Áno, partia nádejných hráčov sa zomkla a v play-off podávala výnimočné výkony, ktoré ju vyšplhali až do samotného extraligového finále. Viac o vydarenej sezóne a historickom úspechu sa dočítate v rozhovore s 33-ročným trénerom HBK Čadca Tomášom Urbaníkom.
Je to len pár dní, čo ste s juniormi dosiahli historický úspech pre Čadcu. Aké sú vaše pocity s odstupom času?
– Som rád, že sme zotrvali až do konca súboja o zlato. Teší ma, že sme sa pritom veľa naučili, nakoľko absolvovať celé play-off s najsilnejšími tímami Slovenska je pre nás veľká škola.
Kde sa skrývajú príčiny vášho úspechu?
– Chlapci vytvorili dobrú partiu. Pomáhali si a dopĺňali na ihrisku. Dotiahli sme to veľmi ďaleko, no viem, že ľudia sú prioritne nastavení na majstrovský titul. S odstupom času to však vnímam ako veľký úspech a zviditeľnenie čadčianskeho hokejbalu. Slovenské striebro je zásluha všetkých hráčov, ktorí za ostatné dva roky v extralige nastúpili.
Poďme však pekne od začiatku. Ešte pred dvoma rokmi sa extraliga na Kysuciach ani nehrala. Čo vás viedlo k myšlienke dať dokopy mladý tím a prihlásiť sa do najvyššej súťaže?
– Mám pred očami článok Dominiky Mariňákovej, ktorého nadpis znel „Chceli sme využiť silný ročník“, jednoducho, dať šancu chlapcom, ktorí sa nám javili, že by mohli atakovať tímy v slovenskej extralige. A tak sme oslovili 25 až 30 chlapcov. Niektorí šli do toho hneď, niektorí nie, ale to už v športe, ale aj v iných odvetviach tak proste býva. Začali sme trénovať a hrávať. Začali sme krok za krokom.
Prvá sezóna bola asi taká oťukávacia. Ako si na ňu spomínate? Bol už tam badať potenciál mužstva?
– Na úvod tejto otázky by som rád pripomenul, že HBK už v minulosti pôsobil v extralige a získal v nej strieborné medaily v kategórii do 16 rokov pod vedením Jirka Chovančíka. Písal sa rok 2012. Vtedy sa hralo turnajovým spôsobom. Naši chlapci dominovali a len o jeden bod skončili na druhom mieste. Čo sa týka úvodnej sezóny tejto generácie v Slovenskej extralige juniorov U19, tak pre mňa, ale aj pre chlapcov, to boli celkom nové zážitky. Chceli sme, aby sa chalani ukázali, tešili z hry.
Samozrejme, v tej prvej sezóne sme zaplatili nováčikovskú daň, ktorú sme doslova a do písmena seriózne odviedli. Do play-off sme nepostúpili len o jeden bod, hoci sme zvíťazili nad Bratislavou, vedenou reprezentačným trénerom Dankom. Zdolali sme aj Diakovú, klub s výborným zázemím a kvalitou. Celkovo sme si však nastavili plány a pripravili sa na druhú sezónu, hoci tá vôbec nemusela začať...
S akými cieľmi ste vstupovali do tohto vášho druhého ročníka? Rátali ste s medailou?
– O medaile sme sa nebavili, aj keď sme vedeli, že chlapci sú veľmi šikovní a fyzicky dobre disponovaní. Veľa z nich v ročníku končilo, a tak, prirodzene, mali hrať svoj najlepší juniorský hokejbal. Treba však povedať, že viacerí z nich ešte neboli, takpovediac, pripravení na extraligu. Chuť niečo ukázať tu bola, veď sme mali za sebou vyše trojročnú prácu v juniorskej Kysuckej hokejbalovej lige, no potrebovali sa zoznamovať. Našťastie sa mali od koho učiť.
Zamyslený tréner Tomáš Urbaník. (zdroj: MIROSLAV KULTÁN)V základnej časti ste hrali pomerne dobrý hokejbal, no na elitnú štvorku ste nevyzreli. V čom vidíte ten zlom, výrazný herný progres v play-off?
