Vyrazili sme zavčas ráno. Neboli problémy s premávkou, a tak sme dorazili načas na miesto, ktoré si Heinrich Himmler vybral za jeden z cieľov, určených najprv na väznenie politických väzňov, potom na využívanie lacnej pracovnej sily a nakoniec na vyhladenie židovskej rasy. Prekvapili nás prísne pravidlá bezpečnostnej kontroly pri vstupe do Auschwitzu. Nesmeli sme si zobrať nič kovové, lebo by sme neprešli detektorom. Do koncentračného tábora sme vstúpili cez známu bránu s cynickým nápisom „Arbeit macht frei“ – „Práca oslobodzuje“. Tento slogan si so sebou do Osvienčimu priniesol veliteľ tábora Rudolf Höss z koncentračného tábora Dachau, kde bol po prvýkrát použitý. Cez túto bránu väzni denne odchádzali do práce a pri vchode im hral táborový orchester. Rozdelili nás do dvoch skupín, každý dostal prijímač so slúchadlami a vyrazili sme na prehliadku tehlových domov – blokov označených číslami. V každom sme sa dozvedeli jeho históriu, prezreli sme si fotografie a exponáty. Všade v objekte, pod každým exponátom sú podrobné popisy v troch jazykoch (PL,EN,DE) toho, kde sa nachádzate a čo pozeráte. Osvienčim je hlavne o pocitoch. Prechádzate priestormi, kde pred 75 rokmi prebiehal život tak neskutočne odlišný od „normálnosti“!
Ku koncu nás čakala ešte prehliadka plynovej komory. Blížili sme sa so stiahnutými žalúdkami a slzami na krajíčku. Plynová komora, v ktorej príslušníci SS zabili pomocou cyklónu B niekoľko tisíc Židov a skupiny ruských vojenských zajatcov. Naraz mohlo byť v plynovej komore zavraždených až niekoľko stoviek ľudí. Cyklón B nacisti vhadzovali cez šesť otvorov v strope. Táto plynová komora sa prestala používať až po tom, keď v Birkenau – Auschwitz II. vybudovali väčšie krematóriá a plynové komory. Vedľa plynovej komory je kremačná pec. V miestnosti boli zachované dve z pôvodne troch pecí. Do každej pece vkladali 2 – 3 mŕtvoly naraz a denne takto spálili asi 350 tiel.
Exkurzie v Osvienčime sa zäčastnilo 60 detí, rodičov a pedagógov zo Základnej školy Clementisova v Kysuckom Novom Meste. (zdroj: MELÁNIA RENTKOVÁ)Potom sme sa premiestnili do druhého tábora Birkenau s rozlohou 175 ha. Z pôvodného stavu sa zachovalo 300 – 45 murovaných a 22 drevených budov. V drevených žili muži a v kamenných ženy. Mali katastrofálne hygienické podmienky, nedostatok vody a veľa krýs. Ukázali nám budovu, kde bola hromada drevených postelí a v ďalšej takzvané „záchody“. Na svoju potrebu mali 2 minúty, a to všetci v ten istý čas. Slabí a veľmi chudí sa neudržali a v ľudských výkaloch sa utopili.
Sprievodkyňa ukončila prehliadku v strážnej veži, odkiaľ bol panoramatický výhľad na celý tábor. Na záver našej exkurzie sa nám poďakovala za pozornosť, tiché a dôstojné správanie sa žiakov a zaželala nám veľa úspechov v škole. Žiaci našej školy mali možnosť spoznať hrôzy tzv. ,,Továrne na smrť“.
Väčšia časť našich detí sa na druhý deň pýtala, ako to mohli iní ľudia dovoliť, prečo nezakročili, mali sa brániť. Preto ako pedagóg, vyučujúci dejepis, sa im to snažím vysvetliť, ale niekedy ani my nedokážeme odpovedať na všetko. Sme radi, že sa nám podarilo exkurziu uskutočniť, a takto deťom priblížiť hrôzy tejto doby. Žiaci si uvedomili, že v živote materiálne veci neznamenajú nič a sú vďační, že žijú v súčasnej dobe.
Autor: Melánia Rentková
