Prišlo však zranenie, ktoré ho časom vrátilo späť na Kysuce, kde sa stal azda najmladším trénerom. Rozprávali sme sa s 23-ročným Rolandom Šmahajčíkom...
S futbalom ste začínali v rodnej Turzovke. Pamätáte si ešte na tieto časy?
– Určite. Začal som ako sedemročný. Veľmi dobre si pamätám aj na svojich trénerov, boli to páni Wilder, Kvičala a Pavol Škorník. Tie časy v Turzovke boli vynikajúce. Mali sme dobrý ročník, dokonca sme v kategórii mladších žiakov ovládli tretiu ligu. To obdobie a trénerov si naozaj veľmi cením, nakoľko ma vychovali ako chalana a posunuli ma do Dubnice nad Váhom, za čo vďačím najmä Pavlovi Škorníkovi.
Do Dubnice nad Váhom ste sa sťahovali v mladom veku. Podmienky pre váš rozvoj tam boli asi výborné...
– Do Dubnice som prišiel v lete ako trinásťročný. Začiatky boli ťažké, no tento klub a táto skúsenosť mi dala veľa nielen po športovej, ale aj po ľudskej stránke. Bol som tam sám na internáte, musel som sa osamostatniť a byť bez rodičov. Podmienky na futbalový rozvoj boli fantastické, Dubnica pracovala s mládežou vždy na tej najvyššej úrovni. Vyrastali a vyrastajú tam výborní futbalisti, ktorí sa presadili do A tímov v našej najvyššej lige alebo v zahraničných súťažiach. Na toto obdobie tak spomínam len v tom najlepšom, kvalitné podmienky, skúsení tréneri, niet čo dodať. Doteraz tam mám výborných kamarátov, s ktorými sa rád stretávam, voláme si, píšeme si. Celkovo mi Dubnica prirástla k srdcu a rád sa tam vraciam.
Postupne ste sa prepracovali až do A tímu, s ktorým ste hrali druhú najvyššiu súťaž. Neskôr ste prestúpili do najvyššej ligy do Myjavy. Bolo to asi výborné obdobie...
– Do A tímu Dubnice som sa prepracoval ako osemnásťročný, v druhej lige som strelil niečo cez dvadsať gólov. A áno, vďaka výborným výkonom som sa sťahoval do Myjavy, ktorá hrala v tom čase najvyššiu ligu.
Podarilo sa vám presadiť aj na kopaniciach?
– V najvyššej súťaži som odohral len päť zápasov, vždy som naskočil ako striedajúci hráč. Bola tam obrovská konkurencia, no je to pre mňa každopádne vzácna skúsenosť.
Máte len 23 rokov, no už sa venujete trénerskej práci, rodnú Turzovku chcete dostať do vyššej súťaže. Prečo ste sa vrátili späť?
– To je ťažká otázka. Na trénera som asi celkom mladý, ale tak nejako sme sa dohodli s cieľom pozdvihnúť futbal v mojom rodnom meste. Chalani ma rešpektujú, sme tu dobrá partia. A prečo som sa vrátil späť? Keď som po pôsobení v Myjave prestúpil do Senca, zbrzdilo ma zranenie, asi tri mesiace som nehral. Navyše to bolo na takom prelome, keď sa končila súťaž a rozhodovalo sa o nových flekoch. Ja som bol zranený a v Senci si ma tak logicky nenechali. V tom čase som sa vrátil na Kysuce, kde som hral pol sezóny za treťoligový Makov. Potom som šiel ešte do Rakúska a teraz som tu v Turzovke. Navyše, narodila sa mi dcérka, chcem byť viac s rodinou. To boli také hlavné faktory.
Plánujete to ešte skúsiť vo veľkom futbale?
– Nikde nie je napísané, že sa ešte nemôže niečo zmeniť alebo že nemôžem hrať vyššiu súťaž. Teraz som však v Turzovke, koncentrujem sa na náš klub, chcem podávať dobré výkony ako hrajúci tréner. Keď budem dávať veľa gólov, možno si ma ešte niekto všimne. Veľmi sa mi páči herný prejav Žiliny, rád by som si tam niekedy zahral.
