Ako sa hovorí: „Všetky cesty vedú do Ríma.“ Viedli tam aj naše. Už sme dávno všetci doma, so svojimi drahými, v kruhu rodiny, tam, kde sa má každý cítiť najlepšie. Ale môj duch ešte stále blúdi uličkami Ríma.
Prechádzam sa bazilikami, svätými bránami, svätými schodmi. Ten blažený pocit po ich zdolaní ma ešte aj dnes napĺňa neskutočnou radosťou a pokorou, že sme mohli prejsť po stopách Ježiša Krista, keď ho viedli pred Piláta. Neviem, ako si to mám vysvetliť, ale jedno vysvetlenie pre seba mám. Cítim zvláštnu vôňu, ktorá bola pri vysviacke v Kostole sv. Ignáca z Loyoly. Vôňu kadidla, živice a k tomu vôňu ruží, ktorá sa vznášala k nebu, k stvoriteľovi života. Tešíme sa spolu s rodičmi Ondrejka, že nám dobrý Pán Boh dal dožiť túto chvíľu. Aké podivuhodné sú Božie cesty. Boli sme zaplavení milosťou a pocitom vďaky.
Rodičia Ondreja Čukana pre skoro 100 ľudí pripravili nezabudnuteľné chvíle, požehnané bohom. Pripravili nám prostredníctvom cestovnej kancelárie zájazd, ktorý nám priniesol nezabudnuteľné spomienky. Niektorí cestovali letecky, iní autobusom. Hotel bol dostupný zo stanice metra aj autobusom. Tam sme sa denne presúvali, no už zakrátko sme sa v meste pohybovali tak, akoby sme tam žili už dlhšie. Nesmiem zabudnúť na nášho sprievodcu Karola. Bol to človek, ktorý vedel doslova „všetko“! Či už išlo o históriu, šport, politiku, kultúru, ekonomiku, školstvo, zdravotníctvo...
Najdôležitejšia bola vysviacka
Manželia Čukanovci nám pripravili zájazd, zameraný najmä na diakonskú vysviacku ich syna Ondreja, ktorá sa konala v Mimoriadnom svätom roku milosrdenstva v Ríme.
Naše putovanie za Ondríkom sa začalo od 14.10 hod. 8. októbra. Zhromaždili sme sa v Oščadnici pri autobuse. Hneď pri vstupe a usadení sme vyfasovali dezinfekciu – 52-percentnú jablkovicu, aby sme nemali črevné problémy. Mysleli skrátka na všetko! Počas celej cesty sa podávalo občerstvenie, slané a sladké výrobky pani domu, ktoré roznášali Dominika a Šimon. Cesta pekne ubiehala, krátili sme si ju aj modlitbou pod vedením dvoch duchovných – kaplána Jožka Blahovca a oščadnického kaplána Lukáša Franeka. Dali sme sa pod ochranu Matky Božej a naše kroky nás viedli do vytúženého cieľa, k nášmu rodákovi, ktorý dosiahol „ten najvyšší post“, aký človek tu na Zemi môže dosiahnuť. Pán ťa, Ondrík, vyzdvihol veľmi vysoko!
Ondrej Čukan. (zdroj: ML)V nedeľu 9. októbra sme sa presunuli o 12.00 hod. na Námestie sv. Petra na Anjel Pána, prešli sme prvou bránou milosrdenstva. Dňa 10. októbra o 9. hodine nasledovala kňazská a diakonská vysviacka v Kostole sv. Ignáca z Loyoly v Ríme. Bolo vysvätených 5 kňazov a 5 diakonov. Dr. Stephan Ackermann, trevírsky biskup vkladaním rúk a ordinačnou modlitbou vysvätil prítomných kňazov a diakonov. Za diakonov vysvätil: Ondreja Čukana (Žilina), Alojza Mičietu (Žilina), Petra Olasa (Žilina), Gabriela Kavčiča (Kaper), Mihály Andrása (Alba Julia).
Kostol bol prekrásny, prišlo veľa ľudí, kňazov, rodinných príslušníkov. Zvuk organu navodil nevysvetliteľný pocit, ktorý ma sprevádza doteraz! Smrteľný človek sa cítil malinkým, vôňa kadidla sa vznášala k nebu, miništranti a miništrantky kráčali pri žiare sviečok, kňazi kráčali za nimi...
Dvaja kňazi z kopečka od Moskáli
Samotný obrad bol veľmi pekný, dôstojný a dojímavý. Pri obliečke náš pán farár Ondrej Rašovec hrdo potľapkal Ondreja po pleci. Bolo to vrúcne gesto, ktoré hovorilo za všetko. Bol hrdý na svojho zverenca. Slzy mi tiekli po tvári, veď som Ondreja mala pred očami od narodenia. Boli to najmilší a najbližší susedia. Kto sa kedy nazdal, že z kopčeka od Moskáli vzídu 2 kňazi – Jozef Blahovec a diakon – Ondrej. Darmo sa nehovorí, že čím vyšší kopec, tým bližšie k Bohu!
Dostať naraz od 5 kňazov novokňazské požehnanie, tak to sa v živote stáva len raz! Naše srdcia prežívali neopísateľné chvíle. Naši rodáci a ľudia, ktorí sa modlili za túto chvíľu a za Ondreja, svoje pocity a modlitby dali do duchovnej kytice, ktorú sme pre Ondreja uvili. Aj oni sa s nami duchovne spájali. Aké podivuhodné sú Božie cesty. Len s Pannou Máriou môže náš MAGNIFICAT byť tak jasavý a zvučný, že to prenikne až do neba.
