Ste autorom viacerých budov aj v Čadci. Chceli by ste niektorú z nich vyzdvihnúť?
– V Čadci sme pracovali na mnohých polyfunkčných stavbách v centrálnej mestskej zástavbe, ktoré dotvárajú celistvosť mestskej zástavby do urbanistického celku. Keď som začínal, stav architektúry v meste bol naozaj dosť žalostný, boli tu veľké prieluky v zástavbe. Mnohé časti mesta nemali atribúty sídelného útvaru. Postupne v priebehu času sa však tieto „diery“ zaceľovali a momentálne je možné vidieť kompaktné časti centrálnej mestskej zóny. Napríklad, bola dokončená stavba „TRINITY“, budova oproti kostolu v Čadci. Aj keď sa s ňou projekčne začínalo ešte pred mnohými rokmi a realizácia trvala dlhšie obdobie, dotvorila priestor územia okolo mestského úradu a kostola. Napriek veľkorysým vnútorným priestorom je exponovaná uličná fasáda minimalistická. Je to jedna z posledných stavieb, ktoré sa v súčasnosti otvorili.
Čím bolo spôsobené, že Čadca architektonicky akoby zaostávala?
– Bolo to spôsobené najmä nevhodnými urbanistickými zásahmi do centra mesta a asanáciou značnej časti historickej zástavby z 19. storočia. Mesto akoby stratilo identitu. Stredom mesta vybudovali hlavnú cestu, ktorá sa stala limitujúcim prvkom delenia mesta. Ak si pozriete historické fotografie mesta, je dobre vidieť, že sídlo bolo tvorené živelne. Mesto Čadca bolo založené v neskoršom období ako Kysucké Nové Mesto, kde sú čitateľné atribúty sídelnej štruktúry. Kostol a centrálne námestie, okolo ktorého sa rozvíjali pivovar, obchodné domy, remeselné objekty atď...
Keby ste mali spomenúť nejakú stavbu, ktorá je historicky či architektonicky zaujímavá, ktorá by to bola?
– V Čadci máme veľa stavieb z rôznych období. Ak by sa malo jednať o historické budovy, tak určite obrovskú urbanistickú hodnotu má hotel Tatra. Taktiež sú tu mnohé stavby, ktoré sú na okraji sídla. To je miesto, kde kedysi viedla hlavná cesta, bol tam colný úrad, hotel, železničná stanica, ktorá tvorila kostru priemyselnej infraštruktúry. Máme tu však aj budovy z iných období, ako napríklad budovu stanice Čadca mesto – „makovská stanica“. Kvalitnou architektúrou je aj budova kultúrneho domu, Kysuckej knižnice a mestskej plavárne.
Dali by sa Kysuce architektonicky celkovo charakterizovať?
– Veľmi sa to charakterizovať nedá, nakoľko Kysuce boli osídlené „valašskou kolonizáciou“ a o toto územie vždy súperilo Strečniansko a Tešínsko. Výstavba bola zameraná na obytné objekty s hospodárskym zázemím – „dreveničky“. Ak by ste chceli vedieť, ako to tu vyzeralo niekedy v osemnástom storočí, stačí navštíviť Skanzen Vychylovka. Tam uvidíte ucelené usadlosti. Vždy to bolo tak, že rodina vybudovala dvor. Môžeme takto vidieť náznaky átriových priestorov so vstupnou bránou.
Prejdime trochu ku koníčkom. Aj na Kysuciach sme Vás videli pri štarte Kysuckého maratónu v uniformách francúzskeho vojaka.
– Občas treba vyventilovať aj hlavu. Zaujíma ma história, tak sme sa spoločne s ďalšími kolegami vrhli na možno trochu zvláštny koníček, to sú tie trochu zvláštne uniformy na tento región. Máme založenú jednotku gardových delostrelcov z napoleonského obdobia, je jedna z mála na Slovenku. Síce je tu veľa historických klubov, no väčšina z nich je orientovaná na druhú svetovú vojnu či na obdobie stredoveku. Najbližšie máme v Bratislave rakúskych granátnikov, niečo sa formuje aj na východe. Napoleonské obdobie je veľmi špecifické a búrlivé. Rozbilo sa staré usporiadanie európskych monarchií, čo viedlo k posilneniu národných štátnych princípov. Francúzi začali hlásať ľudské slobody. Práve oni naštartovali emancipačné národné procesy, ktoré vyvrcholili v revolučnom roku 1848. Napoleon mal síce veľkú armádu, ale bez toho, aby ľudia naozaj verili, že môžu zmeniť monarchie v slobodné republiky, by to nedokázali. A aj keď Napoleon napokon skončil vo vyhnanstve na Sv. Helene, tak monarchie nedokázali zmeniť už naštartovaný proces a prebehli revolúcie v podstate v celej Európe. S našou jednotkou, zloženou zo spolužiakov zo strednej školy, chodievame prakticky už po celej Európe. Dostali sme sa k tomu cez bitku pri Slavkove, ktorá bola jednou z najdôležitejších bitiek napoleonskej éry. Tam sme sa zoznámili s viacerými ľuďmi a založili sme jednotku gardových delostrelcov.
