Po jarnej časti ho už na futbalových trávnikoch neuvidíme, štyridsaťtriročný Rastislav Michalík ukončí kariéru vo svojej rodnej obci na Kysuciach...
V kuloároch sa pošuškáva, že po jari ukončíte vašu bohatú futbalovú kariéru. Čo je na tom pravdy?
– Áno, po dohode s prezidentom klubu Petrom Fučekom som sa rozhodol, že odohrám ešte jar a s aktívnou kariérou skončím. Určite chcem pomáhať s futbalom na Staškove aj naďalej.
Vo futbalovej kariére ste si toho odskákali viac než dosť. Chystáte nejakú rozlúčku pre svojich fanúšikov?
– Samozrejme. Po skončení sezóny plánujem rozlúčkový zápas, v ktorom si zmeria sily Slovensko a Česko. S organizáciou mi pomáhajú Ladislav Petráš a Igor Demo. Viac-menej prídu chalani, s ktorými som hral v reprezentácii za Slovensko, z Čiech to budú väčšinou chalani zo Sparty. Účasť prisľúbili takmer všetci, až na dvoch hráčov. Detailnejšie to však budem riešiť pár týždňov pred zápasom, s určitosťou však môžem povedať, že zápas sa bude hrať v sobotu 24. júna v Staškove. Celkovo riešim tieto veci za pochodu, idem dať urobiť pekné dresy, verím, že diváci budú mať pekný zážitok.
Skončí sa tak jedna veľká etapa vášho života. Pamätáte si ešte na jej začiatky? Kedy Rastislav Michalík začal s futbalom?
– Pamätám si na to veľmi dobre. Prišiel som do Čadce na hlavnú tribúnu, mal som osem alebo deväť rokov. Mojím prvým trénerom bol Pavol Homola. Je smutné, že štadión je v takom istom stave ako keď som tam prišiel ja pred tými 35 rokmi. Veď sa tam prakticky nič nezmenilo. Vzhľadom na to, že žijeme v 21. storočí, by si Čadčania zaslúžili krajší a novší stánok.
Ako každý mladý človek ste mali v mladosti určite viacero aktivít. Kedy prišiel ten moment, keď ste si povedali, že toto je to, čo chcem robiť?
– S chalanmi sme hrávali futbal, plávali sme v Kysuci, v zime sme hrávali hokej. Naša generácia bola taká všestranná. Dnes deti nemajú záujem o šport. Bežia mobily, internet, Facebook, drogy, to je ich pointa života. Myslím si, že robia veľkú chybu, lebo keď človek športuje, tak je zdravší a obchádzajú ho choroby či zranenia. Mne futbal hneď padol do oka, vôbec som neváhal, proste ma bavil hneď od začiatku.

Každý futbalista si prejde mládežníckymi časmi. Aké boli tie vaše?
– V Čadci sa hral okres žiakov, my sme postupovali vyššie, do krajského majstrovstva. Trénoval nás Pavol Homola. Pamätám si aj na chalanov, spomeniem napríklad Ľubomíra Zvereca, Martina Roštára či Pavla Hrtúsa... Boli sme dobrý kolektív. Chalani postupne prestali, akurát Ľubo Zverec hral aj neskôr. Strednú školu som absolvoval v Považskej Bystrici, kde som hral za mladší i starší dorast. Bola to športová škola, hrali sme najskôr druhú ligu, potom sme postúpili do najvyššej, veľmi kvalitnej súťaže. Neviem to porovnať s tou dnešnou úrovňou, nakoľko príliš nesledujem mládežnícke mužstvá.
Je všeobecne známe, že najťažší býva prechod do mužov. Zvládli ste ho jednoducho?
– Ja som bol v Dukle Banská Bystrica na vojne, odtiaľ som prešiel do českého Třinca. Ten prechod bol v tej dobe trošku ťažší. V dnešnej dobe to majú mladí jednoduchšie, veď keď pozerám súpisky družstiev, väčšinou sú prvoligové tímy veľmi omladené. My sme to mali o to ťažšie, že vtedy nebola doba, keď sa chodilo hrať von do zahraničia. Mužstvá tak boli nabité aj skúsenejšími hráčmi a bolo ťažké sa presadiť. Ja som si veľmi užil angažmán v Banskej Bystrici. Hrať po boku pánov hráčov, akými boli Karol Praženica, Ľubo Faktor, Norbert Juračka, to bol pre mňa veľký zážitok, navyše som hral najvyššiu mužskú ligu.
Ľudia si vás pamätajú najviac v drese Sparty Praha. Bolo to vaše najlepšie futbalové obdobie?
– Pekné obdobie som zažil ešte predtým v Liberci, za ktorý som hral Pohár UEFA. Narazili sme aj na slávny Liverpool. To sú zážitky na celý život, hrať na tak veľkých a vypredaných štadiónoch. Presne to chce človek zažiť a ja by som to doprial každému futbalistovi, aj keď to asi nejde, aby sa dostal na takú úroveň každý.
