Miroslav Cibulka: Veril som, že aj mne sa to raz podarí, no a je to tu

Úspešný fotograf Miroslav Cibulka dnes žije v Prahe. Pochádza zo Žiliny, no veľmi blízke sú mu aj Kysuce, kde chodil na strednú školu, ale aj podnikal s rodičmi výlety do prírody. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom čo na fotografovaní najviac miluje.

Ako si sa dostal k tejto práci?

- Svet fotografie som objavoval postupne. Pamätám si, že už na základnej škole som s ním „nadviazal“ prvý kontakt. Bolo to s našim rodinným fotoaparátom. Fotil som s ním kamaráta, ktorý mi pózoval s gitarou. Myslím si, že to bol rok 1987, takže už dosť dávno. Keď sme sa v tom čase dostali so spolužiakmi k vtedy populárnemu nemeckému časopisu, snažili sme sa stránky prefotiť, následne sme filmy vyvolávali a tlačili fotografie. Veľmi ma to bavilo. Potom prišiel prvý digitál, ktorý som si kúpil a všade som ho nosil. Stále to však nemalo nič spoločné so snahou vytvoriť portrét, alebo niečo podobné. To prišlo neskôr, keď sme s kamarátom zistili, že máme spoločnú vášeň. Rozhodli sme sa, že by bolo super niečo sa naučiť od ľudí, ktorí majú viac skúseností a tak sme sa prihlásili na štúdium fotografie v Bratislave. Tam som sa naučil skutočne veľa vecí. Od tej doby ubehlo už pár rokov a ja stále navštevujem workshopy tých, od ktorých sa je čo učiť. Je to napríklad fotograf Robert Vano alebo Lukáš Dvořák. Musím spomenúť ešte jedného fotografa, ktorý pochádza z Indie, konkrétne z Delhi. Je to Ashis Chawla, s ktorým som sa pri jeho návšteve Slovenska spriatelil a ktorý ma toho veľa naučil. Myslím si, že tam nastal asi ten najväčší zlom v mojej tvorbe.

Čo sa ti na nej najviac páči?

- Milujem ju, keďže môžem spoznávať veľa nových ľudí. Sme rôzni, máme rôzne životné príbehy a sny. Ľudí, ktorých fotím, chcem najskôr spoznať. Premýšľam o tom, ako to celé bude prebiehať, ako budem s modelom pracovať. Nie je to vždy tak, ako si naplánujem. Častokrát okolnosti všetko zmenia a vtedy prichádza na rad improvizácia. Človek by niekedy neveril, aké je to vyčerpávajúce. Ale mňa to nabije, proste si to užívam.

Fotil si kampaň pre známu dizajnérku šperkov z Egypta. Bolo to v niečom iné?

- Každé fotenie je o niečom inom, každé je výnimočné. Toto bolo veľmi hektické (smiech). Všetko bolo také rýchle, že som si to ani neuvedomil a bol koniec. Potom prišli už len spomienky pri postprodukcii fotografií. Túto príležitosť sme dostali od Ivanky Sojkovej a agentúry JAY, ktorá nás oslovila. Hovorím nás, pretože krásna premena je vždy na pleciach mojej krásnej polovičky Martinky, s ktorou máme spoločný nielen súkromný, ale aj pracovný život. V každom prípade to bolo výnimočné, človek sa vždy niečo nové naučí. Už teraz sa veľmi teším na ďalšiu spoluprácu s touto talentovanou návrhárkou. Samozrejme, Ivanke Sojkovej patrí veľká vďaka.

Čoskoro sa tvoje fotografie objavia aj na titulke a editoriale známeho arabského časopisu. Ako si sa vôbec dostal k tejto zákazke? Vraj ako prvý európsky fotograf. Isto je mnoho iných z Ázie, ktorí snívajú o tom, že ich fotky budú na titulke známych časopisov práve v ich krajine.

- Je to pre mňa veľká pocta, že môžem niektoré svoje fotografie uverejniť v tomto časopise. Neviem presne povedať, či budem prvý európsky fotograf, ale je to naozaj veľká česť a potešil som sa tejto príležitosti. Keď som sa to dozvedel, mal som úsmev na tvári celý deň. Myslím si, že všetka trpezlivosť a pracovitosť začína prinášať vysnívane ovocie. Vždy som túžil po titulkách v zahraničných časopisoch. Obdivoval som fotografov, ktorým sa to podarilo a veril som, že aj mne sa to raz podarí. No a je to tu.

