PODVYSOKÁ. Babka Veronika sa naďalej zaujíma o dianie doma i vo svete. Preto v ich domácnosti nechýbajú noviny. Jej pamäť je skutočne obdivuhodná. Keď sa pýtame na mená štvornohých dvojnohých miláčikov, teda psíkov a mačiek, ktoré sú súčasťou rodiny, hneď nám vymenuje Filipa, Micku, Britu, Miňu či Olivera.
Napriek veku boli operácie úspešné
Krásnym príkladom, ako sa môže človek dožiť stodva rokov, a pritom nelamentovať nad osudom, ale tešiť sa z toho, čo dosiahol, je práve babka Veronika. Na margo zdravia hovorí, že vlani v lete si zlomila kŕčok stehnovej kosti ľavej nohy. „Mamičku operovali v Kysuckej nemocnici v Čadci. Aj vďaka vynikajúcemu zákroku chirurga Metoda Čádera, lekára Jána Ďurkáča, starostlivosti primára Ivana Húževku, zástupcu Františka Potánka i celého personálu, dnes chodí.
Keď je už reč o zdraví tejto čipernej starenky dcéra Mária spomína aj to, ako mama dostala pred dvadsiatimi rokmi šedý zákal a krvácalo jej očné pozadie. „Vtedy nám povedali, že je to neoperovateľné, máme čakať, že postupne stratí zrak. Operácie tohto druhu vtedy prestali robiť, lekári nemali dobré výsledky, niektorí pacienti po zákroku zostali slepí. Tak sme vtedy rezignovali,“ spomína.
Chceli ju dať do poradovníka
Hovorí, že matka celý život milovala kvety. Keď v roku 2015 dostala na sté narodeniny množstvo kytíc, a ona nevidela ich farbu, stislo jej srdce. „Nedalo mi to, a tak som išla za jej očnou lekárkou v Čadci. Keďže ona operácie nerobí, odporučila nás do Žiliny. Zavolala som do tamojšej nemocnice. A viete, čo mi povedali? Že máme čakať. Stratila som reč. Veď som ich informovala, že pacientka má 100 rokov a oni ju chceli dať do „poradovníka“. Bolo to naozaj kuriózne. Človek by nad tým plakal, ale aj sa smial.“
Iné to bolo v súkromnej klinike. Tam im vraj primárka Mária Molnárová povedala, že to bude pre nich veľká česť operovať tak starého človeka, pacienta v takom veku vraj nemali. „Nechceli ani zaplatiť. Zachovali sa skutočne skvelo. Mama mala šedý zákal a krvácanie očného pozadia. Pri operácii dostala vnútroočné šošovky. Jedno oko sa však už zachrániť nedalo. Dnes vidí asi tak na pol metra. Najviac ma teší, že kvety, ktoré teraz dostane, už môže nielen ovoňať, ale aj obdivovať ich krásu,“ teší sa.
Kvety boli jej veľkou radosťou
Istá východná múdrosť hovorí, že krásne je všetko, na čo sa pozeráme s láskou. Čím väčšmi máme radi svet, tým sa nám zdá krajším. Potvrdiť to môže aj Veronika. Keď chcela vidieť krajší svet, pozrela sa s láskou na svoje kvety, ktoré pestovala v záhradke. Dcéra spomína, že im venovala každú voľnú chvíľu. Tešila sa, keď spod snehu vykukli prvé snežienky, milovala azalky, tulipány. „My sme v záhrade už pred vyše päťdesiatimi rokmi pestovali holandské gladioly, ktoré boli vtedy ešte v tejto oblasti neznáme,“ hovorí. Veronika Latková si aj takýmto spôsobom vedela spríjemniť a skrášliť svoj ťažký život.
Zostala jej len mamička
Pani Veronika sa narodila v Turzovke-Vyšnom konci do rodiny Kupšíkovcov. Otec jej zahynul počas prvej svetovej vojny. Bojoval v Albánsku, kde dostal maláriu, zomrel v nemocnici v Juhoslávii. Pochovali ho na vojenskom cintoríne v Belehrade. Starosť o tri deti zostala na pleciach matky – vdovy. Jeho dcérka mala vtedy len desať mesiacov.
