Podľa Washington Post sa vtedy stal „najznámejším dieťaťom sveta“. Masy ľudí prúdili k palácu a niekoľko dní očakávali narodenie tohto dieťaťa. Všade na svete sa špekulovalo, ako sa bude volať. Ak porovnáme očakávanie narodenia tohto dieťaťa s terajšou situáciou, možno povedať, že sa postupne utíšila. A tak je to aj dobre - najmä pre dieťa. A či sa neskôr bude raz hovoriť o ňom viac, závisí predovšetkým od toho, ako si bude ako dospelý počínať.
V súvislosti s Ježišovým narodením sa nekonala taká senzácia. Vedeli o nej len niekoľkí. Tu sa udialo niečo, čo vyvoláva oveľa menej rozruchu: Ježiš je, podľa ľudských kritérií, dieťa jednoduchých rodičov. Okrem toho jeho rodičia ešte pred jeho narodením utekali cez celú krajinu, lebo najvyšší vladár Ríma – cisár Augustus – nariadil vyhotoviť zoznam daňovníkov, ktorý potreboval pre svoju správu. Tu sa nebral ohľad na nejakú matku, ktorá nosila pod srdcom svoje dieťa.
O jeho narodení sa však nemohlo mlčať. Preto ho zvestovali anjeli vo Svätej noci. Večné Božie Slovo - Syn Boží vo všetkom rovný Otcovi sa v čase narodil ako človek. Ako dospelý muž povedal, že ho môžeme stretnúť v každom z našich blížnych. Ak sa na to pozeráme takto, potom sa môžu Vianoce odohrávať každý deň a síce rovno u nás predo dvermi.
A to je radostná zvesť a nielen pre chudobných. Lebo najneskôr od Kristovho narodenia sa my ľudia môžeme spoliehať na to, že Boh sa zaujíma o každého z nás.
Preto opäť slávime Vianoce. Už po koľkýkrát (!) - hoci vieme, že každé nadbytočné opakovanie zahlušuje význam, vážnosť a zmysel originality. Vianoce však nemožno reprízovať, lebo každé sú originálne. Nehovoriac o tom, že každý z nás sme jedinečný, neopakovateľný, ako je aj náš život.
Iste, náš pohľad na prežívanie Vianoc je vždy rozdielny. Inak vníma Vianoce dieťa, človek v produktívnom veku, ktorý je úspešný; inak človek chorý, nezamestnaný, bezdomovec; či človek na konci svojej životnej cesty. Napriek tomu všetkých nás dojíma teplo Vianoc, teplo domova, žiarivé oči detí, súcitné a štedré dlane, tichá blízkosť úcty a vďaky...
Vianoce chceme naozaj chápať ako sviatok radosti! Pre mnohých je to tak. Ale kto sa na ne pozerá objektívne, musí priznať, že pre mnohých iných sú to aj dni bolesti a tichého smútku. Aj preto, lebo je to spomienka na blízku, či dávnu udalosť, z ktorej zostalo tak málo poézie. Bôľ u tých, ktorí trpia v tento deň viac ako inokedy svojou samotou. Bôľ a smútok u tých, ktorí počas roku stratili milovaného človeka alebo zažili ťažké údery života. Tí, ktorým sa rozpadlo manželstvo; deti ktoré stratili rodičov; mnohí odlúčení od svojich najbližších; nevyliečiteľne chorí, ľudia bez zamestnania, prístrešia, základných životných potrieb; v ohrození života; aj tí ktorí pochybujú a zúfajú nad zmyslom svojho života; malí i veľkí, ktorí v tento sviatok trpia v bolesti, ktorú im život udelil...
Napriek tomu, či práve kvôli tomu, musíme hovoriť o Vianociach a ich jedinečnom posolstve nového života!
Liturgia v súzvuku s Božím slovom presvedčivo pri slávení Vianoc zdôrazňuje „sprítomnenie“ udalosti, v ktorej sa „zjavila ľudskosť Boha.“
Áno, preto slávime, ba musíme sláviť Vianoce, hoci temné sily sa ich ešte v nedávnych časoch usilovali zničiť. Podľa jedného zo scenárov vypracovaných v ústredí komunistickej strany mali tradičné Vianoce najprv prísť o svoj kresťanský obsah a neskôr aj zaniknúť. Ľuďom malo stačiť slávenie Nového roku s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi. Ako sa to podarilo v bývalom Sovietskom zväze, aspoň oficiálne. V predvečer roku 1929, ktorý sa podľa Stalinovho vyjadrenia stal rokom veľkého prelomu, zakázali boľševici sláviť Vianoce a Narodenie Pána (1. sviatok vianočný) zaradili medzi obyčajné pracovné dní. Špeciálne hliadky prečesávali ulice miest a dedín, nazerali do okien domov a tam, kde spozorovali predvianočné prípravy, tvrdo zasahovali. Režim zároveň odštartoval tzv. socialistickú industrializáciu, násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva a politické represie proti celým sociálnym skupinám.
