Spolok Živena v Čadci, v ktorom v súčasnosti pracuje takmer 40 žien, vznikol 16. januára 1927. Prítomným ženám sa po úvodnom prednese veršov v podaní jednej z členiek spolku prihovorili Emília Barancová, predsedníčka spolku, Marta Buchcárová, tajomníčka spolku a František Prívara, zástupca primátora Čadce.
Spoločne si zaspomínali na začiatky činnosti spolku na Slovensku a v Čadci a pripomenuli si bohatú históriu a záslužné aktivity spolku počas doby od jeho založenia po nedobrovoľné ukončenie činnosti (1869 – 1948) a následne aj jeho obnovenie po roku 1989. Spolok vyvíja na pôde nášho mesta rôzne kultúrno-spoločenské aktivity, organizuje vzdelávacie podujatia, prednášky a tvorivé dielne pre svoje členky, pôsobí v oblasti sociálnej, podieľa sa na charitatívnych aktivitách. Zázemie spolku je v Dome kultúry v Čadci, kde sa ženy stretávajú pravidelne raz do týždňa.
Založená v 19. storočí
Ženský Spolok Živena založili 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine v súvislosti s národno-obrodeneckými snahami Slovákov v 19. storočí. Podnet vyšiel od mladého redaktora Ambra Pietra, inšpirovaného skúsenosťou z Prahy. Podnet mu dalo účinkovanie žien pražského „Ženského výrobného spolku“.
Dňa 2. júna 1869 vyzval na stránkach Pešťbudínskych vedomostí slovenskú verejnosť na založenie spolku, ktorého cieľom by bolo vzdelávanie slovenských žien. Udalosti nabrali rýchly spád. 12. júna v týchto novinách vyšiel návrh stanov a 19. júna vyšlo pozvanie na ustanovujúce zhromaždenie spolku Živena, podpísané Viliamom Paulínym-Tóthom, Ambrom Pietrom, Martinom Čulenom a Mikulášom Ferienčíkom.
Spolok sa začal venovať napr. aktivitám ochotníckych divadiel, práci martinského spevokolu, publicisticko-vydavateľskej činnosti, propagácii a prezentácii domácej práce žien – najmä výšiviek. Na valnom zhromaždení v roku 1886 skrsla myšlienka usporiadať výstavu slovenského ľudového umenia z vlastnej tvorby
Prelomová výstava
V roku 1887 sa konala prelomová, mimoriadne úspešná výstava slovenských výšiviek v Martine. Výšivky z výstavy utvorili základ múzejných zbierok Živeny.
Maďari si dovtedy privlastňovali výsledky slovenskej práce alebo ich vydávali za umenie hornouhorské, aby nemuseli priznať ich slovenský pôvod. V Národných novinách Jozef Miloslav Hurban napísal, že darmo maďarský štátnik Tiszo po záhube Matice slovenskej vyvolával, že nieto národa slovenského. V deň otvorenia výstavy J. M. Hurban vo svojej kázni pripomenul: „Národ, ktorého ženy vedia tvoriť takéto nádherné umelecké práce, nemôže zahynúť.“
V roku 1895 na 100. výročie narodenia Pavla Jozefa Šafárika bol založený vedecký slovenský ústav – Muzeálna slovenská spoločnosť zásluhou Andreja Kmeťa, ktorý sa stal jej predsedom. V spolupráci s touto spoločnosťou začala Živena zakupovať a zbierať krajšie a vzácnejšie výšivky, ako aj celé kroje pre spolkovú zbierku.
V roku 1894 na prvé štvrťstoročie činnosti Živeny sa stala predsedníčkou Elena Šoltésová (1894 – 1927) namiesto Anny Pivkovej, ktorá zo vzdialenej oravskej Jasenovej nemohla svoju úlohu robiť tak, ako by chcela. Šoltésová ako podpredsedníčka aj tak vykonávala mnohé práce predsednícke. V roku 1897 sa záujem o Živenu značné zvýšil. Členstvo sa zdvojnásobilo. Evidovali 302 členov.
Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od 1872), prvý ženský časopis Dennica (od 1898) a Letopisy Živeny, čo bol beletristický časopis bez náučných článkov (od 1896 – 1. ročník, 1898 – 2. roč., 1902 – 3. roč. a v roku 1907 – 4. roč., 1927. – 5 roč.).
Vydávali vlastný časopis
Za predsedníctva Eleny Šoltésovej začala Živena od roku 1910 vydávať vlastný literárny a spolkový časopis Živena. Mesačník Živena vychádzal celých 39 rokov, zanikol v decembri 1949. Obsah mesačníka je výborným dokladom posunu čitateľských záujmov slovenských žien z prostredia inteligencie v meniacom sa spoločensko-politickom kontexte prvej polovice 20. storočia. Elena Maróthy-Šoltésová bola jeho redaktorkou až do roku 1923. Bola to žena, ktorá aj publicistikou ovplyvnila smerovanie slovenského ženského hnutia, lebo slovenské ženy začali rozhodnejšie zasahovať do národného pohybu. Po Elene Maróthy-Šoltésovej redaktorský post zastávali počas 1. ČSR (1918 – 1938) Anna Škultéty, Lea Mrázová a počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) krátko Lea Mrázová a po nej Zora Jesenská a Anna Škultéty.
Po skončení 2. svetovej vojny, až do jeho zániku mesačník Živena redigovala Zora Jesenská. V čase fúzie so Slovenkou v roku 1949 dosahoval náklad 3000 výtlačkov.
Vznik Československej republiky (1918) priniesol aj slovenským ženám novú kvalitu a podmienky na prácu. Verejná činnosť žien sa začala ceniť a uznávať.
Medzivojnové obdobie pre Živenu umožnilo konečne naplnenie jej polstoročného snaženia – zriadenie škôl pre dievčatá a ženy.
V roku 1919 bola založená vlastná škola Živeny pre ženské povolania v Turčianskom Sv. Martine a rodinná škola v Kremnici (od roku 1921 prešli pod štátnu správu).
V školskom roku 1920/1921 bolo na Slovensku už 10 rodinných škôl. 9. augusta 1923 zásluhou E. M. Šoltésovej otvorili v Turčianskom Sv. Martine Ústav M. R. Štefánika, v ktorom začala „Dvojročná škola pre vzdelanie pracovníc vo verejnom zdravotníctve, pečlivosti o mládež a ľudovýchovu“ (od 1926 aj s internátom pre žiačky). 28. októbra 1922 Živena založila prvé jasle na Slovensku pre pracujúce ženy v Martine (dlho boli jediné).
Slovenský štát Živene neprial
Vznik vojnového slovenského štátu znamenal pre Živenu krok späť. Musela zredukovať svoj program, vláda poverila sociálnou prácou ženy v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Medzi poslancami slovenského snemu nebola ani jedna žena, oficiálna propaganda i kroky vlády zatláčali ženy späť k sporákom, objavili sa snahy diferencovať vzdelávanie dievčat a chlapcov. Vláda dokonca žiadala, aby sa Živena premenovala na spolok evanjelických žien. V roku 1945 odstúpilo predsedníctvo Živeny a správou spolku bola poverená Zora Jesenská.
Na valnom zhromaždení v septembri sa A. Halašová vzdala predsedníckej funkcie, na jej miesto bola zvolená Mária Pietrová (1945 – 1948). Hoci v tomto roku v júni SNR uznala Živenu ako samostatný spolok, v máji 1948 došlo k zlúčeniu spolkov z moci úradnej do novej organizácie pod názvom – Živena – Zväz slovenských žien. Tak sa skončilo samostatné pôsobenie Živeny na Slovensku. V roku 1952 došlo k zrušeniu Živeny – Zväzu slovenských žien a utvoreniu Výboru československých žien na Slovensku.
Až v roku 1990 po 40-ročnej prestávke obnovila svoju činnosť na základe výzvy spisovateľky Hany Zelinovej. 27. december 1989 – Hana Zelinová uverejnila výzvu „Vstávaj Živena, už je čas“ v denníku SMENA. 31. marca 1990 bolo ustanovujúce valné zhromaždenie Živeny, spolku slovenských žien v Martine a prijatie nových stanov.