Diakoni boli vážni, okrem nášho „horala“. Ten bol vysmiaty, spokojný, bolo cítiť, že je stvorený pre túto chvíľu. Bol jeden z vyvolených. Všetci sme boli hrdí, že je to náš človek, Slovák, rodák.
Po nádhernom obrade sme ešte pobudli v kostole, tam sme dali svoje túžby, prosby, modlitby na obetný stôl v nádeji, že sám Boh a Panna Mária nám pomôžu v našom živote. V ten deň sme prešli 2. bránou milosrdenstva (Sv. Pavla za hradbami). Večer sme mali slávnostnú večeru od rodičov Ondríka. Pogratulovali sme diakonovi z úprimných sŕdc, ktoré aj hlasno plakali samotným dojatím a vrelou láskou. Osobne som mu chcela toľko toho povedať, ale povedala som len jedinú vetu: „Vďaka Bohu, že si!“ Hrča v hrdle, slzy si robili čo chceli s mojím srdcom. Len silné objatie svedčilo o mojom vrúcnom vzťahu ku môjmu „decku“! Neskutočne mi prirástol k srdcu, dá sa povedať, že je to môj „adoptívny synček“, na ktorého som neskutočne hrdá. Nedalo sa nevidieť aj vrúcne kamarátstvo kaplána Lukyho s Ondrejom. Bez slova si padli do silného objatia.
Dňa 11. októbra o 9.30 hod. bola ďakovná sv. omša, kde nás už vysmiaty a šťastný Ondrej vyčkával v kostole Najsvätejšieho vykupiteľa sv. Alfonza, kde je obraz Matky ustavičnej pomoci.
Na konci sv. omše Ondrej ďakoval aj za 2 priateľov diakonov. Poďakoval Bohu a Panne Márii, profesorom a rodičom, nám prítomným aj ľuďom doma, ktorí na neho mysleli a modlitby dali do „duchovnej kytice“, ktorú dostal v deň vysviacky. Veľmi si ju vážil a povedal, že ďakuje za všetko, za materiálne dary, ale aj modlitby.
V ten deň sme prešli ešte 3. bránou milosrdenstva (Mária Madžore) a 4. bránou milosrdenstva (LATERÁN). Prejsť po kolenách sv. schody bol neopísateľný zážitok. Šťastná, spokojná, boľavá a uplakaná som prešla tieto schody ako obetu za seba, svojich drahých, priateľov i nepriateľov, za hriešnikov, zomrelých,kňazov, za spoločenstvá, za našu dedinu...
Ondrík bol s nami potom ešte v metre, na ceste do hotela sa s nami rozlúčil: „Do skorého videnia.“
Dňa 12. októbra sme mali audienciu o 9.30 hod. na Námestí sv. Petra. Náš sv. otec František srdečne privítal 300 slovenských pútnikov a zasvätil nás Panne Márii Ružencovej. Nás, naše deti, naše rodiny a celé Slovensko. S láskou a nostalgiou sme sa vzďaľovali z námestia k poslednej sv. omši do kostola zasvätenom Srdcu Ježišovmu.
Svätú omšu celebrovalo 7 kňazov, nezabudnuteľný bol pre mňa kňaz – biblista, ktorý mal veľmi peknú kázeň! Okrem iného zarezonovali slová: „Prešli ste štyrmi bránami milosrdenstva, ale môžete prejsť aj dvadsiatimi bránami, pokiaľ si neotvoríte bránu do srdca, kde sídli láska!“ Láskou dosiahneme nebo už tu na Zemi.
O 17.40 h sme už cestovali domov. Zo srdca ďakujeme aj za tvojich starých rodičov Ondrík, ktorí Ti žehnajú z neba, za tvojich drahých rodičov, ktorí Ťa s láskou prijali a odovzdali, respektíve „vrátili“ Trojjedinému pre kňazskú službu. Boh myslel už aj na nás! Želáme Ti, aby si každý deň Tvojho zasväteného života, ktorý Ti Pán Boh dá dožiť, odhaľoval Božie túžby tak, aby ti raz mohol povedať: „Poď, slnka verný, vojdi do radosti svojho Pána!“
Ešte raz z úprimných sŕdc ďakujeme rodičom Čukanovcom za neskutočný duchovný zážitok, ktorý nám pripravili, za ich úsilie a námahu, ktorú vynaložili, aby nám darovali takéto vzácne chvíle.
Osobitná vďaka patrí otcovi Vladovi, ktorý ho od rozhodnutia neodhovoril, ale ho v úsilí dosiahnuť cieľ podporoval! Mama Aška sa s láskou, pokorou, a v tichosti modlila za svojho syna, ktorého s láskou vychovala a vrátila Bohu. Je to veľká obeta. To vedia len matky kňazov. Veľmi ma prekvapila, keď mi po štyroch rokoch povedala: „No Ondrej nám odišiel študovať do Ríma, už sa nám nevráti! Ale my pôjdeme aj do Ríma za ním!“
Rím dal zabrať každému, aj Ondríkovi. Ale jeho pevná vôľa všetko prekoná. Mamine slová sa splnili. Išli sme za ním až do Ríma. Máme Ťa všetci radi, Ondrík! Ešte raz zo srdca ďakujeme, rodičia Čukanovci.
Autor: Margita Liptáková