V duchovnej oblasti ich sprevádzal bojovný ateizmus a zápas za tzv. sovietsky spôsob života. Kto sa nepodvolil a neprispôsobil, ten sa stával „nepriateľom ľudu“ a obeťou „červeného“ teroru.
U nás však tento zámer nevyšiel. Malo však ísť o postupný transformačný proces, rozvrhnutý na niekoľko rokov, možno aj desaťročí. Napríklad v Bulharsku Vianoce od roku 1968 prestali byť štátom uznaným sviatkom. Ideológovia v komunistickom Československu vychádzali síce pri „transformácii“ Vianoc zo sovietskeho modelu, ale prispôsobovali ho domácim podmienkam. Propaganda sa od začiatku zamerala na deti. Už v roku 1950 bolo možné zaznamenať pokusy spochybniť Ježiška. Detské časopisy priniesli množstvo článkov o skutočnom pôvode vianočných darčekov: „Nepíš Ježiškovi, ale svojmu otcovi úderníkovi.“ „A čo mu daruješ ty? Najlepšie knihu od súdruha Lenina.“
Už v tom čase likvidácie mužských kláštorov uverejnili detské časopisy rôzne ponášky na vianočné koledy. V jednej z nich sa namiesto Ježiša Krista spomínalo dokonca meno prvého „robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda.
V roku 1952 už vedúci predstavitelia KSČ zrejme dospeli k záveru, že čas dozrel na úplné vymazanie Ježiška z koloritu vianočných sviatkov. Zmenu podporil aj vtedajší československý premiér (a budúci prezident) Antonín Zápotocký, ktorý nielenže bol ateista, ale mal aj silné literárne sklony. „Ježiško vyrástol a zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho dedo Mráz,“ uviedol Zápotocký v rozhlasovom príhovore na Štedrý deň 1952. „Nechodí už nahý a otrhaný ako za kapitalizmu, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu... Prichádza k nám z východu a na cestu mu žiari už nielen betlehemská hviezda, ale mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.“
Na Kube sa podarilo Vianoce preložiť na august, až na žiadosť pápeža Jána Pavla II. ich vrátil do pôvodného dátumu.
Dnes toto posolstvo Vianoc nám chcú zobrať iní. Nedajme sa obrať o toto posolstvo! Veď v Betleheme sa Boh pred dvetisíc rokmi svojim vlastným nečakaným a nepochopiteľným spôsobom dotkol nášho sveta tým, že sa stal človekom. On – Boh od večnosti si zobral na seba ľudskú podobu a takto oslovil človeka svojou pokorou, keď sa stal takým ako on so všetkou jeho biedou a slabosťou okrem hriechu.
Nebo sa v tejto udalosti sklonilo k zemi a objalo človeka. „Prichádza Boh s odpustením a lásku si oblieka“ – hovorí básnik.
Plačeme? Boh prišiel, aby plakal s nami.. Cítime sa slabými? Boh sa rozhodol postaviť sa na stranu najslabších a najchudobnejších. Čakáme na smrť? Boh prišiel, aby s nami zomrel.
V malom betlehemskom Dieťati sa rodí nový vzťah človeka k Bohu a nový vzťah človeka k človeku. Teraz nám Boh, ktorý sa stal Dieťaťom hovorí:“ „Už nemôžete mať zo mňa strach, odteraz ma môžete iba milovať.“ V tomto novom vzťahu sa neodvolateľne rodí nová sloboda človeka a nová nádej. Na tomto vzťahu sa rodí zmysel pre nekonečno, pre jas nádeje, príležitosť rozdávať sa. Tu sa rodí, milí priatelia, dôvod vianočnej radosti, odkaz Vianoc, tá hlboká podstata lásky Boha k nám ľuďom, k človeku.
Treba však priznať: sme plní pokroku: pomocou techniky skracujeme diaľky, ale zároveň vytvárame prázdny priestor medzi ľuďmi, hlásame poriadok, ale popierame akúkoľvek autoritu, hlásame solidaritu, ale radi súdime všetkých a všetko – okrem seba. So skrytou pýchou hlásame sebaistotu a zároveň šírime strach a spochybňujeme: aj Desatoro, aj vieru, aj Sväté písmo, aj Zjavenie, teda aj Vianoce.
Ceríme na seba zuby a číhame na chvíľu, kedy by sme si mohli – každý pre seba – urvať čím väčší kus z jej bohatstva, čím väčší kus zlata, čím väčší kus moci, čím väčší kus práva, čím väčší kus pravdy, čím väčší kus umenia... Tak stojíme proti sebe takmer na všetkých rovinách medziľudských vzťahov, - dokonca neraz aj doma, v rodinách. Sme z toho vyčerpaní, znechutení a máme strach. Bojíme sa jeden druhého, - bojíme sa seba.