Predsedníčkou znovu vzkriesenej Živeny sa stala Hana Zelinová (1990 – 1993). Od roku 1993 do roku 2013 bola predsedníčkou Ing. Breierová –Štefániková a od roku 2013 je predsedníčkou Magda Vášaryová.
Živena v Čadci
Pred 90 rokmi, 16. januára 1927 bol v Čadci založený Miestny odbor Živena – spolok slovenských žien s počtom členiek 40. Ustanovujúce zhromaždenie sa konalo v hoteli Reich (terajší hotel Tatra).
V knihe Štefánie Votrubovej z roku 1931 Živena, jej osudy a práca sa v jednej časti opisuje činnosť jednotlivých odborov. Činnosť odboru v Čadci je tam opísaná len za 3 roky (1927 – 1930).
Prvou predsedníčkou odboru sa stala Katarína Fröhlichová, podpredsedníčkou Mária Kľačanská, tajomníčkou Giza Lacková, pokladničkou Mária Urbanová a revízorkami Šárka Gajárová a Marta Janotová. Hneď v prvom roku usporiadal odbor výstavku ručných kobercov a prác, ktorá mala veľký úspech.
V ďalších rokoch, ako sa uvádza v knihe, vykazoval odbor veľa osožnej práce a pôsobil aj v okolitých obciach. Napr. v roku 1928 zorganizoval kurz varenia, ďalej organizoval prednášky o výchove detí, pre detí usporiadal ples a mikulášsky večierok v prospech chudobných detí. Zúčastnil sa slávnostného otvorenia Palárikovho domu, spolu s turistickým klubom usporiadal pre členov vychádzky do prírody (na Raču, Polom a Súľovské skaly). Odbor spolupracoval s Červeným krížom. Pri vianočnej nádielke rozdal šatstvo a obuv chudobným, pomáhal rodinám – pohorelcom, ktoré boli poškodené živelnými pohromami (požiarom) a piatim chudobným žiakom dávali členovia odboru celý rok obedy.
V ďalšom roku 1929 okrem účasti na národných slávnostiach a oslave gen. Štefánika odbor zorganizoval rad poučných prednášok v Čadci, ale i okolitých obciach (Staškov, Oščadnica, Raková). Prednášali napr. Edita Lacková o výchove detí, Ivan Hálek – hygiena v domácnosti, Ján Lacko – ochotnícke divadlo a občianske povinnosti, dr. Ring – zdravotníctvo, Julius Bakiča – hospodárstvo na Kysuciach, Ján Porod o spolkovej práci. Mnohé akcie sa opakovali z predchádzajúceho roku – vychádzky, pomoc chudobným deťom a rodinám a pod. S meštianskou školou zorganizoval kurz šitia a vyučovania strihov. Odbor odoberal a predplácal si Živenu, Slovenskú ornamentiku a Naše divadlo.
V roku 1933 mal odbor už 86 členov. Zo správy, ktorá je za rok 1933 veľmi obsiahla a bohatá, plynie, že mnohé činnosti sa opakujú, ako napr. kurzy varenia, turistické vychádzky, čajové večierky, ktorých výťažky išli opäť na charitatívne účely, pomoc chudobným potravinami, šatstvom ako i financiami, kurzy šitia pre dámy a tiež kurz šitia pre sedliacke ženy, kde sa pre veľký záujem vyučovalo v troch skupinách.
V správe sa ďalej uvádza, že odbor podporoval finančne chudobného žiaka Jana Gregora na štúdiách v Žiline, pomáhal predávať knihy Živeny, v máji usporiadal Deň matiek, usporiadal spomienkový večierok Ľ. Podjavorinskej a T. Vansovej pri príležitosti ich narodenín, rozpredal medzi ľud 100 ks poučných brožúrok E. Hroboňovej, s pomocou okresnej sociálnej pečlivosti o mládež ošatil 32 detí pohorelcov v Krásne nad Kysucou, poskytol peňažnú podporu veľmi chudobnej žene na lieky pre jej smrteľne chorého syna, poukázal dar v smutných hmotných pomeroch T. Vansovej, zabezpečil košieľky, kabátiky, čiapočky, plienky, topánočky a iné veci pre novorodeniatka a daroval ich zdravotnej stanici Červeného kríža, 7. decembra usporiadal čajový večierok, ktorého čistý zisk 1511 Kč venoval na ošatenie chudobných detí, staral sa o dvojčatá v 11-člennej chudobnej rodine. V budúcnosti odbor mal záujem pokračovať vo svojej činnosti a zvýšiť činnosť najmä v oblasti sociálno-zdravotnej.
