Dokázali to aj na stretnutí heligonkárov, ktoré sa konalo v závere roka v zariadení U Cipára na Semeteši vo Vysokej nad Kysucou. Zorganizoval ho známy heligonkár Štefan Stopka za výdatnej pomoci Olinky Majtánovej. Zišli sa tam ľudia z Turzovky, Kotešovej, Veľkého Rovného, Diviny či Jablonového, pre ktorých sa heligónka, saxofón, trúbka, či jednoducho pekná pesnička, stali doživotnou srdcovou záležitosťou.
Štefan Stopka, Vlado Féješ, Pavol Šuboň, Milan Kopták, Vlado Záhumenský a jeho 12-ročná dcéra Majka zručne preberali na heligónkach, Evka Čičková a Ondrej Majtán nedali vydýchnuť saxofónovým klapkám, dychové nástroje dôstojne reprezentoval aj František Kudelčík s trúbkou a zahanbiť sa nedal ani najmladší člen – 7-ročný Adrianko Féješ, ktorý vytrvalo sprevádzal muzikantov na ozembuchu. Zvonivými hlasmi všetkých sprevádzali speváčky Vierka Tabačková a Jarka Gaňová. Či už spolu alebo jednotlivo robia svojím radosť na mnohých rodinných oslavách, v kostoloch, na festivaloch, heligonkárskych súťažiach. A to nielen na Slovensku, pretože stále viac priaznivcov majú aj za riekou Moravou.
„V repertoári máme mnoho pesničiek, starostlivo ich vyberáme, pretože nie každá melódia je pre heligónku vhodná. A to, čo znie pekne v podaní jedného nástroja, nemusí byť pravda, keď hrá heligónok viac,“ hovorí Stopka. Heligónka zažíva svoju renesanciu a stala sa doslova módnou záležitosťou. No hra na nej zďaleka nie je taká jednoduchá, aká by sa mohla zdať. Predstava, že ovládať zopár gombíkov nemôže byť nič zložité, je veľmi skreslená. Aj keď sa niekto do pol roka pri tvrdom tréningu môže naučiť zahrať pár pesničiek, stále nie je heligonkár. Určite si tak ale môže povedať spomínaná Majka Záhumenská, ktorá hrá na heligónke asi od 7. rokov. Veľa doma trénuje, hráva najmä s otcom a do radu sa môže postaviť a zmerať si sily s bársakým skúseným heligónkarom.
A verte, že keď začali všetci naraz hrať a spievať, akoby zrazu bolo všade málo miesta, lebo krásna pesnička zaplnila každučký kút, každé srdce, každú dušu a spievať sa žiadalo aj tomu, čo to, prepytujem, nevie. Každý, kto tam prišiel, obetoval kus voľného času, energie, dobrej vôle a spolupatričnosti. A tak sa v ten večer zdalo, že dobrých ľudí sa naozaj všade veľa zmestí.

