Žijete a tvoríte na Kysuciach. Aká je tu architektúra?
– Kysuce majú veľa historických daností a od stredoveku tu žili a prechádzali tadiaľto rôzne skupiny ľudí. Môžem povedať, že stredovek tu ostal zo stavebného hľadiska málo vybudovaný. To znamená, že na Kysuciach nám chýbajú hrady a iné stredoveké stavby. Nedávno som viezol priateľov z Belgicka, opustili sme Bratislavu a za hodinku sa pred nami objavilo horstvo. Na osvetlený večerný Beckovský hrad pozerali s úžasom.
Nasledoval majestátny Trenčín. Obnova hradu nad Považskou Bystricou je tiež úžasná. Vybudovaná priehrada pred Žilinou. Neskôr sme odbočili do kysuckých hôr, keď som ich viedol hore na Raču na Margušku, boli zo zasneženej krajiny veľmi milo prekvapení. Máme tu naozaj krásnu prírodu. No napriek tomu na Kysuciach pre nás, ich obyvateľov, chýbajú skaly, hrady, jaskyne... Preto som začal so stavbou rozhľadní.
Ako to bolo s prvou rozhľadňou, ktorú ste postavili?
– Prvá rozhľadňa, ktorú sme realizovali, bola v Dlhej nad Kysucou nad Turzovkou na kopci Kamenité. Stavali sme to svojpomocne. Z rodinného rozpočtu som vynášal, aby som kúpil cement, drevo... Murovali sme to s deťmi. Možno som tu jeden z mála ľudí, ktorí takto robia pre verejnosť. Keď sa ma neskôr, ako sme to postavili, jeden priateľ opýtal „Čo ak to niekto zapáli?“, tak som pochopil, že tento človek už nemôže byť mojím priateľom, ale iba známym, lebo ostal na inej myšlienkovej hladine. Nepochopil, o čo mi v skutočnosti išlo.
Ja som tam s mojimi deťmi strávil krásny čas, murovali sme, hrali sa, zakopali si tam svoje poklady z detstva... Obyvatelia osady nám doniesli stromček. Prežili sme tam kus spoločného života. Tak sa snažím vytvárať prostredie, v ktorom naše deti ostanú žiť. Zároveň je to možno sebecké, ale takýmto spôsobom za sebou nechávame stopu, že aj my sme tu žili.
Fascinujúci pohľad z rozhľadne Zákopčie. (zdroj: ARCHÍV S.M.)Na takýto názor treba asi dlho čakať...
Zostarol som a po päťdesiatke som si zostavil zoznam veci, ktoré už v živote nechcem. Nechcem napríklad už v živote stráviť ani minútu na schôdzi, ktorá nič nerieši. Nechcem sa stretávať s ľuďmi, ktorí berú energiu. Chcem si žiť vo svojej ulite a komunite. Mám na to možno rok, možno päť, desať, no možno aj dvadsať rokov. V globále je to také smiešne, všetko rýchlo prichádza a odchádza, zabúdame, kto bol a čo robil náš dedo a na pradedov sme už zabudli, že tu vôbec žili. Presne ako na cintoríne, ak niekto už neplatí, hrob sa zruší a pochovajú sa tam ďalší.
Prebehne možno sto rokov a o nás nikto nebude vedieť, že sme tu boli. Život je nám darovaný na chvíľu a nemôžeme si ho nechať nahryzávať nezmyselne. Vždy v ňom volím únik od zlej energie a od ľudí, ktorí sú protivní. Stále hľadám v živote hodnoty. Snažím sa spoznať múdrosť našich dedov a zachrániť spomienku na nich.
Kde vznikli ďalšie rozhľadne, na ktorých výstavbe ste sa podieľali?
– Druhá a tretia rozhľadňa vznikala na Kysuciach súbežne. Z Františkom Hažíkom, starostom Zákopčia a s Janom Podmanickým, starostom Starej Bystrice sme postavili ďalšie dve rozhľadne.
Keby som mal o tom podrobne rozprávať, tak by z toho vznikol film. Bolo tam tisíc zážitkov, máme stovky fotografií, bolo tam x ľudí, ktorých by bolo potrebné spomenúť a poďakovať im za to. Keďže nemáme toľko priestoru, tak iba spomeniem, ako Fero Hažík prišiel na kopec, na ktorom vybral miesto, odkopol malý kameň a povedal „tu to postavíme“.
Potom som sa vrátil na to miesto sám, rozmýšľal som o charaktere prostredia, architektúre a začal som to kresliť. Zobral som ten kameň a ten dodnes existuje a je podstavcom pod anjelom, strážcom rozhľadne. Je to vlastne srdce rozhľadne v Zákopčí.
