Opäť ste sa dostali do Afriky. Tento kontinent nie je pre vás neznámy. Zmenilo sa niečo odvtedy, ako ste tam boli naposledy?
- V Keni pôsobím od vlaňajšieho februára. Čiže už niečo vyše roka. Ako som spomenul, môj prvý výjazd do zahraničia bol do africkej Kene. Keďže som sa počas štúdií špecializoval na Afriku, ktorej politický vývoj som aj naďalej sledoval, ťahalo ma to späť. Okrem Kene ma akreditovali v ďalších 11 afrických krajinách. Je to Konžská demokratická republika, Konžská republika, Burundi, Rwanda, Uganda, Južný Sudán, Eritrea, Somálsko, Tanzánia, Seychely a Komory. Zatiaľ som odovzdal poverovacie listiny iba v štyroch.
Ten, kto raz navštívi Afriku, určite sa tam bude chcieť vrátiť. Vyrastal tam môj syn, kládol som si otázku či je taká, ako som si ju zachoval v pamäti od poslednej návštevy. Aká je dnes Keňa? Musím konštatovať, že sa zmenila, hlavné mesto je výstavnejšie. Krajina sa stala politickým a ekonomickým centrom Východnej Afriky. Hlavné mesto sa rozrástlo, pribudli nové ulice, štvrte, diaľnice, nákupné strediska. Žiaľ, pribudli aj autá a dopravné zápchy sú na dennom poriadku.
Čím vás najviac upútala? Prešli ste mnohé krajiny, takže môžete porovnávať.
- Každý si vie Keňu predstaviť ma základe prírodopisných filmov ako krajinu známu 35 národnými parkami a rezerváciami, plážami v Mombase a ďalšími prírodným atrakciami. To je pohľad turistu. Z profesionálneho hľadiska je veľmi zaujímavá, nakoľko jej ekonomický a politický vývoj je obdobný ako v iných afrických krajinách. Ale úspešnejší. Skúseností, ktoré získala, resp. získava sú dôležité, keďže sa môžu aplikovať aj inde. Spomeniem napríklad proces decentralizácie, ktorý tam prebieha. Jeho úspech môže z ekonomického hľadiska odstrániť ekonomickú nerovnosť v rámci jednotlivých regiónov, resp. niektoré problémy, napríklad kmeňovú príslušnosť. Je to živá krajina, stále sa v nej niečo deje. Sú tam sídla medzinárodných organizácií systému OSN – UNEP a Habitat, v ktorých som tiež stálym predstaviteľom Slovenskej republiky. Navyše, Keňa patrí medzi krajiny, kde Slovensko realizuje rozvojovú spoluprácu. Máme tu projekty v oblasti zdravotníctva, školstva a poľnohospodárstva.
Povedzte niečo o jej histórii, ktorá je určite bohatá. Čo mentalita ľudí?
- História krajiny je naozaj bohatá. V tzv. Priekopovej prepadline (Rift Valley, ktorá sa tiahne od Viktóriiných vodopádov pozdĺž celej Východnej Afriky a končí v Libanone v Bekaa údolí a meria temer 6-tisíc kilometrov) sa pri jazere Turkana našli pozostatky najstarších ľudí. Najskôr bolo pobrežie okupované arabmi, neskôr Portugalcami (v prístave Mombasa v r. 1593 vybudovali pevnosť Fort Jesus), potom ománskym imánom a neskôr sultánom zo Zanzibaru. Často sa podnikali nájazdy do vnútrozemia s cieľom získať otrokov. Zanzibarský sultán v r. 1895 prenajal územie Britom, ktorí vybudovaním železnice do vnútrozemia získali kontrolu nad celým územím. V roku 1920 ho vyhlásili za britskú kolóniu. Nezávislosť získala Keňa až v decembri 1964. Kenská spoločnosť je založená na kmeňoch, ktorých je v Keni viac ako 50. Každý má svoj jazyk, viacmenej aj svoju regionálnu príslušnosť. Spoločným dorozumievajúcim jazykom je swahilština, resp. angličtina. Kmeňová príslušnosť v mestách stráca svoj význam. Typický obyvateľ Kene je farmár, roľník, ťažko pracujúci, s veľkou rodinou, ochotný vždy pomôcť. Zaujímavým kmeňom sú Masaiovia, ktorí sa zaoberajú pastierstvom.
Ako na vás pôsobí Nairobi, v čom sa líši od ostatných afrických miest?
- Nairobi je mesto s temer 5 miliónmi obyvateľov. Rýchlo sa rozrastá. Vzniklo na území, ktoré patrilo Masaiom v súvislosti s budovaním železnice z Mombasy do Ugandy. Jednoducho tam vznikla železničná stanica a pri nej vyrástlo mesto. V preklade z jazyka Masaiov ide o miesto, kde sa nachádza voda. Zaujímavosťou je, že úzkokoľajnú železnicu (je stále v prevádzke) budovali robotníci prevažne z Indie a najväčším problémom boli levy. Keďže Nairobi sa nachádza v nadmorskej výške viac ako 1700 metrov, je tam stále príjemné podnebie a teploty okolo 30 stupňov Celzia. To bol dôvod, prečo na území Kene a Nairobi žilo také veľké množstvo britských farmárov. Je tam aj veľa zelene.
Určite ste už vyskúšali viaceré miestne špeciality? Povedzte nám o nich niečo. Chutili by Slovákom?