– Áno, to je pravda. Top štvorka nám dávala lekcie. S týmito družstvami sme si dokázali pripísať len dve víťazstvá, keď sme zdolali Považskú Bystricu a Diakovú. Ostatné zápasy, či už s Košicami, Spišskou Belou, alebo aj odvety proti Považskej Bystrici a Diakovej sme prehrali. Zlom nastal v momente, keď sme obmenili káder hráčmi, ktorí chceli hrať. Nebolo ich veľa, ale pomohli nám zoceliť tím, nahradili chalanov, ktorí to nemysleli úplne vážne. Veď keď chcete niečo dosiahnuť, potrebujete mať hráčov, ktorí majú chuť a dodržia slovo. Jedno – dve kolá pred play-off sa stabilizoval káder a všetko začalo šliapať na jednotku. Môžeme sa pochváliť, že až na dve výnimky, sme pracovali s hráčmi, ktorí vyšli z našej Kysuckej hokejbalovej ligy juniorov. Máloktoré mesto či oblasť malo takúto silnú domácu juniorskú súťaž.
Stabilne výborné výkony podával Samuel Gabčo, najproduktívnejší hráč súťaže. Bol správnym lídrom tímu?
– Samo je taký veselý, pokorný a skromný chlapec, ktorý keď dostal príležitosť, tak ju premenil na gól či asistenciu. Celkovo strelil najviac gólov v sezóne, vyše dvadsať. V základnej časti ho nikto neprekonal. Na väčšinu gólov mu prihral Vladimír Špilák. Kapitán a center prvého útoku zase vyhral štatistiku v počte asistencií, a celkovo v lige skončil za Samuelom na druhom mieste. Ich súhra bola pre nás kľúčová a osvedčila sa aj v play-off. Veď Samo v ňom strelil opäť najviac – jedenásť gólov! Potiahol tím. Nikdy nezabudnem na rozhodujúci gól v Košiciach. Jedným dychom ale treba dodať, že všetci chlapci, ktorí tvorili tím, si zastali svoje miesta na výbornú. Niekto dával góly, niekto pomohol v obrane, každý mal svoju úlohu.
Vo štvrťfinále ste vyradili Diakovú. Ako by ste zhodnotili túto sériu?
– Výbornú východiskovú pozíciu sme si vytvorili už na pôde súpera. Bol to ťažký zápas. Diaková bola nabitá! Je to klub, ktorý má veľký prehľad v juniorskom hokejbale po celom Slovensku. My sme sa však snažili dodržiavať taktiku. Dali sme gól, oni však vyrovnali a zápas šiel do predĺženia. V ňom sme boli viackrát bližšie k víťazstvu my, dokonca dve sekundy pred koncom extra času sme mali k dispozícii nariadené trestné strieľanie, no nepremenili sme ho. V nájazdoch sme však boli úspešnejší. Domáci a druhý zápas sa tiež vyvinul v náš prospech v pomere 5:1. Treba dodať, že prvé dve tretiny boli veľmi vyrovnané a o našom víťazstve sme rozhodli až v záverečnej časti hry. Vyradenie Diakovej nás veľmi nabudilo, veď sme zdolali celok okolo hráčov ako Lukáš Olejník, alebo Rado Cerjan, ktorí majú na svojom konte svetový titul.
Šok prišiel na úkor Košíc, víťaza základnej časti. Čakali ste takéto prekvapenie?
– Košice nás v základnej časti dvakrát porazili. Vedeli sme, že majú kvalitný tím, veď ovládli základnú časť. Na ich ihrisko sme cestovali s malou dušičkou. Vedeli sme, že sú veľmi behaví, majú svoju kvalitu a výborného trénera. Našťastie, opäť sa potvrdilo, že môžeme uspieť, pokiaľ dodržíme taktické pokyny a budeme trpezliví. Celkovo sme museli čakať na pár dobrých príležitostí, ktoré sme potrebovali premeniť. V Košiciach sa nám to nepodarilo, keď sme prehrali po samostatných nájazdoch. Doma sme ich však porazili 5:3 a ten rozhodujúci zápas bol naozaj dramatický. Dlho bolo 0:0, gól visel na vlásku, nebolo jasné, kto ho dá. Dali sme ho my, boli sme ten šťastnejší tím. Z tejto akcie máme aj video, je to radosť pozerať sa na ten víťazný ošiaľ celého tímu.
Skvelé výkony podával aj brankár Daniel Kupka, v rozhodujúcom semifinálovom zápase ho domáci borci dokonca nedokázali prekabátiť...
– „Dando“ nás držal celú sezónu. Je to inteligentný a tichý chlapec, športuje, má dobrý prospech v škole, patrí k osobnostiam nielen nášho klubu. On vytiahol zákrok zápasu doma proti Košiciam v čase, keď sme viedli 3:2. Bolo to niečo fantastické. Košický hráč už strieľal do prázdnej brány a Daniel podobne ako Janko Lašák na MS 2002 v predĺžení proti Švédsku vytiahol senzačnú lapačku. Tréner Košičanov povedal po semifinálovej sérii, že máme najlepšieho brankára v galaxii. Takže, Daniel určite podržal tím a bol tou pravou oporou.