Stano Mikovčák a František Hažík, autor a staviteľ. (zdroj: ARCHÍV S.M.)Čo bolo ďalej?
– Nasledovali ďalšie rozhľadne, teda bystrická rozhľadňa, z ktorej je naozaj krásny výhľad. Rozhľadne sú mojou srdcovou záležitosťou, neberiem za to žiadne peniaze. Som šťastný, že tam sú. Do otvorov, ktoré v rozhľadniach ostávajú, osádzam svoje sochy. Keď som chodil po starých spadnutých chalupách, nachádzal som rôzne kované súčiastky a súčasti života našich predkov, z ktorých vytváram sochy a príbehy z ich života. Tie sú osadené v rozhľadniach.
Niektoré tvoria mreže, aby z nich nevypadli deti, niektoré sú ako plastiky, ktoré skrášľujú priestor a vytvárajú originálnu galériu v rozhľadni. Galéria v rozhľadni je takisto určitým fenoménom. Keď som už spomínal hrady a zámky, tak teraz, keď vezmete dieťa a poviete mu, že ideme na rozhľadňu, tak tie deti skutočne aj pôjdu.
V sochách nájdu aj umenie, ktoré im možno povie viac ako hodina listovania v knihe o maliaroch a pozeranie abstrakcií. Môžu sa rodičov opýtať, čo je toto? A tí im môžu odpovedať, toto bola napríklad motyka, ktorá živila tvoju babku, toto podkova, ktorú nosil pradedov koník po týchto horách...
Pokračujete v stavbách rozhľadní naďalej?
– Tento rok sme robili sedem či osem projektov rozhľadní i mimo Slovenska. Niektoré z nich sa už stavajú. Nová rozhľadňa je postavená vo Svederníku. Kolaudovali sme ju pred pár mesiacmi. Tam sa napríklad nevedeli dohodnúť, či urobiť kríž alebo rozhľadňu. Tak sme urobili rozhľadňu v tvare kríža. Je to zaujímavá stavba, vidno ju aj z diaľnice, keď opúšťate Žilinu. Chceme ju aj nasvietiť, tak ju bude krásne vidieť a oživí povodie Váhu.
Mal som možnosť robiť rozhľadne na Orave. Naštudoval som oravskú architektúru, ktorá je mi veľmi blízka. Jednej z fantastických možností sa mi dostalo v Gbeloch. Blízkosť Veľkej Moravy predurčuje architektúru rozhľadne. Akoby som tam tú pôvodnú architektúru vracal. Hneď nato ma oslovili aj z moravskej strany, že chcú tiež rozhľadňu aj u nich. V súčasnosti sa pripravujú na stavbu.
Máte ešte aj ďalšie rozpracované projekty?
– Sú rôzne projekty, mohol by som napríklad spomenúť bystrickú cyklotrasu. Každá takáto stavba sa dotýka stoviek a tisícov ľudí. Vďaka spolupráci starostov a primátora sa táto stavba podarila. Je to v súčasnosti možno najviac využívané športovisko, má dokonca väčšiu návštevnosť ako lyžiarske stredisko Veľká Rača. Ide o významné a nadčasové dielo. Zachránili sme líniovú stavbu bývalej úzkokoľajky, ktorá by sa inak rozparcelovala medzi tisícky záhradiek a naše deti by stratili prístup k tejto dôležitej dopravnej tepne.
Výstava Stana Mikovčáka v Strečne. (zdroj: ARCHÍV S.M.)Aký je Váš názor na architektúru mesta Čadca?
– Radšej by som sa vrátil k umeniu.
V Moskve ste strávili niekoľko dní. Aký bol účel Vašej cesty?
– Z hľadiska Kysúc a Slovenska ide o veľmi dôležitú udalosť. Keďže Slovensko predsedá v súčasnosti EÚ, tak veľvyslanec EÚ v Moskve dal možnosť Slovensku, aby vystavilo v jeho rezidencii, mimochodom nádherných priestoroch v centre Moskvy. Bol vybratý akademický maliar Andrej Smolák a to šťastie som mal aj ja. Takže moje sochy a jeho maľby boli vystavené v týchto priestoroch. Boli tam prizvaní iba veľvyslanci jednotlivých štátov a významní predstavitelia ruskej pravoslávnej cirkvi. Stretol som sa tam aj s najvýznamnejšími ruskými súčasnými maliarmi.
