Prečo ste si vybrali ľudovú hudbu, čím Vás oslovila? Aké boli Vaše prvé kontakty s folklórom?
– Ľudová hudba a ľudové kroje ma sprevádzajú od detstva. Spomínam si, že keď som bol maličký, ešte asi škôlkar, možno i mladší, strašne rád som sa obliekal do krojov svojich rodičov a súrodencov a zoznamoval som sa so zvukmi píšťaliek a nástrojov, ktoré sme mali doma. Prírodné materiály a jednoduchá ľudová estetika sa človeku ľahko vryjú do pamäti a už sa toho hádam nikdy nezbaví. Dá sa preto povedať, že do folklórneho sveta som sa narodil. V našej rodine má ľudová hudba veľmi dlhú tradíciu a ja som už tretia generácia zo štyroch. Moji prarodičia z otcovej strany žili na východnom Slovensku, na Šariši, v obci Krivany. Hospodárili na poliach, chovali kravy, ovce a popri tom prirodzene zachovávali tradície bačovstva, s ním spojené folklórne zvyklosti, osobitú šarišskú kultúru, hudbu, krásne piesne a kroje. V 60. – 70. rokoch 20. storočia tam slovenskí umenovedci objavili v prirodzenom prostredí zachované jedinečné hudobné nástroje, ako sú napr. „gajdica“, „dvojgajdica“ a tiež nezvyčajné tance a zvyky, ako dnes už slávny „Ovčí zdych“, ktorý môj dedo, po šarišsky „dzeda Gernát“ originálne stvárňovali s ďalšími legendami, ako boli dzeda Mizerák či Ján Lazorík. Veľmi si vážim takéto folklórne klenoty, lebo naznačujú prapôvod bačovskej ľudovej kultúry na Slovensku.
Vo Vašej rodine vyrába hudobné nástroje Váš otec Bartolomej. Priučili ste sa tomuto remeslu?
– Môj otec Bartolomej Gernát si zo Šariša priniesol obrovský kus ľudovej kultúry vo svojom srdci až sem na Kysuce. Pri svojich pracovných stavbárskych potulkách po Slovensku objavil v Turzovke folkloristku, na ktorú už nezabudol. Moja mama, zaslobodna Eva Zimková vtedy účinkovala v súboroch Beskyd a Kysučan. V Kysučane spolu s otcom s radosťou účinkujú dodnes. Práve moji rodičia ma naučili spievať a postupne aj hrať na ľudových hudobných nástrojoch. Dnes spolu tvoríme nerozlučný tím v našej Ľudovej hudbe Gernátovci. V poslednom období sa pripájajú k nám i traja moji synovci. Otec sa v priebehu desaťročí stal uznávaným výrobcom ľudových hudobných nástrojov. Odjakživa si ho pamätám ako v dielni stružlikal píšťalky, trombity či gajdy, alebo ich skúšal a prizýval ma k tomu. Tu na Kysuciach otca nadchla jednoduchosť a dokonalosť výroby štiepanej koncovej píšťaly, zaujali ho tunajšie pastierske rohy, fujary trombité, jednoduché dvojzvukové gajdy a mnohé iné. Tieto nástroje sa naučil majstrovsky zhotovovať výlučne tradičnou technológiou a z pôvodných, tradičných miestnych materiálov. Ja som túto jeho remeselnú zručnosť v našej domácej dielni sledoval dlhé roky. Dnes vďaka tomu vediem prednášky o výrobe ľudových hudobných nástrojov. Rád by som zdôraznil, že pri prezentáciách a na vystúpeniach hrám výlučne na našich vlastnoručne vyrobených nástrojoch, ktoré si podľa potreby sám opravujem a keď ich raz „zoderiem“, budem si vedieť vyrobiť nové.
Medzi výrobou ľudových hudobných nástrojov a ich prezentáciou je veľký kontrast, na výrobu sa hodí skôr introvert, pracujúci dlhé hodiny v dielni s obrovským zmyslom pre detail. Na prezentáciu ľudovej hudby zase extrovert, exhibicionista, šoumen. V týchto dvoch možnostiach treba nájsť tú správnu rovnováhu a mňa dnes viac priťahuje tvorba programov, ľudová hudba a spev.
