Pltníci na Váhu pod Strečnom využívali plte na prepravu dreva a osôb už od jedenásteho storočia. Plte vyrábali jednoduchým spôsobom – spájali viaceré kmene stromov.
Začiatok plavby na najdlhšej slovenskej rieke Váh sa viaže k Liptovu, no práve prielom rieky Malou Fatrou patril k najnebezpečnejším. Názov pltiska Bariérová, ktoré tvorí začiatok vodnej cesty, je odvodený od slova bariéra a evokuje aj v tomto čase význam splavovaného úseku. Ten sa vryl do pamäti prvých cestovateľov ako miesto životunebezpečných prekážok, predovšetkým obrovských vyčnievajúcich skál.
Pltníci, ktorí zvážali drevo, museli vystihnúť najvhodnejší čas – vody muselo byť akurát, jej prúd mal mať silu a nebezpečné miesta bolo treba prekonať čo najrýchlejšie. Úseku pod Strečnom sa všetci obávali. Vravelo sa, že ten, kto sa na Váhu medzi bralami Margita a Besná nevyhol spodným prúdom, skončil na dne.
Pltnícku tradíciu obnovili
Pltnícky predák Pavol Albrecht upresňuje, že v roku 1999 obnovilo pltnícku tradíciu desať pltníkov so štyrmi plťami. Momentálne jazdí viac ako dvadsať pltníkov a ich „flotila“ sa rozrástla na desať pltí. Plavba na sedemkilometrovom úseku sa začína na už spomínanom pltisku Bariérová, odtiaľ prechádzajú plte viac či menej známymi úsekmi, napríklad popod Starý hrad či dva železničné mosty, ústiace do tunelov.
Turisti sa zoznámia s mnohými technickými, historickými a prírodnými pozoruhodnosťami, až napokon zakotvia pod Strečnianskym hradom. Pôvodní pltníci cestovali až z Liptova a po nebezpečnom úseku pod Strečnom neskôr pokojne cez Dunaj až do Čierneho mora.
Historici nazvali rieku Váh v minulosti dravým, bludným a túlavým vlkom. Bolo to aj preto, že členitý terén Domašínskeho meandra rieku skrúca, tisícky rokov ju opiera do skál, a tým vytvára zaujímavé kamenné sochy, záhadné krútňavy a hlbočiny.
Plavbu na pltiach pod Strečnom si preto obľúbili nielen domáci, ale aj zahraniční návštevníci. A pridali sa aj žiaci a študenti, ktorí na plavbu využívajú kultúrne poukazy.
Pltníctvo zaznamenalo najväčší rozmach v osemnástom, devätnástom a začiatkom dvadsiateho storočia. Kolískou pltníctva na Váhu bol Liptov, splavnými tokmi na Slovensku boli okrem Váhu Hron, Kysuca a Orava.
Najvýznamnejšou bola vážska pltnica. Dĺžka pltí dosahovala až štyridsať metrov a najväčšie z nich mohli prepraviť až 180 kubických metrov nákladu.
Nástup železničnej dopravy v rokoch 1915 až 1935 znamenal prakticky zánik tohto remesla. Je preto dobré, že vďaka strečnianskym pltníkom sa na túto éru nezabúda a kultúrne dedičstvo Slovenska sa zachováva aj v tejto podobe.
