Článok pokračuje pod video reklamou
Tento človek, s ktorým som sa zoznámil na potulkách svetom, od malička obľuboval nielen kreslenie a maľovanie, ale tiež fotografovanie. Jeho výtvory majú neopakovateľnú výpovednú hodnotu. Prostredníctvom nich sa môžeme preniesť ďaleko do minulosti, ale tiež do najžeravejšej prítomnosti.
Všetko podstatné je zachytené na stránkach chronologickej knihy. A práve pri jej listovaní som natrafil na nezvyčajnú fotografiu: muž v stredných rokoch si na nej podáva ruku s pápežom Jánom Pavlom II., chystá sa mu ju pobozkať. Hneď sa ma zmocnila zvedavosť, čo je to vlastne za fotografia. Kto je ten neznámy v kronike Martina Romana?
Spomínaná fotografia bola súčasťou viacerých tajomstiev, ktoré sú v kronike zahalené jemnučkým závojom z pradena času a čakajú na svoje odkrytie, odhalenie. Martin Roman mi prezradil, že človek na fotografii je Kysučan, dokonca býva neďaleko - v Kysuckom Lieskovci. Dohodli sme sa, že ho navštívime. Jedinou prekážkou bola skutočnosť, že pracuje v zahraničí, čiže museli sme ho zastihnúť bezprostredne po príchode domov. Martin Roman spojil všetky diplomatické schopnosti, takže sa mu predsa len podarilo nadviazať s pánom Jozefom Kurucárom, lebo tak sa objekt i subjekt nášho záujmu volá, spojenie, ba dokonca vybavil aj stretnutie s ním. A tak sme sa jedného dňa všetci vospolok stretli a zaspomínali si na mnoho vecí, ktoré ruka v ruke vedno kráčajú s nami, s naším neopakovateľným životným osudom.
Zdedené čašnícke remeslo
Stretnutie bolo svojím spôsobom symbolické. Udialo sa len niekoľko dní po smrti pápeža Jána Pavla II., takže bolo zároveň aj akousi spomienkou na tohto významného muža svojej doby, prezývaného aj Veľký.
Jozef Kurucár pochádza zo známeho kraja drotárov - Veľkého Rovného. Už prakticky tridsať rokov je ženatý v Kysuckom Lieskovci, takže bol vraj prijatý aj medzi Lieskovčanov. Pochádza z čašníckej rodiny. Remeslo zdedil po svojom otcovi Jozefovi a vlastne ho zveľadil, pretože do čašníckych aktivít zapojil aj svojich dvoch synov, ba aj manželka Oľga je, akože inak, čašníčkou. Otec sa volal Jozef, on je Jozef a teraz má syna Jozefa juniora. V súčasnosti pán Kurucár pracuje v zahraničí, vo Viedni; hovorí, že chodieva na týždňovky.
Ako som sa dozvedel, vyučil sa v podniku Reštaurácie Žilina, kde istý čas pracoval. Päť rokov mal ako majster na starosti učňov. Po prvý raz okúsil Viedeň ako dvadsaťročný, no definitívne si tam našiel zamestnanie v roku 1993, teda po novembrovej revolúcii v roku 1989. Je čašníkom priamo v mestskej radnici a, ako sám povedal, obsluhoval už najmenej päťdesiat štátnikov - napríklad Arafata, Kohla, Blaira, Schröedera, Klestila a ďalších, Zemana z Česka, z našich politikov Mečiara, Kováča a Čarnogurského a tiež mnohé kniežatá a princov. Spočiatku, keď si iba zvykal, bolo každé stretnutie s významnými osobnosťami veľkou udalosťou, ale v súčasnosti už to berie viac rutinérsky; vie, čo treba urobiť aj ako sa správať. Má dostatok skúseností, aby si vedel poradiť aj v tých najzložitejších situáciách.