Určite ide o časovo náročný proces. Koľko trvá napríklad vyrobenie píšťaly či fujary?
– Pokiaľ je reč o výrobe kysuckej štiepanej koncovej píšťaly, na ktorej výrobu sa používala surová lieska, tak takúto píšťalu si zručný pastier voľakedy vedel, za pomoci vreckového nožíka, vyrobiť v priebehu jedného dňa, a to popri pasení oviec či dobytka. Keď však za surova vyrobená píšťala vyschla, vytvorili sa v spojoch netesnosti a nehrala. Bolo ju treba zase namočiť do vody, tam zakrátko zvlhla, napučnela a opäť hrala, až kým opäť nevyschla. Pokiaľ chcete nástroj dlhodobo majstrovsky používať, musíte ho vyrobiť zo suchého materiálu a po dokončení napustiť konzervantom. Ak do procesu nezarátame čas na hľadanie a prípravu, teda vysušenie materiálu, čo spravidla trvá jednu sezónu, tak píšťalu vieme zhotoviť približne za dva dni. Ak by sme si vybrali náročnejšiu povrchovú úpravu, napr. omotanie čerešňovou kôrou, trvalo by to s pripraveným materiálom ešte o deň viac, teda spolu asi tri dni. Vopred zabudnite na strojovú výrobu alebo sústruh.
Je po výrobe hudobných nástrojov v dnešnej dobe dopyt?
– Každý výrobca sa musí rozhodnúť, či dá prednosť kvalite, alebo kvantite. Nemôže totiž zvládnuť oboje. Preto na každom rínku a za pár centov nekúpite dokonalý nástroj, ktorý bude pekne vyzerať i krásne hrať. Dopyt po kvalitných ľudových hudobných nástrojoch je veľký. Pokiaľ ste alebo chcete byť hudobníkom a chcete kvalitný nástroj, dajte si ho vyrobiť na objednávku u majstra. Pokiaľ však máte záujem len o pekne vyzerajúcu píšťalku či fujaru priemerných kvalít, ktorá bude pekne vyzerať na stene, neinvestujte priveľa a kúpte si ju pokojne na trhu. Kvalitný nástroj je nutné aj správne skladovať, v primeranej teplote a vlhkosti, inak zavesený na stene rýchlo stratí svoje niekdajšie kvality.
Hudbu, dalo by sa povedať, máte v krvi. Čo Vám dalo pôsobenie vo folklórnych súboroch?
– Na nástroje ma učil hrať môj otec. V detstve som potom ako sólista získal niekoľko hudobných ocenení na súťažných prehliadkach a festivaloch zvučných mien, ako vtedy boli Detva, Východná a mnohé ďalšie. Niekde doma ešte mám zrolované diplomy, ale pravdou je, že nikdy som si ich nevystavoval alebo nezarámoval. Nie že by som si ich nevážil, samozrejme, že áno, ale asi som to vnútorne bral skôr ako cestu, nie ako cieľ. Približne 9-ročného ma rodičia prihlásili do Detského folklórneho súboru Kelčovan, vtedy ešte z Horného Kelčova. V perfektnom detskom kolektíve, pod vedením nenahraditeľných manželov Kužmovcov, som sa priučil aj folklórnemu tancu a mal som u nich skutočne veľa priestoru na rozvoj. V Kelčovane som šťastne tancoval, hral a spieval až do dospelosti. Pravda je taká, že s Paľkom Kužmom a celým Kelčovanom veľmi rád hrám dodnes. Okrem Kelčovanu som od detstva hral spolu s mojimi rodičmi a sestrou Evičkou aj vo folklórnom súbore Kysučan. Dodnes som hrdým členom Kysučanu a veľmi rád sa pravidelne podieľam na ich krásnom programe. Som presvedčený, že folklórne súbory Kysučan a Kelčovan vyprodukovali celé generácie krásnych ľudí. Myslím tým vnútorne krásnych, lebo dokážu i v dnešnej zložitej dobe nájsť si čas, rozumieť si spolu, tvoriť krásne programy, popritom vyštudovať školy, telesne i duševne sa rozvíjať, založiť si vlastné rodiny, ženiť sa, vydávať sa, starať sa o svoje deti a viesť ich správnou cestou.
