Dvadsaťosemročný rodák z Čadce František Nehaj sa tak stal vôbec prvým Kysučanom a piatym Slovákom v histórii, ktorému sa podarilo zdolať túto náročnú trať.
Prišla nejaká kríza? Čo všetko počas vyše 15-hodinovej cesty jedol? Akým štýlom plával? Aj to sa dočítate v nasledujúcom rozhovore...
Preplávať La Manche je naozaj odvážne. Ako vyzerala vaša príprava?
– Psychicky som bol pripravený, no vedel som, že musím veľa trénovať a otužovať sa, veď voda má len 16 až 17 stupňov. S trénerom Jozefom Jedinákom, ktorý sa plávaniu venuje v klube Žabka Čadca, som vylaďoval techniku, aby som vedel naplávať množstvo kilometrov a čo najrýchlejšie. Mesačne som plával okolo 100 kilometrov, takže počas posledných dvoch – troch rokov sa to vyšplhalo na tisícky kilometrov, strávených vo vode. Posledné tréningy som mal na maratónskych plaveckých pretekoch v Českej republike. Pripravený som bol tak po psychickej aj fyzickej stránke.
Na svoj deň D ste si počkali niekoľko dní. Boli ste nervózny?
– Dva dni predtým mi zavolal pilot – kapitán sprievodnej lode. Povedal, že už moc nefúka a v nedeľu pôjdeme. Začal som sa pripravovať a povedal mi, že na druhý deň mu mám zavolať o pol ôsmej večer. Na druhý deň som teda zavolal, bol to vlastne večer predtým a povedal, že áno, ráno o 6.45 sa stretneme v prístave v Doveri. Prišiel som tam na čas, pilot s rozhodcom ma už čakali. Bol som fakt nervózny. Počas všetkých skúšok v rámci štúdia na vysokej škole som nebol dokopy nervózny tak, ako vtedy. Veď nikdy som neplával takú vzdialenosť, najviac som mal za sebou 30 km. Bol som si vedomý všetkých rizík, uvedomoval som si, že riskujem svoj život. Potom ma zobrali na loď, kde sme sa chvíľu porozprávali. Keď som skočil do vody a pustili na znamenie štartu sirénu, začal som plávať. V tej chvíli zo mňa všetko opadlo a ja som sa sústredil len na cieľ.
Vo vode ste strávili 15 hodín a 29 minút. Čo ste počas plávania jedli a pili?
– Ešte v ten deň som sa predtým ráno najedol. Dal som si ovsené vločky s hrozienkami, zaliate vodou. Počas mojej cesty som dostával jedlo a pitie každých 25 minút. Na pitie som mal teplý čaj s medom alebo colu, jedol som piškóty, pikao, tyčinky, krátko účinkujúce energetické gély. Proste niečo, z čoho som mal rýchlu energiu. Tieto veci, ktoré spomínam, som mal odskúšané už z maratónov. Vedel som, že mi z nich nebýva zle a pomáha mi to. Každý plavec si musí tú stravu vyskúšať a jesť to, čo mu pasuje.
Mali ste aj nejakú krízu?
– Mal som jednu fyzickú a jednu mentálnu krízu. Fyzickú v tom zmysle, že ma po 10 hodinách plávania začali strašne bolieť ramená. Uvedomil som si, že to je len bolesť a musím pokračovať. Nejakým spôsobom to prestalo bolieť a ja som plával ďalej. Takú mentálnu krízu som mal, keď mi povedali, že mám zrýchliť, inak sa otočíme kvôli počasiu. Povedal som si, no tak to v žiadnom prípade, naspäť sa ja určite po asi 13 hodinách plávania vracať nebudem. Vtedy som si spomenul na otca, ktorý mi raz povedal, že ak si človek myslí, že je na konci síl, je len v polovici. Našťastie, platilo to, ja som pridal a pokračovalo sa na ceste za mojím vytúženým cieľom. Problémy bývajú aj s medúzami. Ja som sa ich snažil obchádzať, jedenkrát som, žiaľ, vošiel do roja medúz, našťastie, žiadna ma nepopŕhlila a všetko bolo v poriadku.
Spomenuli ste otca. Ako na váš plán reagovali rodičia, prípadne blízki?
– O mojom pláne vedela len moja priateľka, tajil som to. Mame a otcovi som to povedal zhruba mesiac pred termínom. S odstupom času trošku ľutujem, že som im to nepovedal až po odplávaní, ako jedna Češka, ktorá pokorila La Manche. Mohol som mamu ušetriť toľkého stresu. Takto som jej asi skrátil život o pár dní (smiech).
S priateľkou Mariannou Kubaškovou. (zdroj: ARCHÍV F.N.)Čo ste mali oblečené? Natreli ste sa niečím špeciálnym?
– Jediné, čo je dovolené na La Manche, sú slipové plavky, ďalej štipec na nos, čapica, plavecké okuliare a štuple do uší. Áno, človek sa môže natrieť. Sú rôzne prípravky, no odporúčajú 50 percent vazeliny a 50 percent lanolínu. Zmieša sa to dokopy a plavec sa celý natrie, aby neprišlo k odreninám či spáleninám. Veď človek urobí počas tak dlhej cesty desaťtisíce rovnakých pohybov. Treba však povedať, že to neposkytuje nejakú izoláciu proti chladu.
Aký plavecký štýl ste zvolili?
– Človek si môže vybrať štýl, aký chce. Ja som išiel kraul.
Vo vode ste strávili množstvo času. Ako vyzerali posledné kilometre?
– Keď som končil druhú polovicu a videl som, že vlny sa zmiernili a prišli sme do zákrytu toho polostrova, vedel som, že už musím len vydržať. Prichádzali sme tam v noci, konečne som videl svetlá z druhej strany – lampy, svetlá z okien či mestské svetlo. Bol to príjemný pocit, videl som konečne pobrežie po asi 14 hodinách. V samotnom finiši prišla loď len k pobrežiu, začínala tam už plytčina. Lodivod tam mal pripravený čln. Prestúpil naň a pokračoval spolu s rozhodcom so mnou. Treba dodať, že celý čas sleduje človeka rozhodca, ktorý musí mať pod kontrolou celú plavbu. Akonáhle by sa človek dotkol lode, alebo nejakého človeka na lodi, resp. by bol ťahaný, okamžite by bol diskvalifikovaný.
Šiel som na pobrežie v sprievode toho člna, dorazil som asi k 50 metrovému útesu a dole boli asi 300 až 500 kilové balvany. Mal som sa len dotknúť skaly. Chcel som si byť však 100 percentne istý, že mi uznajú ten pokus, tak som vyliezol na tie skaly, aby som to mal vo vrecku. Stál som tam, svietili na mňa loďou, prišli sme o jedenástej v noci, žiaľ, nešlo ma odfotiť. Bol to však skvelý pocit.
Čo bude nasledovať teraz? Chystáte sa na ďalšiu bláznivú jazdu?
– Veľmi trefná otázka, položilo mi ju pár ľudí. Poviem pravdu, že cestou domov vlakom do Čadce som si celý čas čítal o Gibraltári. Ale sľúbil som, že už nikde nepôjdem (smiech). Stále rozmýšľam, či som povedal slovo sľubujem, alebo len, že nikam nepôjdem. Ale zdá sa mi, že sľubujem som nepovedal (smiech).