Obed s pápežom
Tým veľkým dňom, na ktorý si Jozef Kurucár neustále spomína, bola jedna nedeľa v roku 2003. Práve vtedy - 11. - 14. septembra 2003 - navštívil Svätý Otec Slovensko. Bola to tuším tretia návšteva našej krajiny a zároveň aj posledná jeho zahraničná cesta. Jozef Kurucár prišiel normálne do práce, keď mu oznámil kolega a priateľ z Bratislavy nečakanú novinu: pápež príde po petržalskej svätej omši na nunciát do Bratislavy, kde sa bude podávať rozlúčkový obed. Nuž a zháňajú spoľahlivých čašníkov, ktorí budú mať za úlohu obslúžiť hostí. Jozef Kurucár, samozrejme, nezaváhal a ihneď prišiel do Bratislavy.
Na nunciáte už bolo živo. Zišlo sa tu desať čašníkov, väčšinou ich poslali z Úradu vlády. On doplnil skupinu, takže teraz ich bolo jedenásť. Pripravili stoly s menovkami: S. Em. R. Card. Angelo Sodano, S. Em. R. Card. Ján Chr. Korec, S. Em. R. Card. Jozef Tomko, Rev. Mons. Mieczyslaw Mokrzycki, S. E. R. Mons. František Tondra, S. E. R. Mons. Stanislaw Dziwisz, prof. Mario Agnes a ďalší. Svätý Otec mal pri stole určené osobitné miesto aj svoje kreslo a vlastnú servítku s pápežským znakom. Všetci už boli netrpezliví, pretože mala prísť nie každodenná delegácia a pápež Ján Pavol II. bol sám o sebe osobnosťou najvyššieho stupňa.
Hostia sa pousádzali za stoly, konečne sa mohli po bohatom programe trochu uvoľniť. Aj Svätý Otec si zasadol na svoje kreslo. Po Svätej omši vyzeral unavený, ale nebol by to on, kto by silou svojho ducha nedokázal prekonať akúkoľvek slabosť. Obed sa mal začať prípitkom. Jozef Kurucár a ostatní čašníci napĺňali prázdne poháre bielym vínom. Jeden ich kolega bol vybratý, že bude obsluhovať pápeža, no dostal príkaz, že jemu víno nalievať nemá. A vtedy sa na pána Kurucára usmialo šťastie. Na tie chvíle si rád spomína: " Ako som tak prehádzal okolo stolov, počul som osobného tajomníka Dziwisza, ako hovorí: "My už máme ponalievané v pohároch, ale nalejte toho vína aj Svätému Otcovi..." Pozrel som na neho, či to myslí vážne, no on ma len pobádal. A tak som s radosťou obslúžil Svätého Otca, ba som sa cítil, ako keby som bol v tej chvíli jeho miništrantom..."
Po obede bola dvojhodinová prestávka, pápež ju využil na oddych vo svojom apartmáne. Potom už viedla jeho cesta na letisko a do Vatikánu.
Najkrajší darček
Keď sme tak sedeli s Jozefom Kurucárom a jeho manželkou Oľgou a počúvali sme tento krásny, neopakovateľný príbeh, cítili sme to zvláštne chvenie, ktoré sa nás zhosťuje vždy pri stretnutí s dejinami a s ich osobnosťami. Mnohé z nich tieto dejiny priamo vytvárajú, formujú alebo sú aspoň ich viac či menej nápadnými spolutvorcami. "Teraz, začiatkom mája budem oslavovať päťdesiatku," prezradil nám potom Jozef Kurucár a dodal: "Keď sa tak obzerám dozadu a hodnotím, čo mi tá päťdesiatka priniesla, musím povedať, ba som veľmi rád, že to môžem s otvoreným srdcom povedať - najkrajšou udalosťou, akýmsi mojím osobným vrcholom v živote, samozrejme okrem svojej vlastnej rodiny, bolo práve ono stretnutie s pápežom, pretože zanechalo vo mne najhlbšiu stopu..."
Trochu sme vtedy Jozefovi Kurucárovi aj závideli, veď nie každý mal to šťastie byť zoči-voči jednej z najväčších osobností nielen 20. storočia a moderných dejín, ale vlastne celej histórie ľudstva. Na takéto stretnutia sa jednoducho nezabúda. Pre Jozefa Kurucára je to zároveň najkrajší darček k narodeninám /5. mája - pozn. L. H./ - tá úžasná spomienka. A päťdesiatka? Čože je to päťdesiatka....
