Prezradíte nám o sebe niečo bližšie?
– Mám 22 rokov, vyrastal som na Drahošanke, kde stále žijem spolu so svojou rodinou, nejakými domácimi zvieratami, no najmä v obklopení prírody, ktorú mám nesmierne rád, môžem v nej totiž snívať, plánovať, upokojiť sa, nájsť pocit domova a sledovať lietadlá.
Ste na 22-ročného človeka veľmi aktívny, prečo? Kde to má svoj pôvod?
– Práca s druhými bola vždy mojím snom aj naplnením pravdepodobne svojho poslania v tomto svete. Už od detstva som bol ten, ktorý musel všetko vedieť, všade byť. Počas čias na Gymnáziu v Čadci som hľadal možnosti realizácie, využitia mojich darov a talentov, ktoré mi boli od „Pánbožka“ nadelené. Mojím veľkým snom bol vždy svet, najskôr to bola Afrika, neskôr Južná Amerika. Počas čias na základnej škole som sa dozvedel o organizácii Keric. Nesmelo som tam dokráčal, pretože som nevedel komunikovať, vybavovať veci, hanbil som sa. Práve Keric mi otvoril cestu do sveta, cestu k jazyku, cestu, po ktorej kráčam dodnes. Vďaka Kericu som mal možnosť spoznať medzinárodné prostredie, cestovať do Brazílie, Arménska, Nemecka, začať sa učiť jazyk, ktorý je v dnešnom svete veľmi potrebný, začal som byť aktívnejší. Neskôr to bol krúžok masmediálnej komunikácie u Vierky Strýčkovej, manažérky DK v Čadci, kedy som sa práve cez krátke reportáže a písanie článkov začal viac zaujímať o dianie v Čadci a jej okolí. To bolo v čase, keď som bol v I. ročníku na strednej škole. Počas štúdia na gymnáziu som realizoval projektový zámer pre rómsku komunitu v Čadci, ku ktorej som sa dostal cez Hnutie Žíznim, ktoré som v tom čase koordinoval.
Marek Polák. (zdroj: ARCHÍV M. P. ) Hnutie Žíznim založili Otcovia misionári lásky v roku 2006 v Tijuane v Mexiku. Je to spoločenstvo veriacich kresťanov, ktorí žijú vo svete ako nezasvätené osoby (kňazi, rehoľné sestry), ale spolupodieľajú sa na charizme a duchu rehole Otcov misionárov lásky, ktorú založila sv. Matka Tereza z Kalkaty. Cieľom Hnutia Žíznim je utišovať Ježišov smäd na kríži po láske a dušiach v službe tým najchudobnejším z chudobných – robiť malé veci s veľkou láskou. Čadca bola príchodom Matky Terezy v roku 1990 zviditeľnená na celom svete. Jej posolstvo prostredníctvom mladých ľudí a všetkých dobrovoľníkov z Hnutia Žíznim – Slovensko v Čadci zostalo. Konať dobro, pomáhať tým, o ktorých nemá nikto záujem, je veľká výzva pre našu spoločnosť, budúcnosť Európy, Čadce a Kysúc... Pre každého z nás. Hnutie Žíznim v Čadci vzniklo v roku 2006 po návrate Pátra Petra Kučáka MC z misií v Južnej Amerike.
Práve vďaka tomuto hnutiu som mal možnosť vidieť a spoznať tiež veľmi veľa. Cieľom množstva mojich ciest do zahraničia bola misijná práca, ako aj organizačné stretnutia, stretnutia európskeho a svetového formátu, tiež súkromné poznávacie cesty, priateľské stretnutia, školenia, tréningy a mnohé iné. Teda cestovanie je súčasťou mojej práce, práce laického misionára a potom zábavou, poznaním... Toto všetko sa pre mňa stalo inšpiráciou a motiváciou, ktorú som začal žiť a prenášať aj do svojej dedinky Drahošanka, mesta Čadca keď som bol podpredsedom a neskôr predsedom Mládežníckeho parlamentu mesta Čadca.
Niekoľko mesiacov ste strávili v Keni. Čo bolo účelom vašej cesty?
– Áno, bol som v Nairobi. Venoval som sa pomoci najchudobnejším z chudobných v misijnom dome Misionárov lásky. Náplňou nášho všedného dňa v Nairobi bol komunitný život, modlitba, stretnutia s miestnym obyvateľstvom a deťmi, ktoré sú poväčšine nakazené AIDS, podobne ako ich matky a otcovia, ďalej to bola pomoc MC sestrám, ktoré sa vo svojich domoch starajú o mužov a ženy s rôznymi postihnutiami, ako je diparetia, hemiparetia, kvadruperia (ochrnutia), hydrocefalus, AIDS, rôzne vírusové ochorenia, kožné choroby, demencia, Downov syndróm a iné.
Marek Polák sa v Nairobi venoval tým najchudobnejším obyvateľom. Na fotografii spoločne s miestnymi deťmi. (zdroj: ARCHÍV M. P.)Boli ste už predtým na podobnej misii?
– Áno bol som už na podobnej misii, nie však v Afrike, ale v Taliansku, Anglicku, Španielsku, Belgicku no a, samozrejme, u nás doma v Čadci, kde sa venujeme rómskej komunite. V Európe však môžeme hovoriť skôr o duchovnej chudobe, zatiaľ čo v Afrike o materiálnej aj duchovnej, toto všetko vyplynulo z členstva v Hnutí Žíznim.
