Išlo o najväčší a zrejme najznámejší zo všetkých útvarov spoločnej cisárskej a kráľovskej armády, ktorý bol formovaný a doplňovaný na území dnešného Slovenska.
Organizáciu pešieho pluku tvorilo veliteľstvo
Dejiny 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády siahajú do roku 1860, keď v habsburskej monarchii došlo k dôležitej vojenskej reforme v dôsledku prehratej „rakúsko-talianskej vojny“ pri Solferine v roku 1859. V krajine sa zvýšil počet plukovných doplňovacích odvodov z dovtedajších 62 na 80. Sformovali sa tiež nové pešie pluky spojením poľných práporov, ktoré dovtedy boli súčasťou takzvaných radových peších plukov. Rakúsky radový (líniový) peší pluk (Linieninfanterieregiment) bol základnou organizačnou jednotkou pechoty. Organizáciu pešieho pluku tvorilo veliteľstvo (so štábom a tylovou časťou) a tri poľné prápory, pričom každý prápor mal šesť stotín (rôt). V prípade vojny si pluk staval štvrtý (náhradný) prápor (Ersatzbataillon).
Každý pluk mal svoje obvodné vojenské doplňovacie veliteľstvo, ktorému podliehali príslušné odvodové okresy. Pluky boli spájané do peších brigád. V roku 1866 mala pešia brigáda dva pešie pluky, jeden prápor poľných strelcov, jednu jazdeckú eskadrónu a jednu delostreleckú batériu. Po zrušení divíznej organizácie v rokoch 1859 – 1866 boli pešie brigády podriadené priamo veliteľstvám armádnych zborov. Neskôr došlo k obnoveniu divíznej organizácie. Základnou operačnou jednotkou armády sa stal zbor, ktorý sa skladal zo štyroch peších brigád, jedného delostreleckého a jedného jazdeckého pluku. Prápory, pluky a zbory boli označené číslami; brigády menami veliteľov.
Známy pluk založili v Benátkach
Samotný 71. peší pluk sa ustanovil 1. februára 1860 v Benátkach (v tom čase rakúska provincia) z častí radových peších plukov č. 8. (sídlil v Brne), č. 12. (so sídlom v Komárne) a č. 54 (sídlil v Olomouci). Prvým majiteľom pluku bol toskánsky vojvoda Leopold II. V roku 1870 sa jeho novým majiteľom stal barón Rudolph Freiherr von Rossbacher. Od roku 1889 pluk vlastnil pruský poľný maršal Helmut von Moltke. Posledným majiteľom pluku sa v roku 1891 stal podmaršal Anton von Galgótzy, ktorý ho vlastnil až do roku 1918. V tom čase bol nemecký názov pluku Kaiserlicher und königlicher Infanterieregiment Nr. 71. Galgoczy.
Podmaršal Anton von Galgótzy, majiteľ 71. pešieho pluku v rokoch 1891 – 1918. (zdroj: ARCHÍV TRENČIANSKEHO MÚZEA V TRENČÍNE, REPRO: AUTOR)Ešte v roku 1860 bolo veliteľstvo pluku presunuté z Benátok do Padovy, neskôr do Este. Poľné jednotky mali svoje posádky v Portogruare, Trevise a Verone. Veliteľstvo pluku spolu s tylovou časťou bolo do roku 1864 umiestnené v Petrovaradíne (dnešné Srbsko). Kvôli vojne s Pruskom (1866) bol pluk premiestnený do Moravskej Třebovej. Po jej skončení bol dislokovaný do českého Terezína (1866), juhomoravského Brna (1871) a Louky pri Znojme (1877).
Zúčastnil sa na viacerých vojenských operáciách
V nasledujúcich rokoch sa pluk zúčastnil viacerých vojenských operácií. Napríklad v roku 1878 sa podieľal na okupácii Bosny a Hercegoviny. V roku 1882 mal výrazný podiel na dobytí Ulogu, kde sa jeho príslušníkom podarilo zajať Hadži Hasana, jedného z vodcov bosnianskeho povstania. Úspech pri Ulogu sa stal impulzom na ustanovenie 27. februára za pamätný deň 71. pešieho pluku. Navyše, v roku 1882 sa novým stálym sídlom jeho veliteľstva (vrátane dvoch poľných práporov a náhradného práporu) stal Trenčín. Po presune do nového posádkového mesta boli vojaci ubytovaní v barokovej budove takzvaných toskánskych kasární. Po požiari v roku 1886 boli vybudované nové kasárne, do ktorých sa pluk nasťahoval koncom októbra 1887.