Pre mňa to bola absolútna pocta a výnimočný zážitok, aký možno okrem Andreja Smoláka žiaden zo Slovákov nezažil. Veľmi si to cením. Neviem si v Európe predstaviť výstavu pre dôležitejšiu spoločnosť. O moje vystavované sochy prejavil záujem i veľvyslanec EÚ v Moskve. Vo svojich dielach sa snažím zachovať históriu našich predkov a za sebou zanechať maličkú stopu na zemi. Keď som videl medzi veľvyslancami Vladimíra Remeka (veľvyslanec ČR), tak som ho musel spomenúť aj vo svojom príhovore. Práve on zanechal za ľudstvom stopu vo vesmíre, keď pôsobil ako kapitán posádky vesmírnej lode Sojuz 28. Aj v ruských médiách sa potom objavili články o rozchode Česka a Slovenska ako o príklade priateľstva.
Predsa len, vráťme sa ešte k Čadci. Ak by ste si mali vybrať jednu z historických budov mesta, ktorá by to bola?
– Možno si to veľa z nás ani neuvedomuje, ale máme tu budovu, ktorú sa nám podarilo pred rokmi zachrániť. Pred pár rokmi kúpil budovu starej Sloveny nemecký výrobca priadze. Bolo by veľmi jednoduché tú starú budovu bez dobrých hydroizolácií a so starou, vyše storočnou statikou za týždeň zbagrovať a postaviť nové haly, tak ako dopadla Tatrovka.
Môžem sa pochváliť, že som mal na to troška vplyv, aby sme ho presvedčili o tom, akú má táto budova históriu. Nemáme tu ani pamiatkový úrad. Ten je v Žiline a ani netuší, čo tu v Čadci je. Budovu sa podarilo zachrániť. Ide o jednu z najstarších v Čadci, je z roku 1904. Má fantastickú architektúru, úžasné krovy a technické detaily. Postavil ju taliansky staviteľ Egidius Boscetti. Fabrika žila vlastne celé storočie. Dodnes funguje. Myslím, že ide o najvzácnejšiu budovu, ktorú tu máme. Je nesmierna škoda, že najkrajšie budovy v meste sme si zbúrali alebo vypálili.
Ako budete tráviť sviatky?
– Teraz počas Vianoc budem mať viac času. Keď robím plastiku alebo sochu, tak o tom veľa rozmýšľam. Hľadám príbehy. Sochy, plastiky či kríže, to všetko sú príbehy. Chcem, aby moje sochy a plastiky hovorili o ľuďoch a domoch, ktoré tu boli, o ich živote. Preto sa do sôch a plastík tieto príbehy snažím dostať.
Keď som robil plastiku s názvom pohreb, tak som dal motyky ako ľudí, ktorí stoja, odchádzajú a prichádzajú. Človek, ktorý leží pod zemou, všetko bohatstvo, ktoré s ním je zakopané v zemi, duševné bohatstvo... Už teraz mám rozkreslený a rozpracovaný betlehem. Ale po kysucky. Tak, ako som kedysi robil poslednú večeru z motýk na starom šindli, tak chcem spraviť aj betlehem.
Jeden z mnohých výtvorov sochára Mikovčáka pod názvom „Posledná večera“. (zdroj: ARCHÍV S.M.)Čo by ste v tomto čase popriali Kysučanom?
– Vianoce sú obdobím, kedy by sa ľudia mali zastaviť a pozrieť si napríklad prírodu, les, nakŕmiť zvieratá. Nechodiť nakupovať. Po rokoch som zistil, že čím človek menej je, tak je krajší a zdravší. Jednoducho, prežiť to všetko v rodinách a možno striedmejšie. A hlavne o všetkom rozmýšľať. Možno si spomenúť na ľudí, ako žili kedysi a zamyslieť sa nad tým, či žijeme správne. Položme si otázku, či sme šťastnejší ako naši pradedovia, ktorí žili pred sto rokmi? To by som prial našim ľuďom.
Stanislav Mikovčák
Narodil sa 11. septembra 1964 v Turzovke. Po štúdiách pôsobil ako staviteľ a architekt v Nemecku. Neskôr sa vrátil na Slovensko a popri úspešnej kariére vo svojej projektovej firme sa venuje okrem množstva rôznych typov zrealizovaných stavieb výstavbe jedinečných rozhľadní. Na Kysuciach nájdete hneď tri – v Turzovke, Zákopčí a v Starej Bystrici. Vo svojom ateliéri pracuje hlavne zo železom a svoje sochy vytvára klasickou metódou – kovaním za tepla. Jeho sochy absolvovali množstvo výstav a sú umiestnené v zbierkach významných ľudí doma i v zahraničí.
