V sobotu 28. januára 2006 by bol major Ľuboš Martinček, rodák z Kysuckého Nového Mesta, oslávil so svojou rodinou 38. narodeniny. Krutý osud však chcel, že jeho najbližší, namiesto na narodeninovú oslavu, išli 26.januára do Prešova na jeho pohreb. Spolu s ďalšími 41 priateľmi, kolegami, vojakmi, vracajúcimi sa z mierovej misie v Kosove, zahynul po tom, čo sa lietadlo An-24, ktoré ich viezlo domov, zrútilo.
„Práve som pozeral mimoriadne spravodajstvo, kde hovorili o nešťastí a havarovanom lietadle. Zhrozený som si pomyslel: „Preboha, dúfam, že v ňom nesedel Ľuboš. Vedel som, že sa má v týchto dňoch vrátiť domov. Malo to byť natrvalo, pretože misia skupiny, v ktorej pôsobil, sa skončila. Modlil som sa, aby bol ešte v Kosove. Krátko nato zavolala jeho manželka Silvia mojej sestre, a tá nám oznámila strašnú zvesť. Prvé tri dni boli najhoršie, no spamätať sa z toho nemôžem doteraz,“ povedal krátko po nešťastí Ľubošov brat Jaroslav. Pri spomienke na zosnulého brata sa mu vtedy len ťažko drali slová z hrdla. „Boli sme šiesti súrodenci. Ľuboš bol po sestre Vierke druhý najstarší v rodine. Bratia aj sestra bývajú na Kysuciach, ďalšia sestra v Žiline. On jediný bol odtiaľto taký kusisko vzdialený. Za tri roky mal ísť do dôchodku. Pohrával sa s myšlienkou, že sa presťahuje na Kysuce, alebo aspoň niekde bližšie k nám. Predtým, než odišiel do Kosova, pracoval dva roky na ministerstve obrany v Bratislave. Do Čiernej nad Tisou sa dostal po skončení Vojenskej akadémie v Brne. Po tom, čo sa rozdelila bývalá Československá armáda, ho odvelili ako vojaka z povolania na východ republiky,“ povedal. So slzami v očiach spomínal aj na to, ako sa jeho bratovi už odmalička páčili uniformy. Aj preto chcel byť buď policajtom, alebo vojakom. Rozhodol sa pre druhé povolanie. Keď skončil základnú školu, v 14 rokoch nastúpil do vojenského učilišťa v Novom Meste nad Váhom. Na základnej škole i na učilišti sa učil na samé jednotky. Vojenskú akadémiu v Brne ukončil ako najlepší žiak s červeným diplomom. Aj tam mal celých päť rokov len jednotky. Výborne ovládal cudzie jazyky, najmä angličtinu, nemčinu a ruštinu. „Stále sa učil a zdokonaľoval vo svojom odbore. Jeho celoživotným snom bolo dostať sa do nejakej misie. Keď sa dostal do širšieho výberu, veľmi sa tešil. Vedel, že je to jeho posledná príležitosť, pretože za tri roky mal ísť do dôchodku. Rodinu nadovšetko miloval a práca bola preňho takisto všetkým.“
Išlo o najväčšiu tragédiu v novodobej histórii slovenských ozbrojených síl. Lietadlo AN-24, vezúce slovenských vojakov z Kosova havarovalo 19. januára 2006 v blízkosti slovensko-maďarských hraníc.
PRI TRAGÉDII ZAHYNULI:
Plukovník Martin Haber, podplukovník Ľuboš Balucha, podplukovník Igor Angelovič, podplukovník Josef Bigas, major Róbert Tulipán, major Ľuboš Martinček, kapitán Igor Scigeľ, kapitán Dominik Ocelka, nadporučík Ján Balog, nadporučík Marián Illéš, nadporučíčka Jana Peštová, nadporučík Peter Orlovský, nadporučíčka Adriana Joppová, nadporučík Alexander Gaál, poručík Dušan Paľuch, poručík Ľudovít Orlický, nadpráporčík Róbert Letko, práporčík Vlastimil Čepičan, nadrotmajster Daniel Gumenický, rotmajster Peter Krištan, rotný Marek Kičinko, čatár Peter Komora, desiatnik Rastislav Novák, desiatnik Juraj Žubor, slobodník Pavol Čigáš, slobodník Peter Cogan a vojak Tomáš Kardoš. Pri havárii zahynuli aj všetci členovia posádky lietadla: podplukovník Miroslav Novák, kapitán Norbert Kumančík, kapitán Róbert Soľava, kapitán Tomáš Žipaj, nadporučík Ján Hejduk, práporčík Ondrej Keszi, nadrotmajster Karol Malatin a čatárka Bronislava Gregorovičová. O život prišli aj členovia pomocného personálu ministerstva obrany: plukovník Štefan Ivan, podplukovník Ľuboš Belák, podplukovník Michal Štang, major Vladimír Sopúch, kapitán Michal Agnet, kapitán Marián Fábry a Mgr. Peter Kotvan.
