Stovky obyvateľov z obcí Riečica a Harvelka vysťahovali pre výstavbu nádrže v Novej Bystrici do okolitých miest a obcí, ale aj vzdialenejších kútov Slovenska. Domy a budovy asanovali, hroby exhumovali a preniesli na cintorín do Novej Bystrice.
Padli miestne školy, obchody a krčmy, ba aj drevený kostol v Harvelke. Posledný zostal ten v Riečnici, ktorý postavili v roku 1905 prevažne z darov amerických vysťahovalcov. Napokon sa ho podarilo zachrániť, aj keď bol pôvodne takisto určený na demoláciu. V súčasnosti slúži ako miesto stretnutí bývalých obyvateľov, keďže je jedinou pamiatkou na obce, kde žili, odkiaľ pochádzali ich rodiny.
Harvelka bola pôvodná osada obce Stará Bystrica, od roku 1950 patrila pod okres Kysucké Nové Mesto a od roku 1960 pod okres Čadca. V roku 1978 tam žilo 450 – 500 obyvateľov. Prevažná väčšina pracovala v ZVL Kysucké Nové Mesto, Tatra Čadca, OSP Čadca, JRD Pokrok Stará Bystrica, tiež dochádzala za prácou do Česka – Karvinej, Ostravy, Frýdku-Místku. Podobne to bolo s Riečnicou, ktorá mala ešte v roku 1970 1300 obyvateľov.
Rodáci sa stretnú v Riečnici
Jedným z riečnických rodákov je aj Milan Hablák, ktorý v súčasnosti pracuje ako advokát v Martine. V tejto obci žil s rodičmi a sestrou až do roku 1981, kedy sa museli vysťahovať.
V sobotu 1. júla sa uskutoční tradičné stretnutie rodákov zo zatopených obcí Riečnica a Harvelka. „Tento rok sú organizátormi Poľovnícke združenie Riečnica – Háj v spolupráci s obcou Nová Bystrica,“ informuje jeden zo spoluorganizátorov Hablák.
Súčasťou bude tradičná svätá omša v riečnickom kostole, ktorá sa začína o 13. hodine a na ktorú všetkých srdečne pozývajú. „V tomto roku ide vlastne o 30. výročie, kedy zanikla posledná oficiálna inštitúcia v obci Riečnica a to farský úrad. Samotný Miestny národný výbor prestal fungovať v roku 1977 a jeho kompetencie prešli na Obecný úrad Nová Bystrica. V 70-tych rokoch takisto zanikli všetky dobrovoľné i spoločenské organizácie v obci. Napríklad Červený kríž, Slovenský zväz žien, SZM, a ďalšie,“ približuje históriu.
Radosť sa vždy prelína s nostalgiou
Stretnutia sa konajú pravidelne každý druhý rok, striedavo v Riečnici a Harvelke. Tentokrát to bude práve Riečnica.
„Prevláda na nich predovšetkým radostná nálada zo stretnutia ľudí, ktorí sa poznali, ich rodín. Niektorí sa nevideli aj desiatky rokov a žijú rozpŕchnutí po území celej bývalej ČSSR. Na druhej strane je tu však aj nostalgia, pocit krivdy a rozhorčenia,“ hovorí o atmosfére stretnutí.Vysvetľuje, že ľudia samozrejme chápali potrebu výstavby vodnej nádrže, ale spôsob, akým sa realizovala v obciach Riečnica a Harvelka, ťažko označiť za rozumný. „Vodná nádrž sa mohla postaviť v hociktorej z dolín na Bystriciach, alebo v inej časti Kysúc, nemuselo to však postihnúť také veľké množstvo obyvateľov, tobôž, zapríčiniť vysťahovanie celých dvoch obcí. Veď išlo o takmer 3-tisíc ľudí,“ konštatuje.
Za pole a lesy platia, úžitok nemajú žiadny
Ako ďalej vraví, keď sa s odstupom času napríklad porovná výstavba vodných nádrží na pitnú vodu Turček v okrese Martin, Staré Hámry v okrese Frýdek Místek či Mojš pri Žiline, faktom je, že tieto postavili tak, aby sa obce zachovali. „V našom prípade to bolo naopak. V sútoku riek z obidvoch obcí sa postavila hrádza tak, aby boli všetci obyvatelia nútení sa vysťahovať, pritom väčšia časť územia ostala nezaplavená,“ hovorí s trpkosťou.
Pokračuje, že ľuďom ostali v tzv. II. a III. zóne polia, lesy, za ktoré musia platiť poplatky a dane, no nemôžu na nich hospodáriť. Nadôvažok, lesy im tam vyrubávajú a ničia cudzí ľudia, prístup k svojmu vlastníctvu nemajú takmer žiadny.
„U bývalých obyvateľov prevláda názor, že vysťahovanie bolo cielené za účelom zrušenia týchto obcí. Faktom je, že ešte v 60-tych rokoch za hlbokého socializmu v nich prevládal spôsob hospodárenia súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorý vtedajšej fáze socializmu nevyhovoval,“ myslí si.
Približuje históriu aj informáciami, že obec Riečnica pôvodne patrila do Strečianskeho pánstva a okresu Žilina. Do okresu Čadca ju pričlenili administratívne v roku 1960 a už v roku 1967 vydali stavebnú uzáveru. Obidve obce nemohli žiadať a dostať žiadne investície, nedal sa zabezpečiť rozvoj.
Vraví, že ekonomicky silnejšie rodiny ihneď začali v beznádeji opúšťať svoje rodiská, začalo sťahovanie, ktoré skončilo až v 90-tych rokoch, kedy v Riečnici a Harvelke ostali už len tzv. neprispôsobiví, alebo sociálne odkázaní obyvatelia.
Konštatuje, že jednou z krívd a nepochopiteľných vecí je tiež skutočnosť, že v prípade Vodného diela Žilina obyvatelia obce Mojš dostali nielen novú obec v pôvodnom katastri, ale aj 5-násobky finančných náhrad za hodnoty, o ktoré prišli. „V Riečnici a Harvelke, napriek tomu, že išlo o prevažne súkromne hospodariacich roľníkov, dostali za pôdu minimálnu cenu a za výrobné prostriedky (mláťačky,kosačky, sekačky, povozy, atď.) nedostali nič, lebo vraj vyvlastňovacia výhlaška na to nepamätala. Aká to rovnosť občana pred zákonom,ktorá je nakoniec zaručená ústavou?“, pýta sa.
Pôvodní obyvatelia sú bezmocní
Na margo súčasnosti hovorí, že doliny sú veľmi poznačené výrubom lesov, prístupové cesty zničili lesné mechanizmy. Skutočnosťou je, ako vraví, že dochádza ku krádežiam dreva a pôvodní obyvatelia sú bezmocní.
„Podľa môjho názoru, najlepšou cestou ako zabrániť zneužívaniu vlastníctva pôvodných obyvateľov, by bola možnosť, za určitých podmienok, stanovených príslušnými úradmi a orgánmi štátnej správy, postaviť si jednoduché letné príbytky a možnosť nasťahovania sa do dolín.“
Sami ľudia vraj najlepšie vedia, kde majú hranice svojich lesov, pozemkov. „Dokážu posúdiť, ako si postrážiť svoje vlastníctvo. V súčasnej dobe sú doliny nestrážené, nechránené, ktokoľvek si môže robiť v zátopových oblastiach, takpovediac, čo chce,“ dodáva Hablák.