Na podobných misiách ako v Keni Marek už pôsobil. (zdroj: ARCHÍV M. P. )Čomu sa chcete po doštudovaní školy venovať?
– Po skončení štúdia by som sa chcel venovať regionálnemu rozvoju, no najmä rozvoju miestnej časti Drahošanka. Práve prostredie Drahošanky ma motivovalo k štúdiu regionalistiky. Chcel by som toto prostredie zatraktívniť rôznymi prvkami aktívneho oddychu, vytvorením prvkov, ktoré si myslím, že v regióne Kysuce, ako celku, chýbajú. No a, samozrejme, založiť si rodinu, cestovať, byť užitočný pre svet.
Minulý týždeň ste získali v škole aj zaujímavé ocenenie. Aké?
– Na základe návrhov dekanov fakúlt SPU mi rektor Peter Bielik udelil 16. novembra 2016 pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva, ktorý si pripomíname aj ako Deň boja za slobodu a demokraciu, ocenenie. Získal som ho za to, že som sa svojimi aktivitami pričinil o šírenie dobrého mena svojej fakulty a alma mater. Toto ocenenie ma nesmierne potešilo a povzbudilo, pretože veľakrát si človek myslí, že ten, komu si pomohol, sa minimálne poďakuje, niekedy sa tak nestane, avšak je tu aj tretia strana, ktorá to všetko z ústrania sleduje. Priznám sa, že v deň, keď som sa to dozvedel, nebol to môj najlepší deň, bol som v menšej osobnej kríze, no toto ma naštartovalo. Nebolo to však prvé ocenenie, ktoré som získal. V roku 2015 som získal ocenenie Dobrovoľník Žilinského samosprávneho kraja za výnimočnú a prospešnú činnosť.
Rektor Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Peter Bielik (vpravo) odovzdáva ocenenie Marekovi Polákovi. (zdroj: ARCHÍV M. P.)Ako trávite voľný čas?
– Premýšľam nad tým, či mám voľný čas? Ak sa nejaký naskytne, venujem sa jednoduchému drotárstvu, ktoré som neraz využil na svojich cestách, rád zájdem do prírody, venujem sa stále, i keď aktuálne podstatne menej, písaniu článkov. Rád komunikujem v cudzom jazyku, kosím trávnik a mnohé iné, nemôžem povedať, že ma niečo baví dlhodobo, veľakrát veci začnem, nedokončím, začnem druhú vec, najlepšie aspoň tri naraz a potom sa postupne vraciam k dokončovaniu tých predošlých a tak, nežijem stereotypne a ani nemôžem, potom sa cítim nečinný a neosožný.
A čo Váš najväčší sen?
– Mám veľa cestovateľských snov, veľa osobných snov, no najväčší je ten, aby som vedel byť v dnešnom svete dobrým človekom. Človekom, ktorý vie napriek všetkému pomôcť ľuďom navôkol, aby ma veci sveta nesťahovali k prílišnému egoizmu a sebectvu a aby som nezabudol na to, že kto svoj život dáva, nájde ho, kto svoj život chráni – stratí ho... A najväčším snom je obletieť svet, poľovať na soby v niektorej severskej krajine a stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými som prežil pekné chvíle...
Dozvedeli sme sa, že píšete publikáciu o Drahošanke. Čo je na tom pravdy?
– Ups. Odkiaľ to viete? Áno, je to pravda, už počas čias na základnej škole som začal, postupne som niečo dopisoval, zhromažďoval a teraz som sa rozhodol, že je čas tento materiál dokončiť a vydať. Drahošanka je mojím rodiskom a domovom, kde sa vždy rád či už zo školy, alebo zo sveta vraciam. Práve cesty do zahraničia ma utvrdili v tom, že to, čo mi leží doma v šuplíku, treba dokončiť. Som v štádiu dokončovania textov, zhromažďovania fotografií, následne to prejde korektúrou a grafickým spracovaním a verím, že začiatkom budúceho roka si moju prvú publikáciu budete môcť zakúpiť. Viac neprezradím, aj tak som povedal veľa (úsmev).
Existuje aj životné krédo, ktorým sa riadite?
– Mám rád kréda a myšlienky a áno, mám aj ja jedno: „Nežijem pre tých, pre ktorých som nič, žijem pre tých, pre ktorých som všetko.“
Máte nejaký odkaz Kysučanom?
– V dnešnom svete je trendom byť príslušníkom nejakej skupiny, či už priamo, alebo nepriamo. Nehovorím, že je to zlé, človek chce niekam patriť, no je podľa mňa dôležité patriť do tej skupiny a požívať pri tom vlastný rozum a intuíciu. To sa dnes cení, byť odlišný, nie ako všetci. Ja hovorím: „Be authentic self! (Buď sám sebou), možno ti to neprinesie veľa priateľov, ale aspoň budú reálni.“ Za všetko, čo som dosiahol, môžem poďakovať Pánu Bohu, svojej rodine, ktorá akceptovala a stále toleruje moje aktivity, potom ľuďom, ktorí sa mi neotočili chrbtom, ba naopak, postavili sa mi do cesty a viedli ma.
MAREK POLÁK
Rodák z Čadce má 22 rokov, je štu dentom Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, kde študuje Politiky Európskej únie a regionálny rozvoj. Je členom akademického senátu SPU v Nitre, členom Kolégia dekanky svojej fakulty, členom Vedeckej rady, členom Hnutia Žíznim, je aktívny v oblasti práce s mládežou, angažuje sa aj v rozvoji dedinky Drahošanka, kde žije, venuje sa charite a pomoci druhým.