Disponujeme najväčším delom v strednej Európe, ktoré sa stáva hlavným lákadlom na väčšine podujatí. Najbližšie osemlibrové delo z tohto obdobia je až vo Francúzsku a v Rusku nájdeme dve.
Ako ste sa k takému delu dostali? Bolo finančne náročné ho zostrojiť a kde ho skladujete?
– Niektoré veci sme si dali spraviť a niektoré sme si vyrobili svojpomocne. No finančne náročná je hlavne streľba z neho. Osemliberným kanónom strieľame minimálne pol kilom prachu. Jedno kilo prachu stojí 25 eur, tak je jednoduché spočítať si, na koľko vás vyjde jeden výstrel. Samozrejme, že organizátori mnohé veci preplácajú, no aj tak to nepokryje všetky náklady s tým spojené. Je s ním aj ťažká manipulácia, keďže váži jeden a pol tony. Pri reálnom boji ho ťahalo šesť koní. Delo mám uskladnené doma v garáži. Ďalšou výzbrojou bola mušketa a hlavne šabla.
Kde všade ste už s jednotkou boli?
– Chodíme od Poľska, kde sa konajú rekonštrukcie bojov, keď Napoleon odišiel Ruska, čo je obdobie od roku 1813. To vyvrcholilo bitkou národov pri Lipsku. Chodievame však aj do Nemecka, Talianska, v ktorom sme dosť často. Ďalej, samozrejme, chodievame do Francúzska, Českej republiky, kam chodievame najviac. A tu už nie sú iba rekonštrukcie bitiek, no aj z civilného života. Bývajú tam napríklad bály. Na Slovensku je iba jediná akcia podobného typu, a to je obliehanie Bratislavy, ktoré sa koná v máji.
V lete ste sa plavili aj na dobovej lodi. O čo išlo?
– Taliani nás pozvali na pripomenutie prevozu Napoleona do prvého vyhnanstva na ostrov Elba. Robili sme doprovod Napoleonovi. Nebolo to pripomenutie odchádzania do vyhnanstva, ale vylodenie Napoleona už na pevninu. Absolvovali sme celý týždeň na lodi, respektíve na replike lode z tohto obdobia. Všetci, ktorí sme tam boli, tak sme museli absolvovať povinné výcviky. To znamená, že sme museli vedieť kasať plachtovie na rahnách, na sťažňoch vykonávať hliadky, kotviť a manipulovať s plachtami. Bola to naozaj skvelá skúsenosť. Boli so mnou aj Pavol Choleva a Vlado Zábel z Kysúc a spolužiaci zo strednej školy.
Vráťme sa ešte k Vašej profesii. Na čom v súčasnosti pracujete?
- Veľa času nám zaberie to, že nerobíme akoby klasickú architektonickú „konfekciu“. Ide o to spoznať ľudí, ktorým navrhujeme domy či iné budovy. Inak povedané, robíme budovy na mieru. Toto nám zaberá väčšinu času, a tým sa v súčasnosti zaoberám. Snažíme sa robiť aj nadčasové budovy, ide napríklad o ďalšie šetrenie energiami a podobne. Keď už robíme nejakú budovu, neostávame iba pri projekte domu, ale navrhujeme od exteriéru cez záhrady až po interiér.
Stanislav Sýkora
Narodil sa v roku 1974 v Martine, pochádza z Dunajova. Po štúdiách v Kremnici a Topoľčanoch na vysokej škole vyštudoval architektúru. Obdržal množstvo architektonických ocenení a zúčastnil sa na mnohých výstavách u nás aj v zahraničí. Je autorom mnohých budov nielen na Slovensku. Pracuje na stavbách aj v Bratislave či u susedov v Českej republike. Venuje sa aj pedagogickej činnosti a v súčasnosti pripravuje študentov na umelecké vysoké školy. Voľný čas trávi aj s historickou jednotkou, ktorú založil so spolužiakmi zo strednej školy.