- Samozrejme, keď je človek v krajine dlhšie, snaží sa ochutnať miestne špeciality. Je rozdiel v kuchyni na pobreží a vnútrozemí. Na pobreží prevláda skôr typická arabská kuchyňa, zatiaľ čo vo vnútrozemí je to skutočná, africká. Napriek tomu, že je tu veľké množstvo dobytka, kuchyňa je striedma, chudobná na mäso. Je pomerne jednoduchá. Jej základom je hustá kaša z bielej kukuričnej múky (ugali) s dusenou zeleninou podobnou špenátu (sukuma wiki), ktorá sa niekedy podáva s pečeným mäsom. Samozrejme, populárna je aj varená kukurica s varenou fazuľou - githeri. Pre najpočetnejší kmeň Kikuy je typické irio - mix zeleniny, zemiakov, fazule, kukurice. Počas významných slávností sa servíruje tzv. nyama choma, čo je vlastne grilované kozľacie mäso. Niekedy ho nahradia jahňacím. Na naše pomery je dosť tuhé a treba ho dobre prežúvať. Ako príloha sa často servíruje chlebová placka z tmavej múky nazývaná chapati, opekaný banán, či rôzne druhy koreňov a zemiakov. Na jedálnom lístku nechýbajú ani ostatné druhy mäsa, tiež ryby, zelenina a ovocie. Klimatické podmienky v Keni sú priaznivé, po celý rok je možné dostať čerstvé ovocie.
Afriku navštevujú aj dovolenkári zo Slovenska. Aké sú vaše odporúčania? Na čo by si mali dať najväčší pozor?
- Na pobrežie k moru či na návštevu národných parkov prichádzajú aj turisti zo Slovenska. Pred odchodom si vždy treba preveriť potrebu očkovania, ide najmä o žltú zimnicu. Podľa miesta pobytu treba zistiť, či je potrebné užívať tabletky proti malárii. Pri jedle sa treba viac koncentrovať na varené jedlá, najmä pri mori, kde je omnoho teplejšie. Počas pobytu a zvlášť pri presunoch, si treba dávať pozor na cestovné doklady, nakoľko ich strata môže negatívne ovplyvniť celú dovolenku. Počas safari sa môžu zvieratá iba fotiť. V Keni je absolútny zákaz poľovania. Žiaľ, stále existuje pytliactvo, proti ktorému neustále intenzívne bojuje vláda. Tých, ktorí si požičajú auto, chcem upozorniť, že sa tu jazdí vľavo.
V čom spočíva spolupráca Slovenska s touto africkou krajinou? Na čo je zameraný obchod?
- Spolupráca medzi našimi krajinami začala okamžite po vzniku Slovenskej republiky a vlastne nadviazala na tú s bývalým Československom. V minulosti sa koncentrovala najmä na obchod. Tento pokračuje naďalej ale rozšíril sa o rozvojovú spoluprácu. Samozrejme, snažíme sa naďalej rozvíjať obchodné kontakty. Obchodná výmena síce nie je vysoká, ale obchodné saldo je jednoznačne v prospech Slovenska. To znamená, že vyvážame viacej, ako dovážame. Z Kene je to najmä čaj, káva a rezané kvetiny.
Ako som už spomenul, obyvatelia Kene sú veľmi priateľskí, otvorení. K belochom sa zo začiatku správajú zdržanlivo, keď sa však s nimi lepšie spoznáte, resp. keď oni spoznajú vás, okamžite sa zmenia. Majú radi žartovanie. Keďže kresťania tvoria viac ako 80% populácie, slávia sa tu Vianoce, aj Veľká noc, ako u nás. Na Vianoce je tu však pomerne teplo.
Čajové polia. (zdroj: AFD)
Chladenie hrochov. (zdroj: AFD)
JUBA - Južný Sudán. (zdroj: AFD)
Leopard nazývaný Malaika. (zdroj: AFD)
Na stretnutí s farmármi. (zdroj: AFD)
Zberač čaju. (zdroj: AFD)
Na brehu jazera Naivasha. (zdroj: AFD)
Stretnutie s farmármi. (zdroj: AFD)
Veľvyslanec František Dlhopolček sa stretol s farmármi. (zdroj: AFD)
Provincia Turkana. (zdroj: AFD)
Po rokovaniach. (zdroj: AFD)
Park Tsavo. (zdroj: AFD)
Neodmysliteľnou súčasťou Afriky sú žirafy. (zdroj: AFD)KTO JE FRANTIŠEK DLHOPOLČEK
Je rodákom z kysuckej Turzovky. Na Federálne ministerstvo zahraničných vecí nastúpil v r. 1979, jeho prvý výjazd do zahraničia bol do Afriky - Kene. Po štvorročnom pôsobení v Nairobi sa vrátil na ministerstvo do Prahy. Pracoval ako referent na africkom odbore, neskôr na sekretariáte ministra. V rokoch 1987-1989 navštevoval Diplomatickú akadémiu v Moskve, jeho dizertačná práca sa venovala politickému vývoju v Juhoafrickej republike. Jeho profesionálnou špecializáciou bola Afrika. Po návrate z Moskvy sa stal riaditeľom afrického odboru. Následne otváral úrad v JAR, pôsobil v Pretórii ako generálny konzul a neskôr ako veľvyslanec. V r. 1993 nastúpil na ministerstvo do Bratislavy, kde robil generálneho riaditeľa, neskôr postupne vykonával funkciu veľvyslanca v Izraeli, Veľkej Británii, Číne a teraz v Keni.