Fridrichove kasárne v Trenčíne – hlavný vchod. (zdroj: ARCHÍV TRENČIANSKEHO MÚZEA V TRENČÍNE, REPRO: AUTOR )Boli pomenované podľa arcivojvodu Fridricha Habsburského, vtedajšieho veliteľa bratislavského V. zboru, ktorého súčasťou sa stal pluk v roku 1883 (spolu so 72. peším plukom a 1. práporom pionierskeho (ženijného) pluku). Početné stavy pluku boli pravidelne doplňované regrútmi (odvedencami) z 15 odvodových okresov, z toho troch v Oravskej, desiatich v Trenčianskej a dvoch v Turčianskej župe. Od roku 1913 sa počet odvodových okresov v Trenčianskej župe zvýšil na jedenásť. Z hľadiska národnostného zloženia v ňom dominovali Slováci, ktorí v roku 1900 tvorili takmer 95 % mužstva. V roku 1914 predstavovali 85 % jeho kmeňového stavu.
Pluk nazývali aj „drotársky regiment“
Keďže prevažná časť odvedencov pochádzala zo stredného Považia a Kysúc, kde bolo rozšíreným zamestnaním drotárstvo, pluk bol familiárne nazývaný „drotársky regiment“. Vojaci, ktorí počas mobilizácie a vojny dopĺňali poľné (frontové) jednotky, boli sústreďovaní v náhradnom prápore 71. pešieho pluku. V roku 1914, krátko pred vypuknutím 1. svetovej vojny, sa pluk skladal z veliteľstva (so štábom a tylovou časťou), štyroch poľných práporov, troch guľometných oddielov, náhradného práporu a ďalších zložiek. K pluku patrila aj Škola pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe.
Organizácia rakúsko-uhorskej armády
Pohľadnica z prvej svetovej vojny. (zdroj: ARCHÍV TRENČIANSKEHO MÚZEA V TRENČÍNE, REPRO: AUTOR )Branným zákonom z 5. decembra 1868 boli ozbrojené sily rozdelené na štyri relatívne samostatné časti: cisárske a kráľovské vojsko (Kaiserliches und königliches Heer) a cisárske a kráľovské námorníctvo (Kaiserliches und königliches Kriegsmarine) budované jednotne pre celú ríšu; domobrana v Predlitavsku, známa ako Kaiserlich-Königliche Landwehr a Königliche ungarische Landwehr, čiže Magyar Királyi honvéd v Zalitavsku. V období rokov 1889 – 1918 sa pre rakúsko-uhorskú armádu používala sumárna skratka c. a k. Pre obdobie 1745 – 1889 (okrem rokov 1804 – 1806) sa používala skratka c. k. (k. k.). Na základe uvedeného branného zákona sa všeobecná branná povinnosť týkala všetkých občanov Rakúsko-Uhorska mužského pohlavia vo veku od 19 do 42 rokov, ktorí boli uznaní schopnými vojenskej služby. Služobná povinnosť sa vzťahovala na brancov, ktorí dosiahli 21 rokov. Uhorskí príslušníci boli na dva roky odvedení do cisárskej armády, posledný rok odslúžili pri honvédoch. Početne najväčším útvarom rakúsko-uhorského vojska bola armáda, ktorá sa skladala z niekoľkých zborov. Zbor pozostával z viacerých peších brigád, jedného jazdeckého pluku, jedného pluku delostrelectva, ženijných formácií, zdravotníckej roty, vozatajstva, poľných ambulancií, muničného parku a zásobovania. Základným článkom v organizačnej štruktúre branných síl boli pešie, delostrelecké a jazdecké pluky, ktoré sa členili na tri alebo štyri prápory, pozostávajúce z rôt (stotín). Každý peší pluk spoločnej armády mal dvanásť až šestnásť rôt. Skladal sa z poľných útvarov, čiže jednotiek, určených k bojovým účelom, a z náhradných útvarov alebo práporov, ktoré počas vojny mali doplniť vojnový stav plukov. Do peších plukov sa začleňovali rôzne technické alebo tylové útvary. Vo vojne mal peší pluk tri prápory s 3400 mužmi alebo štyri prápory so 4500 mužmi. Pešia rota mala okolo 270 mužov.
Pešie pluky boli hlavnými vojenskými jednotkami
Pred vypuknutím 1. svetovej vojny bol počet peších plukov 102 a každý sa skladal zo 4 práporov a jedného náhradného práporu. Od jesene 1917 do jari 1918 prebehla reorganizácia rakúsko-uhorskej armády tak, aby spĺňala požiadavky, kladené na vedenie modernej vojny. Počet peších plukov bol zvýšený na 139; každý pluk sa skladal z troch práporov. Po reorganizácii tvorili 71. peší pluk tri pôvodné prápory: I., II. a IV. Štvrtému práporu bolo zmenené označenie na III. prápor. Z pôvodného III. práporu sa stal I. prápor a z V. práporu II. prápor novovzniknutého 112. pluku, ku ktorému bol zaradený ako III. prápor pôvodný II. prápor 72. pešieho pluku. Mnohí vojaci z pôvodného 71. pluku, ktorí prešli pod tento nový pluk, sa stále považovali za členov „drotárskeho regimentu“, v ktorého radoch prežili väčšinu vojnového konfliktu.
Autor: Alojz Kontrik