Najdôležitejšia bola charitatívna činnosť
V roku 1937 odbor žiadal, tak ako každý rok, Okresný výbor v Čadci o finančnú podporu a odôvodnil ju činnosťou za rok 1936. Z bohatej a obsiahlej činnosti treba spomenúť, že odbor nemajetnej žiačke Alžbete Celej umožnil nastúpiť do učiteľského ústavu v Prešove, zabezpečil jej pôžičku 3000,- Kč zo základiny E. M. Šoltésovej tak, že sa právne za ňu zaručil, poskytol podporu nemajetnému poslucháčovi hudobného konzervatória Albínovi Vrtelovi, zaodel 6 detí vyhorelej rodiny Špilákovej v Čadci-Podzávoze, pre deti rodiny Krkoškovej v Čadci U Ševca na Vianoce nakúpil potraviny a potrebné lieky, zabezpečil nemajetným deťom šaty na I. sv. prijímanie, zorganizoval na Staškove súťaž o najčistejšie a najzdravšie dieťa, štátnej ľudovej škole Masarykovej v Čadci venoval 400 Kč na školské potreby pre nemajetných žiakov, na vzdelávaciu a ľudovýchovnú činnosť vydal 2 640,75 Kč, a tak by sa mohlo pokračovať vo výpočte údajov kultúrno-sociálnej činnosti.
Na tejto písomnej požiadavke je podpísaná ako predsedníčka Justína Vlaššaková, tajomníčka Júlia Vyzinová a pokl. Janka Jiroušová. Počas vojnových rokoch členky Živeny pôsobili ako dobrovoľné sestry ČK, pomáhali v lazaretoch a nemocniciach. V marci 1941 sa dokonca konalo XVI. valné zhromaždenie v telocvični Palárikovho domu. V archíve v Čadci sa našla iba pozvánka na toto podujatie. Ťažisko práce počas celého tohto obdobia spočívalo prevažne v charitatívnej činnosti. Po vojne zrušením alebo zánikom Živeny, spolku slovenských žien, zanikol aj MO v Čadci.
Obnova spolku po roku 1990
Po roku 1990, kedy bola obnovená činnosť Živeny, spolku slovenských žien, začali obnovovať svoju činnosť aj miestne odbory.
V Čadci sa znovuobnovenie Živeny uskutočnilo 29. septembra 1998 zásluhou Stanislavy Mikuškovej, ktorá sa ešte s dvoma členkami (T. Kapustovou, M. Slivkovou) najskôr zúčastňovala činnosti MO v Žiline a v uvedenom roku ich zásluhou bola činnosť Živeny obnovená aj v Čadci. Ustanovujúcej schôdze sa zúčastnilo 9 členov. Medzi nimi i p. Jozef Kubík, bývalý člen Živeny a čestný člen obnovenej Živeny, ktorý uchovával dokumenty nielen Matice slovenskej, ale aj Živeny. Predsedníčkou odboru sa stala S. Mikušková, po nej až do dnešného dňa je predsedníčkou Emília Barancová.
Na budúci rok (2018) si MO v Čadci pripomenie 20 rokov od obnovenia odboru.
Živena sa dnes hlási ku všetkým pozitívnym tradíciám. Prioritou ďalej zostáva podpora a kvalita vzdelávania (nielen žien, ako to bolo v minulosti) a šírenie povedomia o dôležitosti slovenskej kultúry, ovplyvňovanie atmosféry na Slovensku v prospech rovnoprávneho postavenia žien, vyváženej starostlivosti o deti a starých rodičov.
Autor: Emília Barancová, Marta Buchcárová
