Veľmi vtipnú fotografiu dnešnej dopravnej zápchy zachytila Barbora Šimaljáková. Priniesla možno aj nevedomky ukážku toho, kto mal voľakedy prioritu na našich cestách. Ktovie, či pri takejto intenzite dopravy napokon nebude takto opäť vyzerať naša budúcnosť.
Považské múzeum v Žiline na svojej web stránke informuje o tom, že na Slovensku sa motorizmus začal rozvíjať na prelome 19. a 20. storočia. Stretnúť automobil v tom čase bolo veľkou vzácnosťou a každý z nich vzbudzoval veľké nadšenie. Aj pred 1. svetovou vojnou bolo možné počet majiteľov automobilov v Žiline spočítať na prstoch jednej ruky. V roku 1919 v Žiline evidovali len 4 automobily, avšak o 8 rokov neskôr ich už bolo v meste takmer 200. V 30. rokoch ich počet stúpol do takej miery, že bolo potrebné v uliciach mesta upraviť pravidlá cestnej premávky.
Prvé dopravné značky sa popri uhorských cestách začali objavovať po roku 1910, kedy ich požadovala Parížska konvencia z roku 1908. Najviac sa o ich podporu a šírenie starali autokluby, u nás to bol od roku 1922 Autoklub Republiky československej. Značky boli v jednotlivých štátoch a regiónoch rôzneho tvaru a farby. Na IV. medzinárodnom cestnom kongrese v Seville v roku 1923 bolo okrem iného schválené uznesenie, aby dopravné značky boli jednotné. V nasledujúcich rokoch boli schválené vzory pre značky platné na celom svete.
Kolaps dopravy na Kysuciach Čítajte
Úprava dopravných pomerov v obciach a popri cestách bola až do polovice 30. rokov v rukách obcí a autoklubov. V roku 1924 rýchlosť v uliciach mesta Žilina stanovila Mestská rada na 15 km/h, vo vybraných úsekoch len na 6 km/h. V meste sa nachádzalo len niekoľko dopravných značiek. V roku 1932 pobočka Akutoklubu ČSR rozhodla, že vypracuje nový pouličný dopravný poriadok s použitím značiek podľa medzinárodnej konvencie, ku ktorej pristúpila aj ČSR. 7. októbra 1932 sa uskutočnila predbežná porada so zástupcami Mesta Žilina, ktorí návrh nového dopravného poriadku predbežne schválili. Žilinská pobočka autoklubu vo svojom návrhu nepočítala len s osadením značiek do ulíc, ale rozhodla sa riešiť dopravné problémy komplexne.
Začiatkom 30. rokov totiž bola dopravná situácia v meste vzhľadom na prudký nárast automobilizmu „neúnosná“. Automobily premávali aj po najužších uličkách mestského jadra. Chýbajúce dopravné značky zas vodiči nahrádzali neustálym trúbením na križovatkách a v neprehľadných uličných rohoch. Aj v podmienkach pre dopravcov sa uvádzalo, že vodič je povinný vydávať zvukové výstražné znamenie pri každom strete s chodcami kráčajúcimi pri okraji cesty, ako aj povozníkmi, jazdcami či honcami dobytka. Neboli tiež vyznačené priechody pre chodcov v blízkosti škôl a úradov.
