Prešlo už 75 rokov od sprevádzkovania lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. Visutá osobná lanová dráha kyvadlového typu, ktorej cieľom je najvyššie položená stanica u nás, je skutočným unikátom.
Náš sprievodca Ján Šimoňák, ktorý sa lanovej doprave v slovenských veľhorách venuje viac ako tridsať rokov, upozorňuje na niektoré prvenstvá tejto stavby. „Ak berieme do úvahy celkovú dĺžku lanovky v jej oboch úsekoch – Tatranská Lomnica, Skalnaté Pleso, Lomnický štít, tak v čase spustenia do prevádzky, teda 20. decembra 1941, s dĺžkou viac ako šesť kilometrov mala najdlhší medzipodperový úsek na svete. Zároveň prekonávala najväčší výškový rozdiel s jedným prestupovaním (1715 m) medzi všetkými vtedajšími lanovkami.“ Vráťme sa však k samotnému úseku zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. So stavebnými prácami na lanovej dráhe sa začalo v roku 1936, pričom výstavba v nadmorskej výške viac ako 2630 metrov si vyžadovala okrem iného mimoriadnu manuálnu zručnosť v ťažkom horskom teréne. Pre zaujímavosť pripomíname, že autorom sústavy priľahlých objektov bol známy slovenský architekt Dušan Samo Jurkovič.
Ján Šimoňák, ktorý začínal v Rušňovom depe ČSD Poprad – Tatry v roku 1983 a neskôr sa venoval výlučne tatranským lanovým dráham, dopĺňa ďalšie zaujímavosti: „Visutú lanovku na Lomničák stavalo asi sedemdesiat ľudí z Lendaku, Spišskej Belej a Kežmarku, materiál vynášali na Skalnaté pleso kone a na Lomnický štít ľudia. Ich rukami prešlo približne tristo ton materiálu. Jedno montážne lano nieslo na štít 36 nosičov.“
Lanovku museli viackrát opravovať. V roku 1945 poškodili údolnú stanicu nemecké vojská, no už o rok opravený úsek uviedli do prevádzky. Lanovku viackrát modernizovali, posledná úprava je z roku 1992. Výlet na Lomnický štít je dnes práve vďaka lanovke pre mnohých celoživotným zážitkom a druhý najvyšší štít Tatier aj najvyššie obývaným miestom v republike.
Ak si pripomíname 75. výročie tejto stavby, možno nezaškodí aj trošku nostalgie. Na Lomnickom štíte si na svoje detstvo zaspomínal aj náš sprievodca Ján Šimoňák. „Spomínam si, ako sme s rodičmi chodievali do Kúpeľného domu, nuž a odtiaľ to nebolo ďaleko k lanovke. Vtedy sa tradovalo, že na Lomničák sa dostaneš trikrát za život – raz s rodičmi, potom s deťmi a napokon s vnúčatami. Dnes to už asi neplatí. Stále mám ešte v pamäti Majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach na Štrbskom plese v roku 1970, bola to neskutočná eufória a nadšenie. Možno práve vtedy sa začal formovať môj vzťah k horskému prostrediu a lanovkám.“
Náčelník lanovky Ján Šimoňák s autorom článku Milanom Matušinským listujú v prvom cestovnom poriadku lanovky. (zdroj: MM)Opäť sa vráťme k faktom, najskôr však k zaujímavým náhodám, ktoré ovplyvnili vznik visutej osobnej lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. Keď sa totiž o tejto stavbe rozhodovalo v Budapešti, nádejnejšie vyzerala lanovka na Gerlachovský štít. Napokon však zaúradoval vtedajší riaditeľ Štátnych kúpeľov Tatranská Lomnica Juraj Országh, ktorý presadzoval Lomničák. Pomohli mu vraj aj kontakty na neskoršieho predsedu vlády Milana Hodžu, ktorý mal v Lomnici chatu, a ministra zdravotníctva Vavra Šrobára. Nie je náhoda, že reštaurácia na vrchole sa volá Dedo, tak totiž kedysi volali Lomnický štít.
Historické zábery z výstavby visutej lanovej dráhy na Lomnický štít. (zdroj: AA)A ešte v súvislosti s trasou z Tatranskej Lomnice – rovnako nie je náhoda, že jedna zo staníc lanoviek sa volá Štart. V roku 1909 tu bola štvorkilometrová bobová dráha ku Grandhotelu Praha, ktorá bola najdlhšou bobovou dráhou v Európe a štartovala práve tam, kde teraz stojí prestupná stanica lanovky. Ján Šimoňák nám pripomenul aj niektoré osobnosti, na ktoré sa akoby pozabudlo, no pri vzniku a výstavbe lanovky mali veľký význam: Ervín Šesták, František Remta, Kornel Tkáč a inžinieri Říha a Hájovský. Zároveň dodal ešte niektoré štatistické údaje. Jazda visutou lanovkou zo stanice Skalnaté Pleso na Lomnický štít trvá osem a pol minúty a lanovka za ten čas prekoná prevýšenie 855 metrov. Od spustenia do prevádzky v decembri 1941 jej služby využilo viac ako 4,5 milióna turistov.
Na záver citujme pár viet z publikácie pod názvom Cesta k lanovke, ktorú v roku 1987 vydali Rudolf Kukučík, Ladislav Szojka a Dušan Pajdlhauser: „Doprava v Tatrách priblížila tamojšie krásy miliónom ľudí. Obohatila ich citový život o pohľady do prekrásneho tatranského kraja a znásobila ich zážitky.“ A k týmto zážitkom nesporne prispela aj lanovka zo Skalnatého Plesa na Lomnický štít, ktorú mnohí oprávnene nazývajú malým tatranským, ale aj technickým zázrakom.