Náš každodenný život je plný námahy a vie človeka veľmi ťažiť. Koľko tieňov, koľko chladu, koľko mlčania a samoty... Nie náhodou sa snažia ľudia ujsť reálnemu životu – tak, že utečú do vysnívaných svetov alebo hľadajú dobrodružstvá rôzneho druhu. A keď viditeľný svet nemá pripravené vhodné cesty, vydajú sa niektorí po najzvláštnejších, často pochybných cestách, až po magické praktiky. Vo svetle Vianoc sa ukazuje, že nemusíme hľadať to vo veľkej vzdialenosti, čo je celkom blízko. Tým, že Boh sa stal človekom spojil zázrak svojej prítomnosti aj s každodennosťou nášho života.
Avšak uvedomme si, že aj od nás očakáva Slovo Božie nielen mlčiaci meditatívny, ale aj rozhodný postoj. Večné Slovo sa svojím príchodom do nášho sveta zľutúva nad našimi ľudskými slabosťami. Ako Slovo plné ohňa by chcelo znovu zapáliť naše „vyhasnuté“ srdcia. Ako Slovo plné múdrosti by chcelo zapožičiavať novú silu našim prázdnym frázam. Ako Slovo života chce dodávať nielen našim slovám, ale aj nášmu životu nádej. Slovo sa spája s našimi životnými cestami - „inkarnuje sa“ v nich. Naše slovo totiž môže byť viac ako len zvuk vychádzajúci z úst. Môže obsahovať, čo prichádza z hĺbky Boha! Predovšetkým jedno slovo by Vám malo ležať na srdci, často znetvorené, zneužité slovo, v ktorom napriek všetkému sa ozýva bezhraničná nežnosť Božia a toto slovo sa volá: LÁSKA.
Ježiš - Dieťa sa rodí ako novosť a novosť jeho posolstva sa nevyčerpáva ani neunavuje aj napriek dvetisícročnému rozdávaniu sa. Kresťanstvo nám chce ponúkať čistú, opravdivú, ľudskú radosť presvietenú Božou, pretože Ježiš Kristus je tá nová radosť z Boha, zo života, ktorá je úplná, preto treba iným pomáhať nájsť znovu pramene stratenej radosti.
Áno, iba ak sa zmenia ľudia, zmení sa svet. A aby sme sa mohli zmeniť, či meniť k lepšiemu, potrebujeme svetlo prichádzajúce od Boha. To Svetlo, ktoré nečakane vstúpilo do našej noci. Vyvoľme si aj my ty tú cestu, ktorou išiel Ježiš. Nie, to nie je rozprávka, ani technický vynález, toho - ktorého obdobia. Je to nádherný, sotva uveriteľný prejav Boha, ktorý je Láska. To je príležitosť zmeny a premeny: osobnej, spoločenskej. Boh predsa vstúpil na Zem a do dejín ľudstva. Vstúpil aj do mojich dejín, do môjho života.
Či dejiny aj neskôr zaznamenajú ešte niečo o menovanom princovi Georgovi z Cambridge, ktorého narodenie v roku 2013 obehlo zemeguľu a postaralo sa o veľké vzrušenie, dnes ešte nemožno povedať. Inak je to však s Ježišom. Jeho sviatok narodenia sa slávi ešte aj dnes, aj keď sa jeho narodenie neodohralo tak ohurujúco.
Sviatok Narodenia Ježiša Krista je príležitosťou nadýchnuť sa, zastaviť sa, stíšiť sa a hlboko si uvedomiť veľkosť a trvácnosť Božieho Daru. V Dieťati- Ježišovi sa nám Boh stáva viditeľným „svojím spôsobom lásky, aj svojím spôsobom všemohúcnosti“ – hovorí emeritný Svätý Otec Benedikt XVI.
Preto náš dialóg s významom a zmyslom Vianoc môže, ba musí pokračovať. Aj my máme byť v tomto v úsilí stále otvorení Nekonečnu, v úsilí dávať všetko naše konanie a myslenie do súladu s vianočným posolstvom. Ak sa Kristus narodil, a my sa k tomu hlásime, tak preto, aby žil aj v našich životoch. Nesmieme sa Krista zrieknuť, nechať ho narodiť sa, a potom si ho nevšímať.
Chyťme sa, teda, milí priatelia, ponúknutej ruky Ježiša Krista, ktorú k nám vystiera, a ktorá nič neberie, ale štedro dáva neustále, nielen vo vianočný čas.
Prianie Kysučanom
V tomto duchu Vám žičím, milí Kysučania, prežiť originálne Vianoce. Nech Vás naplnia posolstvom Ježišovho pokoja a Božie požehnanie nech Vás sprevádza aj v roku 2017. VILIAM JUDÁK, NITRIANSKY BISKUP
Autor: Viliam Judák