V roku 1935 sa vydala za Jozefa Latku z Podvysokej, kam sa po sobáši presťahovala. Jej manžel bol prvým predsedom JRD, politická mašinéria vtedajších rokov však zapríčinila, že skončil ako baník. Svoju ženu, s ktorou mal tri deti, navždy opustil pred 35 rokmi. Veronika už 33 rokov žije v Podvysokej u najmladšej dcéry Márie a zaťa Milana. Radosť jej robia aj jej dve vnučky. Beátka je lekárka – internistka, býva v Novom Jičíne, Gabika je zverolekárka, žije v Podvysokej. Svoju babku navštevujú pri každej možnej príležitosti. „Vnučka Beátka sa vlani 10. septembra vydávala. Veľmi sa z toho teším. Snáď sa dožijem aj prvého pravnúčaťa,“ smeje sa. Mrzí ju len to, že na svadbe nebola, predtým si totiž zlomila už spomínaný kŕčok stehnovej kosti.
Do dôchodku sa neponáhľala
Z prítomnosti najstaršej členky rodiny sa všetci tešia. Tá ich svojimi spomienkami dokáže rozveseliť, ale i vohnať slzy do očí. Starká často hovorí o tom, ako ťažko musela pracovať. Napríklad na družstve, kde ručne dojila 25 kráv. Musela ich nakŕmiť, odviezť na pašu, na fúriku vyviezť hnoj, z potoka nanosiť kýble s vodou, každé ráno odniesť na chrbte niekoľko 25-litrových kanvíc s mliekom až k ceste, kde čakalo mliekarenské auto. Neskôr sa zamestnala v Tesle v Rožnove pod Radhoštem. Keď fabrika postavila svoj závod v Podvysokej, pracovala tam až do svojich 60 rokov. Napriek tomu, že vek odchodu do dôchodku bol vtedy podstatne nižší, než v súčasnosti. Mala svoju prácu skrátka rada.
Starká má síce „na krku“ stodva rokov, no jej myslenie tomu nezodpovedá. Svojou pamäťou vie ohúriť a rozprávaním očariť. Verným kamarátom a dobrým poslucháčom je aj už spomínaný perzský kocúr Oliver, ktorý síce návštevy a cudzích ľudí príliš „nemusí“, no miluje svoj „pelíšek“ na babkinej posteli.
Apetít jej nechýba
Dcéra si pochvaľuje, že mame zatiaľ apetít nechýba. Rada sa naje, nepohrdne žiadnym jedlom. Pochutí si na sedliackej kapuste, zemiakoch s mliekom, má rada ovocie i jogurtové nápoje. „Veľmi rada má polievky, na obed je to, čo aj ostatní,“ konštatuje. Spomína, že keď mala mama 57 rokov, museli jej operovať žlčník. „Vybrali jej 157 kameňov, niektoré sa však nedali a tak s nimi žije naďalej. Lekár jej vtedy radil, aby sa vyvarovala niektorých jedál. Takže dbáme aj na to, ale diétu určite nedrží,“ dodáva.
Za čo vďačí svojej dlhovekosti, starká nevie, a ani nad tým nepremýšľa. Žije v rodine, ktorá ju miluje a s láskou sa o ňu stará. Na záver prezrádza, že alkoholu nikdy neholdovala, občas si však aj teraz dá pri nejakej slávnostnej príležitosti štamperlík vaječného koňaku, no a občas, keď rozbolí brucho, napríklad aj kvapku slivovice.
Čiperná babička. (zdroj: FRANTIŠEK UJHÁZI)
O mamu sa príkladne stará dcéra Mária. (zdroj: FRANTIŠEK UJHÁZI)
Kvety babka Veronika milovala a teší sa z nich aj dnes. (zdroj: FRANTIŠEK UJHÁZI)