Koho a čo rád fotíš? Ľahká či ťažká otázka?

- Tu nebudem váhať ani sekundu a poviem, že sú to najmä ľudia. Všetci tí, ktorým objektív fotoaparátu nevadí. Bol to kamarát, ktorý ma doviedol ku možnosti fotografovať modelov a modelky. Bolo to ako prvý sex (smiech). Páčilo sa mi pracovať s ľuďmi, ktorých práca je dobre vyzerať a dobre sa tváriť. V tom čase som pre modelingovu agentúru zo Žiliny otvoril svoj prvý ateliér, kde som pracoval s mladými ľuďmi, ktorým sa svet modelingu páčil a chceli niečo dokázať. Mám informácie, že niektorým sa to aj podarilo a ich tvár môžeme vidieť dokonca na stránkach VOGUE a podobne.

Aké je tvoje spojenie s Kysucami? Máš tam nejakých priateľov?

- Pochádzam zo Žiliny, ktorá s Kysucami susedí. Veľmi často sme chodievali na rodinné výlety do krásnej prírody, ktorá už zasahovala do kysuckého regiónu. Mimochodom, navštevoval som strednú školu v Kysuckom Novom Meste, takže naozaj veľmi dobre tento kút Slovenska poznám. Samozrejme, mám aj veľa známych, ktorí z Kysúc pochádzajú a žijú tam.

Kde v súčasnosti pôsobíš a bývaš? Páči sa ti tam?

- Momentálne v Prahe spolu s priateľkou, s ktorou si plníme svoj veľký sen. Spoločne rozvíjame našu novú značku fotografického a kozmetického štúdia. Sťahovanie do Prahy prišlo veľmi neplánovane. Dlho som pociťoval, že by som chcel zmenu, ale úplne radikálnu. Chcel som odísť do Londýna, ktorý sa mi vždy veľmi páčil. Nakoniec to bola Praha. Viem, že to bolo v jeden pondelok, keď som sa po dlhej noci strávenej v ateliéri zobudil a bolo to jasné. Ide sa do Prahy. Okolie bolo dosť šokované. Praha je krásne mesto, ktoré mi pripravilo veľa príjemných, ale aj nepríjemných zážitkov. Ten najkrajší bol pre mňa ten, že som spoznal svoju partnerku, s ktorou máme veľa spoločného.

Prezradíš nám svoje najbližšie ciele?

- Vždy som žil pre dnešok, priveľa dopredu som sa nepozeral, teda nie až tak plánovane, ako to praktizujú niektorí iní ľudia. Dnes, samozrejme, mám svoje ciele, ktoré chcem dotiahnuť do úspešného konca. Myslím si, že jeden z tých hlavných je ten, že chcem byť v živote šťastný a spokojný. To ostatné sa bude diať popritom.

Čakajú ťa vraj zaujímavé projekty?

- Plánujem veľké zmeny a prácu, na ktorú sa už teraz teším. Chcem dotiahnuť niektoré projekty, ktoré ostali v šuplíku, pretože na ne nebolo veľa času. Na jeden sa teším obzvlášť, snáď sa mi podarí zabezpečiť všetko potrebné, aby bol úspešný. Samozrejme, v súvislosti s ním plánujem aj verejné výstavy. Veľmi sa na to teším, aj keď to bude vyžadovať veľa náročnej práce a plánovania. Nechcem byť teraz príliš konkrétny, bude to prekvapenie, ktoré vám „prinesiem“ osobne ukázať.

Budúcnosť sa predvídať nedá, ale aj tak, kde sa vidíš o pár rokov?

- Zavriem oči a vidím krásny zrubový dom pri jazere, v ktorom je živo. Vidím šťastnú a zdravú rodinku a to, ako je nám všetkým veľmi fajn, sme spokojní. Verím, že o tých pár rokov budeme oveľa ďalej, ako sme dnes, to je isté. Myslím si, že okrem vysnívaného bývania a šťastnej rodiny, to bude veľmi plodné a úspešné aj čo sa týka fotografovania. To si takisto veľmi želám.