Pre MY Kysucké noviny si zaspomínal na svoju futbalovú cestu, ktorá začínala v Rakovej a prezradil aj ciele do ďalšej sezóny.
Po sezóne ste mali pred prípravou na tú novú len pár dní na oddych. Stihli ste sa zrelaxovať?
– Po poslednom kole sme mali v sobotu oslavy, v nedeľu som sa aj s rodinou vrátil do Čadce. Týždeň sme boli v Slovenskom raji, tam sme si oddýchli a prišli na iné myšlienky. Následne som týždeň strávil doma v Čadci a pomaly sa začal pripravovať individuálne. Oddýchnuť sa určite dalo, boli sme pozrieť slovenskú prírodu a prišli sme na to, že netreba cestovať k moru, ale aj na Slovensku sa dá dobre zrelaxovať.
Ste odchovancom Rakovej, neskôr Čadce. Ako si s odstupom času spomínate na toto obdobie, na začiatky?
– Začiatok bol zložitejší, pretože to bolo trošku ďalej. Rodičia nemali auto, musel som z Čadce cestovať na bicykli na Rakovú. Snažil som sa skĺbiť školu a tréningy. Vtedy som ešte nevnímal veľký futbal, že by som sa mohol dostať niekde inde. Potom prišla možnosť hrať za Čadcu. Tréningový proces tu už bol trochu odlišnejší a najmä, bolo to bližšie. Mohol som rovno zo školy ísť na tréning, nemusel som prísť domov, zobrať bicykel, ísť na tréning – z tréningu a večer sa ešte učiť. V mojom ročníku sa v Čadci stretol dosť silný ročník, bolo tam veľa chalanov, ktorí potom odišli na športové školy. Ja som išiel do Trenčína a začiatok tu bol takisto ťažký. Prvý polrok som trénoval v Trenčíne, chodil som však na zápasy do Čadce, pretože tu bolo štyridsať chalanov a nedokázal som sa presadiť. V zime však nastal zlom, dostal som sa do áčka mladšieho dorastu a v tom roku sme sa stali aj majstrami Slovenska.
To bol vlastne ten základ, na ktorom sa začalo budovať? Lebo Trenčín sa k dvom aktuálnym titulom ťahal z druhej ligy...
– Keď som ja prišiel do A mužstva, ešte tu bola najvyššia súťaž, potom sa vypadlo. Zažil som najvyššiu súťaž ešte pred druhou ligou. Odvtedy, ako sme vypadli a znovu postúpili, malo to rastúcu tendenciu, skončili sme piati, potom tretí, druhí a napokon sa nám podarilo dvakrát získať titul. Pričom pri tomto poslednom sme ešte prekonali bodový zisk z predošlého roka. Podarilo sa nám streliť viac gólov, aj keď tých inkasovaných mohlo byť menej. Myslím, že máme pred sebou ďalšie výzvy, ešte stále sme nedosiahli rekord ligy, aj keď to bude zložité.
Takže okrem samotnej obhajoby je toto jedným z cieľov do ďalšej sezóny?
– Bude veľmi zložité ešte posunúť tú hranicu z minulého roka, ale musíme mať tie najvyššie ciele. Tak, ako sme si ich dali pred minulou sezónou, dáme si ich určite aj teraz a pôjdeme za snami a víziami, ktoré sme mali aj pred rokom. Určite medzi ne bude patriť aj to, aby sme ten bodový rozdiel zväčšili. To je však ešte veľmi ďaleko. Teraz sa sústredíme najmä na 2. predkolo Ligy majstrov. Chceme vo futbalovej Európe spraviť väčší krok, ako sa nám podarilo za posledné tri roky.
Výborný futbalista dal zopár rád mladým Čadčanom. (zdroj: FB FK ČADCA)Počas voľna, stráveného v Čadci, ste absolvovali tréning s čadčianskou mládežou. Ako ste sa cítili medzi malými futbalistami?
– Chcel som sa ísť pozrieť aj na A mužstvo, ale časovo mi to nevyšlo. S trénerom prípravky som sa náhodou stretol v meste a poprosil ma, či by som nemohol prísť na tréning. Podarilo sa mi to síce až na tretí pokus, ale som rád aj za to. Je dobré, že v tej prípravke bol dostatok hráčov, ktorí majú kde trénovať. Myslím, že pokiaľ tí chalani budú na sebe tvrdo pracovať, majú šancu dostať sa vyššie, do iných klubov. Vidím však, že majú deficit, rovnako ako som mal ja, napríklad, čo sa týka stravy, že sa im nechce strečovať a podobne. Aj ja som bol taký, preto som sa im snažil trošku vysvetliť, že teraz to síce neberú, ale čím budú starší, tým môžu mať väčšie problémy. Inak to bolo super, som rád, že chalani mali radosť, že majú radosť chodiť na tréningy, že ich to baví. To je zo všetkého najdôležitejšie. Kým sú malí, netreba, aby ich do toho niekto nútil. Mali by mať z toho radosť. Pokiaľ ju budú mať, budú aj napredovať.
V rámci tej stravy, máte na mysli vylúčiť chipsy, sladené nápoje a podobne?
– Presne tak. Viem, že chlapci jedia horalky a 3Bit-ky pred zápasom, aj u nás to bolo v detstve podobné. Je to zložité, sú to ešte deti, netreba ich od toho úplne odtrhnúť a vylúčiť to. Avšak pokiaľ si na to zvyknú v čo najmenšom veku, tak im to môže len a len pomôcť.
V zime ste si zvykli zahrať na Štefanskom pohári. Ešte stále to platí?
– Posledné dva či tri roky som tam nebol. Po tom, čo som sa tam zranil, som si povedal, že už radšej nie. Bolo to nešťastné, nevidím to tak, že ma zranil ten turnaj, možno by sa to aj tak stalo niekde inde. Predminulý rok som sa však tam bol aspoň pozrieť. Pokiaľ som doma, určite tam rád zavítam, stretnúť sa s chalanmi, ktorí sú v iných kluboch. Je tam dobrá atmosféra, je skvelé, že to udržiavajú napriek takej dobe, aká je. Ten turnaj má svoju tradíciu, vždy tam zavítajú dobrí futbalisti a veľa ľudí. A to je hlavné, veď najmä kvôli nim sa to organizuje.
Sledovali ste slovenskú futbalovú reprezentáciu na Majstrovstvách Európy?
– Sledoval som poctivo naše zápasy. Ostatné som síce nevidel všetky, ale tie slovenské áno.
Čo hovoríte na ich hru?
– Myslím, že treba považovať za úspech už len tú účasť. Je to niečo výnimočné, na Majstrovstvách Európy sme v samostatnej ére dosiaľ neboli. V osemfinále narazili na veľmi kvalitného súpera, určite sa však nemajú za čo hanbiť. Celé mužstvo aj s realizačným tímom odviedlo kus dobrej práce, postúpili už z ťažkej kvalifikačnej skupiny. Myslím, že ich nakoplo víťazstvo na Ukrajine a následne doma so Španielmi. Je cítiť, že mužstvo je silné, kolektívne, že do každého jedného zápasu dávalo srdce. Škoda toho zápasu proti Nemcom, v ňom sa ukázala obrovská kvalita Nemcov.
Čo vy a reprezentácia? Ešte v roku 2009 ste figurovali vo výbere U21...
– Pozerám sa na to reálne. Momentálne sú tam najlepší hráči a ja osobne nad reprezentáciou nepremýšľam.
