Folklorista Vladimír Šufliarsky: Studnica ľudových piesní je nevyčerpateľná

Ako vznikla v folklórna skupina v Korni?
– Oficiálny názov je folklórna skupina Nevädza. Boli také mylné názory, že ide o folklórny súbor, a to už je iná záležitosť. Táto skupina vznikla z podnetu bývalých členiek detského folklórneho súboru, ktorý sme viedli aj s manželkou v rokoch 1996 – 2006. Tak sme založili niečo podobné, no iba v rámci folklórnej skupiny. Záležalo na tom, kto bude ochotný sa do nej začleniť. Na podnet bývalých členiek folklórneho súboru sme aj s manželkou oslovili niektoré dievčatá a ženy, o ktorých sme vedeli, že dobre spievajú. V marci minulého roka sme sa teda zišli na prvom stretnutí, kde sme sa dohodli, že vytvoríme folklórnu skupinu s tým, že budeme zbierať, uchovávať, scénicky upravovať ľudové zvyky, piesne, obyčaje a vôbec celkový život ako bol. Tak zbierame, zapisujeme a scénicky upravujeme, aby sme sa mohli prezentovať aj na verejnosti s upravenými folklórnymi číslami. To bol aj prvotný zámer, z ktorého vychádzame do súčasnosti. Orientovali sme sa predovšetkým na ľudové piesne a z jednotlivých zvykov a tradícií sme začali predovšetkým s čepčením nevesty. Pozývajú nás na napríklad aj na svadby. Za pol druha roka sme absolvovali so skupinou 36 vystúpení. Vystupovali sme už aj s vianočnými koledami v kostole. Orientujeme sa najmä na piesne z horných Kysúc, no zbierame materiály aj z iných regiónov Kysúc.

Tridsaťšesť vystúpení je za jeden a pol roka pôsobenia skupiny naozaj dosť. Ako to všetko stíhate? Priblížite nám viac skupinu?
– Prvého pol roka trvala administratíva, lebo sme boli nútení vytvoriť skupinu, tak ako nariaďuje zákon. Preto sme sa aj zaregistrovali na ministerstve vnútra. Bolo treba vypracovať štatút skupiny, o čo ide, čo chceme robiť a tak ďalej. Hneď po týchto dôležitých oficiálnych náležitostiach sme začali priberať nové členky. Momentálne máme v skupine Nevädza šestnásť speváčok a troch mládežníckych heligonkárov. Takže naša činnosť sa rozširuje a postupne skvalitňujeme program. V skupine sme mali počas doterajšieho obdobia niekoľko zmien, niektorí členovia odišli, iní zasa prišli do skupiny.

Keď hovoríte o spojení s heligónkou, tento hudobný nástroj ide v poslednom období do popredia...
– Chceli sme takéto obohatenie práve o heligónku, pretože určité piesne si vyžadujú hudobný sprievod. A heligónka je na vzostupe, čo sa týka folklórnych skupín. Máme na Kysuciach veľa heligónkarských prehliadok či šikovných jednotlivcov, ak by som spomenul napríklad Vlastičku Mudríkovú. U nás si to vyslovene žiadalo, aby sme mali v skupine hudobný doprovod s heligónkou.

Koľko piesní máte v repertoári?
– Presné číslo vám momentálne neviem povedať, ale približne ide o tridsať piesní predovšetkým z prostredia Korne a horných Kysúc. Niektoré z nich nie sú ani zahrnuté v zborníku, ktorý nedávno vydal Pavol Kužma. Ide o piesne s melódiou podobnou s inými piesňami Kysúc. No piesne sa aj tu menia a môžu sa spievať inak napríklad v Oščadnici a inak u nás v Korni.