Tomáš Urbaník, tréner vicemajstrov SR v hokejbale, ako diskutuje s hráčmi. Počúva aj najlepší strelec extraligy Samuel Gabčo (úplne vpravo). (zdroj: MIROSLAV KULTÁN)Aj vo finále ste boli obhajcovi vyrovnaným súperom. V čom bol nakoniec majster lepší?
– Spišská Belá obhajovala už druhýkrát titul, tretíkrát v rade tak dokázala prejsť ťažkú cestu do finále. Jej hráči vedeli, do čoho idú. Disponujú obrovskou kvalitou aj vďaka tomu, že tam hráva Branislav Chromiak. Kysučan zo Skalitého si pripísal počas troch finálových zápasov deväť bodov, najviac spomedzi všetkých hráčov. Celkovo treba povedať, že v poslednom rozhodujúcom zápase boli Spišania o krôčik vpred, my sme, naopak, boli ako keby už uspokojení s medailou a nevedeli sme v istých chvíľach rozhodujúceho zápasu vydať zo seba všetko. Na najvyššej úrovni je to presne o tom, kto zvládne kľúčové momenty, ten slávi úspech. A v prípade rozhodujúceho zápasu to bola Spišská Belá.
Dá sa povedať, že ste si vynútili tretí a rozhodujúci zápas práve doma...
– Je to tak. Doma je doma a vo finále to platilo na 100 percent! Hoci nám to dlho nepadalo do brány, podľa mňa hrali chlapci svoj najlepší hokejbal v sezóne.
Finále Slovenskej hokejbalovej extraligy bolo na Kysuciach a v Čadci po prvýkrát...
– A stálo za to! Prišlo viac ako 100 divákov, čím sme si utvorili menší rekord. Celý zápas vysielala televízia a boli pripravené aj ceny pre naj hráčov zápasu. Sme za to veľmi radi a vďační. V tejto sezóne Čadca doma iba vyhrávala!
Čo bude ďalej?
– To je otázka, ktorú si kladiem každý deň. Nepoznám odpoveď. Veľmi radi by sme robili to, čo nás baví, no sme tlačení a celkom oprávnene na vytvorenie kvalitnejšieho zázemia pre najvyššiu súťaž. V tíme sme mali veľa hráčov, ktorí by už mali prejsť medzi mužov, ale zatiaľ nemajú kde. Slovenská hokejbalová únia má jasno v tom, aké podmienky má spĺňať konkurencie schopný extraligový klub. My ich zatiaľ nespĺňame. Je to škoda, pretože potenciál kysuckých hráčov je veľký.
Je medaila a titul vicemajstra Slovenska dostatočným zadosťučinením?
– Vnímam to ako odmenu za vynaložené úsilie a čas. Ako odmenu za prekonávanie prekážok rôzneho druhu a ocenenie toho, že v Čadci a na Kysuciach vieme robiť dobrý hokejbal. Pri všetkej skromnosti, ktorú táto práca potrebuje, môžem povedať, že medaila je odmenou a dostatočným výsledkom či dôkazom našej práce pre región a mesto. Podieľajú sa na nej aj tréneri a vedúci krúžkov, cez ktorých ruky chlapci prechádzali v skoršom veku a samozrejme partneri klubu, bez ktorých by sme toľko nedokázali.
Pohár pre vicemajstra je veľmi zaujímavý...
– (smiech) Je to pohár, kvôli ktorému budeme musieť urobiť vitrínu! Meria 60 centimetrov a váži do 10 kg. Máme s ním plány, chceli by sme ho previesť po partneroch, ktorí nás podporili na ceste za týmto úspechom. Dostali sme pozvánku z mesta, určite ho ukážeme primátorovi, dáme nejaké fotografie a podobne.
Už ste spomínali, že v domácom finálovom zápase prišlo veľa divákov...
– V play-off prišli výnimočné zápasy, ktorými ich urobili naši súperi a, samozrejme, kvalita nášho tímu. Výborne sa to spropagovalo aj vďaka našim mediálnym partnerom, novinám. Celkovo si naše tri domáce zápasy prišlo pozrieť okolo tristo ľudí, čo vyvrcholilo vo finále. Fanúšikovia nám veľmi pomohli, za čo im zo srdca úprimne ĎAKUJEME!
Extraliga v Čadci pútala pozornosť. (zdroj: MIROSLAV KULTÁN)
