S brieždením nového dňa bozkáva slnečné svetlo nový deň. A keď sa svetlo láme, je jeho farba viditeľná. Koľká krása sa v tomto procese objavuje včasne ráno aj v gotických oknách našej katedrály, postavenej na východ, podľa starobylých predpisov.
Každoročne zažívame veľký zázrak jari, nového života. Sme tu medzi nebom a zemou a zvnútorňujeme si tajomstvo zomierania a žitia. V takýchto momentoch je každé slovo zbytočné, sme jednoducho tu a žasneme a ďakujeme dojatí týmto darom života. Ak sme trocha vnímaví pre tento jav. Je nám celkom teplo pri srdci, keď zažívame nádheru jarných kvetov. Intenzívny život sa tu prebúdza v pôsobivých obrazoch, ktoré v nás vyvolávajú veľkú toleranciu a rešpektuplné zaobchádzanie s protikladmi, ktoré náš svet robia bohatým a krásnym.
Naozaj, keď pominú meravé mrazivé noci a hlboko v nás začne odmäk, keď pribúda svetlo a vrátia sa farby, keď to začne voňať životom, chválime Boha a jeho silu, ktorá odníma ťarchu z našich pliec a oslobodzuje naše kroky. Nádychom nás napĺňa a zahaľuje šatom radosti.
Vnímajúc zázrak nového života v prírode ľahšie chápeme veľkonočné tajomstvo víťazstva nad hriechom a smrťou Božieho Syna – Ježiša Krista. Ide tu o oslavu nového života. Ba mohli by sme obrazne povedať, že Boh sa v tomto tajomstve usmieva. Je to úsmev ako protest proti skostnatenému, mŕtvemu a ako výraz hlbokej radosti. Právom, veď k nasledovaniu Krista bezpochyby patrí nasledovanie kríža, no Ježišovi nešlo o utrpenie, ale o prekonanie utrpenia. Autentický je obraz Krista: je Kristus zmŕtvychvstalý, živý a žijúci, ktorý žije v spoločenstve Cirkvi. Zásadný postoj je radosť oslobodeného človeka.
Prežívame hlboké tajomstvo, ako to videlo detskými očami dievčatko Júlia, ktoré na Bielu sobotu navštívilo so svojou starou mamou Boží hrob. Bola fascinovaná Ježišom, ktorý tam pokojne ležal medzi sviečkami a rozvoniavajúcimi bielymi kvetmi. Na druhý deň, na Veľkonočnú nedeľu, prišla znova do kostola a ťahala starú mamu k svätému hrobu. Lenže aké sklamanie! Nahlas – takže ju mohli počuť všetci v kostole – skríkla: „Babka, Ježiš je preč!“ Júliine detské ústa vyslovili to, čo pred 2000 rokmi anjel nad hrobom Pána: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?! Niet ho tu, vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5). Na mieste svätého hrobu stojí veľkonočná svieca, symbol Zmŕtvychvstalého. Je znamením toho, že svetlo porazilo tmu. Život triumfuje nad smrťou. Preto sme aj všetci pri svojom krste dostali sviecu, lebo svetlo Kristovho víťazstva už tu začalo v nás svietiť.
Preto tento nevinný, prostý smiech Božích detí. Uvažujúc o celom krutom zmätku dejín sveta, postriekaných krvou a omylmi, sa môžeme pozerať na tento svet a náš život s perspektívou a zároveň so súcitom a pochopením pre slzavý obraz tejto zeme. A on to môže, pretože jeho večné Slovo plakalo s nami a trpelo pre opustenosť sveta Bohom vinou hriechu a zvíťazilo nad ním svojím zmŕtvychvstaním, ktorým prinieslo večný úsmev na perách tých, ktorí sú vykúpení.
Francúzsky spisovateľ León Bloy hovorí v tomto duchu: „Iba vzkriesenie dáva zmysel nášmu životu.“ Naozaj Vzkriesený Kristus mení kvalitu nášho života. Nemusíme sa pozerať bez nádeje do budúcnosti, lebo nás myšlienka na smrť a na mŕtvych neuvádza do zúfalstva. Náš život totiž nenaráža na stenu ničoty, lebo Kristus otvoril dvere do priestoru večnosti s Bohom.
Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie je najvyšším prejavom Božej lásky a má svoje dôsledky pre človeka každej doby, aj pre nás.
Pozrite! Jeho meno nebolo na oficiálnom programe, keď 12. januára 2016 štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin a slávny komik Roberto Benigni predstavili prvú knihu vo forme interview od pápeža Františka, stál pri mikrofóne zrazu aj on: Zhang Agostino Jianging, tridsaťročný Číňan, jedenásty rok vo väzení v talianskom nápravnom zariadení, do ktorého ho po prezentácii knihy znova odviezli.
Kniha pápeža Františka nesie titul Meno Boha je milosrdenstvo. Má podobu rozhovoru s talianskym žurnalistom Andreom Torniellim a vyšla vo viacerých jazykoch v 82 krajinách. Kardinál P. Parolin sa chopil teologického, komik R. Benigni komického úvodu, čo bolo mimoriadne duchaplné.
A potom bol na rade Číňan, ktorý vydal svedectvo. O tom, ako on, čínsky väzeň z budhistickej rodiny, vo väzení zakúsil Božie milosrdenstvo, keď sa stretol s Ježišom Kristom. Priblížme si toto svedectvo, ktoré na mnohých zapôsobilo.
Sám sa vyznáva: „Moja rodina, ktorá patrí k budhistickej tradícii, to sú samí dobrí ľudia, ktorí sa vo svojom živote vždy zachovali správne. Pracovali tak v Číne, ako aj v Taliansku. V roku 1977 som ako dvanásťročný prišiel so svojím otcom do Talianska. Odvtedy uplynulo 18 rokov, z ktorých väčšiu časť som prežil vo väzení, kde som ešte aj teraz. Keď som prišiel do Talianska, chodil som niekoľko rokov do školy, ale tam som sa nudil, takže som bez vedomia svojich rodičov chodil poza školu. Z roka na rok som bol horší, začal som sa hádať s rodičmi, lebo mi odmietali dávať peniaze, ktoré som potreboval na zábavu. Keď som mal šestnásť, predstieral som, že som si našiel prácu, ktorá je ďaleko od nášho bydliska, takže musím cez noc zostávať mimo domu. Často som noci trávil na diskotékach, hnaný túžbou po zábave, ktorá mi dodávala pocit sily, takže som si čoskoro vypestoval povrchný a k násiliu náchylný charakter. Zaujímal ma iba bohémsky život, peniaze a dievčatá. A tak som sa ako devätnásťročný po druhýkrát ocitol vo väzení, aby som si odpykal trest vo výške dvadsať rokov.“
Ďalej hovoril o tom, že bol vo väzení zúfalý. Nevedel reč. „Jediná vec, ktorá mi spôsobovala aspoň aké-také poľahčenie, spočívala v tom, keď som napísal svojej rodine a neustále ju prosil o odpustenie za všetko utrpenie a smútok, ktorý som spôsobil ich srdciam, najmä svojej mame, ktorá vtedy každý týždeň prekonávala sedemstokilometrovú vzdialenosť, aby ma mohla vo väzení navštíviť. Zakaždým, keď ma videla, plakala. Zrazu sa vo mne zrodila túžba po polepšení, aby som viac nemusel svoju mamu vidieť plakať. Dospel som k presvedčeniu, že toto utrpenie sa dá premeniť na radosť,“ hovorí.
Potom rozprával o tom, že spoznal Gilda, dobrovoľníka, s ktorým nadviazal priateľstvo. On sa potom v roku 2015 stal pri krste jeho krstným otcom. Bola to však dlhá cesta k viere. Zaujal ho sv. Augustín. Lebo po prečítaní jeho životnej cesty, predovšetkým o jeho matke svätej Monike, si spomenul na všetky jej slzy, ktoré preliala v nádeji, že znova nájde svojho strateného syna. V roku 2007 ho preložili do väznice v Padove. Prvý človek, ktorého stretol, bol jeho krajan Wu, ktorý sa rozhodol stať kresťanom.