Zber piesní prebieha vo vašej skupine ako?
– Zber piesní bol v našom prípade pomerne jednoduchý, nakoľko už od sedemdesiatych rokov fungovala folklórna skupina v Korni. Ja som sem prišiel v roku 1964 a piesňový materiál mám zozbieraný vlastne už ten, ktorý tu bol pred tridsiatimi rokmi. Plus teraz čo máme speváčky či heligonkárov, tak prostredníctvom ich starých rodičov sa snažíme získavať ďalší piesňový materiál, ktorý by sme mohli použiť v piesňach. Studnica ľudových piesní je nevyčerpateľná. Ak by sa to malo zbierať ešte ďalších sto rokov, stále sa nejaká pieseň nájde. No je to ťažšie a ťažšie. Dnešní dvadsiatnici alebo tridsiatnici už pomaly ľudovú pieseň ani nepoznajú.

Ako myslíte, že sa darí zachovávať tradície na Kysuciach?
– Kedysi sa chodilo párať perie, prať či zbierať klásky. Pri týchto tradíciách sa spievalo. Dnes už sa nič také nerobí. Málokde sa už kosí, že by ženy chodili hrabať v skupinách lúky. Všetko toto už je stratené. V živom prevedení toto už neexistuje, až na niektoré výnimky. Preto je potrebné staré tradície, ktoré boli súčasťou života jednoduchého človeka, zachovať scénickou formou. Aby si dokázal aspoň predstaviť, ako to kedysi bolo. My hovoríme teraz o folklóre, no v minulosti to bol skutočný život. Tak sa vtedy žilo. Dôležité je zachovanie originálnych prvkov tak, ako to kedysi existovalo bežne. Podstatou je teda zozbierať to, uchovať, ale aj prezentovať na verejnosti. Tým sa zachovávajú tradície, ktoré potom prenášame ďalším generáciám.

Čo vás so skupinou Nevädza čaká najbližšie?
– Nás ako folklórnu skupinu čakajú každý piatok nácviky piesní v kultúrnej miestnosti Obecného úradu v Korni. Čo sa týka vystúpení, tak máme niektoré termíny už aj v budúcom roku. Väčšie vystúpenie by sme mali mať na Štedrý večer pred polnočnou omšou, kde budeme spievať vianočné koledy v kostole v Korni. Robili sme niečo podobné už aj v minulom roku a stretlo sa to s veľmi dobrým ohlasom a v podobnom duchu by sme chceli vystúpenie urobiť aj teraz. Samozrejme, máme pripravených niekoľko nových prvkov, ako je napríklad imitácia lesného rohu, zvuky trombít a podobne.

Okrem folklóru sa venujete maľovaniu. Kde beriete inšpiráciu pre tvorbu olejomalieb?
– Na Kysuce som prišiel v roku 1964, takže som tu už 52 rokov. Študoval som výtvarnú výchovu v Banskej Bystrici. Výtvarníctvo či maľba ma bavilo už od malička. V roku 1967 som založil Štúdio neprofesionálnych výtvarníkov, ktoré funguje dodnes a budúci rok budeme sláviť okrúhle 50. výročie založenia. Založili sme ho spolu s Justínom Hacekom a Jánom Krchom. Inšpirácia mojich prác vychádza práve z folklórneho života. Ten robím od štrnástich rokov, keď som vyrastal v Šafárikove, v dnešnej Tornali. Cez folklór som sa dostal postupne na Kysuciach do folklórneho súboru Kysučan, kde som pôsobil desať rokov. Moja výtvarná tvorba je podmienená folklórnymi motívmi. Je orientovaná na zobrazovanie života v minulosti, ale nerobím to realistickou formou, ale zjednodušujem jednotlivé tvary, vytvoril som si svojráznu farebnosť. Vychádzam zo života človeka v minulosti.

Máte životné motto, ktorým sa riadite?
– Dalo by sa povedať, že sa riadim jedným mottom. Boli sme vychovávaní tak, aj keď mi to rodičia nikdy presne takto nepovedali: „Ži a konaj tak, aby si sa každé ráno mohol s čistým svedomím pozrieť do zrkadla,“ to je také moje motto.