29) sa počas leta opäť vydal do sveta. Tentokrát navštívil tri krajiny v Južnej Amerike. Nám porozprával aj o tom, ako jazdil so snoubordom na piesku.

Pozvánka na cyklistické preteky Kysuce – Orava cez kopec

Štart aj cieľ pretekov je v Zborove nad Bystricou.

Na Kysuciach môže vzniknúť množstvo pracovných miest

Potenciál investícií sa odhaduje na 318 miliónov eur a vytvoriť by mohli 5 710 nových pracovných miest.

Blízke regióny

Prečo tečie Považím Váh a nie Orava?

Všimli ste si niekedy sútok Oravy a Váhu? Prečo sa Orava vlieva do nepatrného Váhu a nie Váh do rozľahlej Oravy? Obe rieky majú veľa podobného.

Polícia hľadá zlodejov, nepoznáte ich náhodou?

Chvíľka nepozornosti a peňaženka s dokladmi, peniazmi a bankomatovou kartou bola fuč. Problémy tým ale neskončili.

Gratulujeme. Oravská Polhora je Dedinou roka 2017

Do národnej súťaže sa tento rok zapojilo dvadsať obcí, z Oravy iba jedna. A práve tá oravská vyhrala.

Cyklistka po zrážke s vlakom v nemocnici zraneniam podľahla

Podľa rušňovodiča mala dievčina na ušiach slúchadlá.

V belgickom Essene majú Žilinskú ulicu. Aj vďaka Petrovi Saganovi

Flámske mesto pomenovalo ulice v novej štvrti po partnerských mestách.

Všetky správy

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí (minúta po minúte)

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.

Plavčan oznámil abdikáciu, z tlačovky opäť ušiel

Plavčan odstúpil z postu ministra deň po výzve Roberta Fica.

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Prvého podpredsedu SNS nahnevalo, že ombudsmanka Patakyová podporila Dúhový pochod.

Košická schránka siahala na 29 miliónov od Plavčana. Zrazu ich už nechce

Profesor po otázkach cúvol. Vo firme je svokra hodnotiteľa, minule išlo o švagrinú.

Ak si kúpite kuracinu v Tescu, môže vás zastaviť esbéeskár

V niektorých predajniach dáva Tesco bezpečnostné prvky nielen na alkohol, ale aj na mäso.

Kam vyraziť