Keď videl, ako sa vždy spokojný vracal z omše, zatúžil po rovnakom šťastí, aké prežíval on a ďalší väzni. Rozhodol sa ísť tam s nimi, aby zistil, čo sa tam odohráva a či aj on bude z toho niečo mať. Keď si vypočul slová evanjelia a spevy, pocítil veľkú radosť, akú predtým nikdy nezažil. Táto cesta v ňom pomaly, ale isto dozrievala v túžbu stať sa kresťanom.
Zároveň však táto túžba narážala na starosť, aby svojej rodine nezasadil ďalší úder a bolesť, predovšetkým svojej mame, ktorá bola praktizujúcou budhistkou.
Sám ďalej hovorí: „Na Veľký piatok 2014 som sa na pozvanie svojich priateľov zúčastnil na obradoch krížovej cesty. Na konci obradu všetci moji priatelia jeden po druhom pobozkali kríž. Aj vo mne bola túžba pobozkať Ježiša na kríži, lenže potom som si spomenul na svoju mamu a nemohol som to urobiť. Pripadalo mi to, ako by som ju tým po druhýkrát zradil. Modlil som sa, aby mi Pán odpustil. Po obrade som vyšiel z kaplnky, keď tu zrazu moje srdce plné pokánia a ľútosti zaplakalo nad tým, že som nepristúpil ku krížu a nepobozkal ho.“
V tomto momente bolesti pochopil, že Ježiša miluje, že je to pravda a že už nikdy nechce žiť bez neho. A tak pozbieral odvahu, zavolal svojej rodine a prosil ju, aby čo najskôr prišla za ním do väzenia. O deň neskôr prišla mama do väzenia a on jej vyrozprával, čo sa stalo predchádzajúci deň. Povedal jej, že už nechce viac skrývať svoju lásku k Ježišovi a prosil ju, aby mi dovolila stať sa kresťanom a nechať sa pokrstiť.
Po vypočutí týchto slov jeho mama bez pohnutia päť minút mlčala. Tieto minúty mu pripadali ako najdlhších päť minút v jeho živote. Potom mu so slzami v očiach povedala: „Ak si myslíš, že je to pre teba správne, urob to, inak by to bolo pre mňa ešte horšie.“ Potom, čo to povedala, obaja prepukli v plač ako deti a objali sa.
„Dňa 11. apríla 2015 som prijal krst, prvé sväté prijímanie a birmovku. Všetko vo väzení, aj keď by som bol dostal od sudcu povolenie, aby som mohol tieto sviatosti sláviť mimo väzenia. Ja som sa však rozhodol sláviť ich s priateľmi a na mieste, na ktoré za mnou prišiel Ježiš, aby ma tu stretol a na ktorom som ja stretol Ježiša. ...Som tu, aby som svojím príbehom vydal svedectvo o tom, ako Božie milosrdenstvo zmenilo môj život.“
Nemusíme byť azda takí veľkí hriešnici, avšak máme v každodennom živote prežívať milosrdenstvo, ktoré Otec zosiela na nás od večnosti. Nechajme sa prekvapiť Bohom. On nikdy neprestáva otvárať dvere svojho Srdca dokorán, aby nám zopakoval, že nás má rád a chce sa s nami deliť o svoj život, ktorý nám priniesol Zmŕtvychvstalý.
Preto Veľká noc sa pre kresťana nemá stať len sviatkom jari či veľkonočných zajačikov, vajíčok či šibačky a oblievačky.
My musíme objaviť vo veľkonočnom slávení to fascinujúce, čo sa ukrýva v utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní Krista. Je to sám Boh, ktorý sa nás chce dotknúť a premeniť nás na nových, veľkonočných ľudí. To každému z Vás, milí priatelia, žičím a vyprosujem!
Autor: Viliam Judák
