Jedni tento sviatok považujú za pozostatok bývalého režimu a úspešne ho bojkotujú, tí druhí naďalej oslavujú. Dôvod, prečo nie je u nás v posledných rokoch práve na výslní, má korene v minulosti. V čase komunizmu sa totiž často spájal s celodennými podnikovými oslavami. A tie nie vždy dopadli práve najlepšie.
Ak sa v historických prameňoch uvádza ako začiatok boja žien za svoje práva rok 1911 alebo 1921, nie je to celkom pravda. Už 8. marca 1857 začali verejne protestovať robotníčky textilných fabrík v New Yorku za zlepšenie svojich pracovných podmienok a vyššiu mzdu. Napriek zásahu polície vznikla o dva roky neskôr prvá ženská odborová organizácia na svete.
Ďalšie veľké verejné vystúpenie žien bolo 8. marca 1908, keď ich mestom pochodovalo takmer 15-tisíc. Sviatok dostal svoje pevné kontúry po rokovaní konferencie socialistických organizácií v Kodani v roku 1910. Na návrh Kláry Zetkinovej sa od nasledujúceho roku dohodnutý marcový deň vníma ako deň boja žien aj za volebné právo a rovnakú mzdu za rovnakú prácu, akú majú muži.
Tento sviatok sa chápe aj ako boj proti akýmkoľvek formám diskriminácie, čo zdôraznila deklarácia Valného zhromaždenia OSN v roku 1977, vyhlásiac 8. marec za Deň boja za práva žien a svet v mieri. Preto darovaná kytička kvetov s úsmevom má aj dnes svoj symbolický význam. V tom prípade sa potom sviatku MDŽ určite netreba brániť. Ako hovoria kvetinárky, kšefty sa v tento deň až tak extrémne „nehýbu“. Lepšie je to na Valentína.
Na MDŽ v minulosti pamätali aj zamestnávajúce podniky, ktoré obdarili svoje pracovníčky a pripravili pre ne program. (zdroj: TASR)