Na otázku ohľadom gólu do siete Ikera Casillasa ste už odpovedali asi tisíckrát. Nedá mi to však, je to váš najcennejší gól v kariére?
– Tak, bol to gól v osemfinále najprestížnejšej súťaže sveta, ktorú v ten rok Real vyhral. Bol som určite rád, ale žeby som kvôli tomu nespal alebo sa tým niekde chválil, tak to nie. Ja taký nie som. Beriem to tak, že som dal gól napríklad aj proti Feyenoordu, takže gól ako gól.
Predsa, skórovať proti najlepšiemu klubu sveta musí byť niečo špeciálne. Určite si pamätáte, ako sa dostala lopta za chrbát hviezdneho španielskeho brankára...
– Libor Sionko dával do šestnástky center z pravej strany. Španielsky obranca Míchel Salgado urobil chybičku, odrazilo sa to ku mne, skúsil som z prvej vystreliť a padlo to na zadnú tyč.
Gól Rastislava Michalíka do siete Realu Madrid sledujte od 25. sekundy.
Viackrát ste sa nechali počuť, že Petr Čech, s ktorým ste pôsobili v sparťanskom drese, je lepší brankár než Casillas. S ktorými výbornými hráčmi sa vám najlepšie spolupracovalo?
– Počas prvého a druhého roku v Sparte, ale aj počas pôsobenia v Liberci som s chalanmi zo zahraničia a z Čiech vychádzal veľmi dobre. Výborných hráčov bolo naozaj veľa, no okrem Petra Čecha, pre mňa naozaj najlepšieho brankára na svete, môžem spomenúť Jiřího Jarošíka, Zdeňka Grygeru, Tomáša Hübschmana, Vladimíra Labanta, Karela Poborského či Libora Sionka. Mali sme veľmi dobré mužstvo, na časy v Liberci a Sparte spomínam len v tom najlepšom.
Na sklonku kariéry ste sa vrátili do Čadce, neskôr do rodného Staškova, ktorý ste vytiahli o dve ligy vyššie. Aké to bolo prísť späť na Kysuce do regionálneho či oblastného futbalu?
– Vedel som, do čoho idem. Štadión v Čadci vyzeral ako vyzeral. Ja ho volám Pevnosť Boyard, no nejako mi to nevadilo. Celkovo mi je však ľúto, v akom stave je dnešný šport. Jeden primátor tu sľuboval nový štadión, ale zatiaľ ho nevidím. Zo sľubov sa ľudia nenajedia, šport napredovať nebude, no ale taký je asi život na Slovensku.
Aký máte názor na futbal na Kysuciach?
– Trošku to kleslo, ale myslím, že v Čadci, Staškove a celkovo na Kysuciach sú šikovní chlapci. Keby tie samosprávy či sponzori dávali viac financií do športu, bolo by to na vyššej úrovni. Potrebujeme umelú trávu. Je hanba, že v 21. storočí nie je na Kysuciach ani jedna.

Na ihrisku vás už uvidíme po jarnej časti behať asi len v exhibičných zápasoch. Čo trénerský chlebíček? Neláka vás?
– Ja som v živote nikdy nechcel trénovať. Na Staškove to beriem ako kamarátsku výpomoc, i keď to je už šesť rokov (smiech). V Staškove sme najmä dobrý kolektív, máme dobré, ale staré mužstvo. V lete to chceme omladiť a dať šancu našim dorastencom, ktorí prejdú do mužov. Určite budem pomáhať po viacerých stránkach, sľúbil som to aj prezidentovi klubu. Nie som taký typ, že po mne potopa...
Už niekoľko rokov sa venujete podnikaniu. To bude asi vaša hlavná pracovná náplň aj do budúcna...
– Ťahám to takto už desiaty rok. Viem si zariadiť čas tak, aby som prišiel na tréning či majstrovský zápas. Ale áno, po pracovnej stránke sa budem určite prioritne venovať penziónu...
Otázka na záver. Pamätáte si na nejakú vtipnú príhodu z futbalu?
– Bolo ich viac, ja si to nejako nevybavujem, ale veľmi úsmevné príhody boli pri výmenách dresov. Človek vtedy ešte nevedel dobre jazyk, podobne na tom boli napríklad Španieli či Taliani, ktorí tiež nevedeli dobre po anglicky. Bolo to také vtipné, keď sme sa dohovárali rukami-nohami.
VIZITKA
Narodil sa 14. januára 1974 v Staškove, futbalovo vyrastal v Čadci. Pôsobil v Považskej Bystrici, Banskej Bystrici, Třinci, Dukle Praha, Slovane Liberec, Sparte Praha, tureckom Kayserispore, rakúskom Riede, Spartaku Trnava a po 20 rokoch sa vrátil do Čadce. Bol i kapitánom Sparty, získal dva tituly. Tri razy sa stal víťazom Českomoravského pohára (v Sparte raz, v Liberci dvakrát). V Lige majstrov odohral dvadsať zápasov, šestnásť v Pohári UEFA, dvadsaťjedenkrát reprezentoval Slovensko.