V akých folklórnych telesách pôsobíte?
– Dlhodobo pôsobím v našej rodinnej Ľudovej hudbe Gernátovci, som umeleckým vedúcim Grupy mocnego uderženia, som členom Združenia gajdošov Kysúc, ako sólista inštrumentalista hrám a spievam vo Folklórnom súbore Kysučan a v Detskom folklórnom súbore Kelčovan. V minulosti som sa aktívne podieľal na programoch Hudobno-tanečnej skupiny KUK z Čadce, Folklórneho súboru Čarnica z Košíc a Drevár z Krásna nad Kysucou.
Počas rokov ste mali možnosť spolupracovať s osobnosťami nielen kysuckého folklóru. Spomeniete si na niektorú z nich?
– Za roky krásnej spolupráce by som rád poďakoval Pavlovi Kužmovi a Jozefovi Vráblovi, s ktorými sa naďalej často stretávame pri tvorbe programov. Spomínam si na dnes už zosnulého p. Lacka Kopeckého, choreografa súboru Kysučan. Pamätám si, keď ma moji rodičia vo Východnej zoznámili s legendou Jožom Majerčíkom. Dlhodobo spolupracujeme s etnológom a folkloristom Bernardom Garajom, nedá mi nespomenúť dnes už legendu, národopisca Jána Lazoríka z Krivan, ktorý bol naším rodinným priateľom. V Kelčovane spolu so mnou vyrastal výborný huslista Stanislav Palúch. Mal som možnosť tvoriť programy pod vedením môjho dobrého priateľa Vladimíra Michalka, ktorého teraz môžete vidieť aj v porote známej relácie Zem spieva. Najnovšie sa teším spolupráci s výbornou hudobníčkou a speváčkou Vlastou Mudríkovou. Veľmi si vážim aj spoluprácu so Spolkom priateľov Turzovky a jeho prezidentom Ivanom Gajdičiarom. Zažil som už mnoho milých prekvapení, dokonca som mal možnosť hrať aj v programe „Jánošík“ v produkcii Kopytovcov, Sávu Popoviča a spol. V priebehu rokov to boli aj mnohé ďalšie osobnosti, ale na takéto bilancovanie som hádam ešte mladý.
Čo pre vás samotný folklór znamená?
– Folklór je dnes už neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Je pre mňa priestorom pre oddych, zábavu, radosť. Účinkovanie vo folklórnom programe je výborná forma relaxu, ktorá ma vždy pozvoľne ukradne z víru dnešnej uponáhľanej reality. Vážim si, že mám priestor prejaviť svoju tvorivosť a že sa pohybujem v kolektívoch veľmi šikovných, vytrvalých a kreatívnych ľudí, mojich dobrých priateľov. Folklóru vďačím aj za to, že som precestoval kus sveta a mám veľkú chuť pokračovať ďalej.
A čo Váš voľný čas či koníčky? Čomu ďalšiemu sa ešte stihnete venovať?
– Všetok čas, ktorý mi popri týchto mojich záľubách a práci zostane, venujem svojej rodine. Mám to šťastie, že mám výbornú manželku Veroniku a krásneho 7-ročného syna Andrejka. Spolu trávime voľný čas, väčšinou v prírode, pri športe, alebo len tak doma leňošíme. Najdôležitejšie na tom je, že čas trávime spolu a máme z toho radosť.
Andrej Gernát
Narodil sa 19. januára 1977 v Turzovke. Počas štúdií strávil veľa času aj v Denveri, štát Colorado v USA a vo francúzskom Štrasburgu. Vyštudoval Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Už odmalička inklinoval k ľudovej hudbe a prešiel postupne viacerými folklórnymi súbormi. Či už to bol detský FS Kelčovan, neskôr súbor Kysučan... V súčasnosti je aj členom Grupy mocnego uderženia. Vo voľnom čase sa venuje turistike, rád cestuje a športuje.