Nebolo ťažké vrátiť sa z veľkého futbalu späť?
– Veľmi rád by som hral niekde vyššie, no situácia je taká, aká je. Zatiaľ to nejako neľutujem, ale samozrejme, celkovo je tá úroveň futbalu diametrálne odlišná, či už v nasadení, koordinácii, v streľbe, taktike. Uvidím, čo bude, ako som už spomínal, človek nikdy nevie.
Váš život je teraz diametrálne odlišný. Pracujete popri futbale?
– Áno, okrem toho, že v klube pôsobím ako hráč a tréner, som aj správcom štadiónu. Po tejto stránke som rád, že som ostal pri futbale.
Turzovka si určite zaslúži vyššiu súťaž. Veríte, že sa vám to s partiou chalanov podarí?
– Najmä naši diváci si zaslúžia vyššiu súťaž. Je to predsa len mesto a niekedy nám okolité dediny dávajú na frak. Práve to chceme zmeniť. Robíme pre to všetko, či už prezident Laco Hejčík, chalani na ihrisku. Veľmi sa snažia a sú zarytí do turzovského futbalu. Verím, že sa nám to časom podarí a bude tu vynikajúci futbal, na ktorý budú chodiť diváci s radosťou.
Prezradili by ste nám nejaké najväčšie futbalové úspechy?
– Veľký úspech bol pre mňa už posun do Dubnice, kde som sa adaptoval tak, že som bol najlepší strelec tímu v mládežníckych súťažiach a napríklad Slovanu som vtedy dal v jednom zápase tri góly. V staršom doraste sme skončili v celoslovenskej súťaže tretí, až do konca súťaže sme bojovali o titul. Aj vtedy mi to výrazne padalo do brány. Následne som prešiel do A tímu, kde sa mi tiež veľmi strelecky darilo. V 18 rokoch som bol kapitánom druholigového tímu, strelil som okolo dvadsať gólov. Za najväčší úspech však pokladám prestup do Myjavy, ktorá hrala Fortuna ligu. Veľmi ma mrzí, že som sa tam nepresadil a neusadil. Bola to však skúsenosť, ktorú mi už nikto nevezme.
A čo najdôležitejšie góly?
– S Dubnicou sme hrali o záchranu v druhej lige na pôde Podbrezovej. Museli sme vyhrať a ja som strelil jediný gól celého stretnutia. Veľmi si cením aj hetrik v mládežníckych kategóriách proti Slovanu Bratislava.
Čo pre vás znamená futbal?
– Priznám sa, že človek občas chodil na tréning s nechuťou, ale náhodou sa na týždeň zranil a už mu to chýbalo. Futbal je vášeň, ktorú som sa naučil milovať a mať rád odmalička. Je to štýl života. Nie nadarmo sa hovorí dievčatám, že najhoršie to je s rybárom a futbalistom, stále sú od rodiny, trénujú, trénujú, stále sa musia zlepšovať. Ja som okrem futbalistu aj rybár, tak mojej snúbenici Editke nezávidím a držím palce. Ešte dodám, že keď som na ihrisku, zabudnem na všetky problémy, aj keď ich teda moc nemám. To všetko pre mňa znamená tento šport.
Len veľmi málo Kysučanov to dotiahlo do veľkého futbalu. Komu by ste chceli poďakovať za všetko, čo ste zatiaľ vo svojej kariére dokázali?
– Veľa mi dali moji rodičia, ktorí ma viedli k športu, bez nich by som nikdy nedokázal to, čo som v živote dosiahol. Vozili ma do Dubnice, bol som tam ako jedináčik odrezaný od rodiny. Keď mi bolo smutno, oni prišli za mnou. Veľmi mi pomohli tréner Kvičala, ale najviac asi Pavol Škorník, bez ktorého by som sa nikdy nedostal do Dubnice. Tam rád spomínam na trénera Miloša Foltána a Pavla Kopačku, ale aj Petra Gergelyho, ktorý mi pomohol pri prestupe do Myjavy.
