ČADCA. Dva zázraky musela preveriť špeciálna komisia. Vlaňajší verdikt Vatikánu bol, že Matka Tereza je ďalšou sväticou. Pred 27 rokmi sa s touto ženou, ktorá celý svoj život zasvätila pomoci tým najbiednejším, stretli aj Kysučania. Dnes je tomu 20 rokov, čo táto žena, ktorú pozná celý svet, zomrela v indickej Kalkate vo veku 87 rokov.
Odviezli sa spolu v papamobile
Obdivom k tejto útlej a krehkej misionárke, ktorej sa ako jedinej žene dostalo pocty zviezť sa s ním v jeho papamobile, sa nikdy netajil ani pápež Ján Pavol II. Osobne urýchlil jej proces blahorečenia. Stalo sa tak v roku 2003. Na ceremóniu do Ríma prišla vtedy aj Indka Monika Besraová. Práve jej vyliečením, uznaným za zázrak, sa otvorila cesta k blahorečeniu misionárky, ktorú už za jej života volali „svätou chudobných“. Podľa záverov cirkevnej komisie zázrak nastal presne rok po jej smrti – 5. septembra 1998. Mladá Indka s veľkým zhubným nádorom v bruchu sa v ten deň zverila do opatery sestier Rádu lásky. Tie ju údajne vyliečili tým, že sa modlili k Matke Tereze.
Zároveň žene prikladali na postihnuté miesto hliníkový medailón s portrétom zosnulej predstavenej. Keď sa Monika prebudila z hlbokého spánku, dotkla sa brucha. Zistila, že nádor zmizol.
Aby Matku Terezu mohli vyhlásiť za svätú, museli jej priznať aspoň jeden ďalší zázrak. Pre mnohých však bola svätá už predtým. Svojou starostlivosťou o chudobných a bezvládnych si získala obdiv na celom svete.
V roku 2015 jej priznal Vatikán druhý zázrak, čím otvoril cestu k jej svätorečeniu. Komisia expertov potvrdila, že Brazílčanovi, ktorý bol v kóme, pomohli k uzdraveniu modlitby jeho manželky k Matke Tereze.
Prišli ju pozdraviť tisícky ľudí
Od jej návštevy v Čadci uplynulo 14. mája 27 rokov. Pozdravila vtedy tisícky ľudí, ktorí si nenechali ujsť príležitosť osobne vidieť ženu, ktorá celý život venovala tým najbiednejším. V tomto meste nechala vtedy štyri misionárky, ktoré mali na Kysuciach pokračovať v jej práci.
„Mojou túžbou bolo zriadiť útulok vo vašej krajine už dávnejšie, ale neumožnili mi to. V tomto roku (1990) ma o to písomne poprosil nitriansky biskup Mons. J. Ch. Korec. Hneď som súhlasila.
Biskup Korec rozhodol, že útulok bude v Čadci na Kysuciach. Som šťastná, že sa mi splnila moja veľká túžba,“ povedala pri svojej návšteve. Dodala, že chce podobný dom otvoriť aj v Prahe, v ktorom by bolo navyše aj oddelenie pre chorých na AIDS, čo sa jej aj neskôr podarilo. V tom čase sa končilo jej pôsobenie predstavenej rádu Misionárok milosrdenstva a kresťanskej lásky.
Na otázku, aké posolstvo zanechá svojej nástupkyni, povedala: „Moje posolstvo je u Pána Boha a my pracujeme v jeho mene, sme v jeho rukách. Konkrétny program nemáme. Pracujeme impulzívne a chodíme tam, kde nás o to žiadajú. Základom našej práce je opatera a súcit s tými, ktorí sú opustení, chorí a nemajú nikoho. Pomáhame najbiednejším z biednych, neberieme peniaze na mzdu, dotácie od štátu ani od cirkevných inštitúcií. Žijeme len z milodarov, ktoré dostávame od ľudí.
Pôsobíme charitatívne, ale naším poslaním je aj rozdávať a šíriť lásku medzi ľuďmi, pretože láska, to je mier.“ Na to, s akými dojmami odchádza z Kysúc, odpovedala: „Páči sa mi, že tu žije veľa nábožných ľudí.
Základom šťastného štátu je šťastná rodina. Preto prosím, aby sa ľudia ctili a mali radi, aby spoločne v modlitbách vytvorili jedno veľké srdce, naplnené láskou.“
Ľudia dneška hladujú po láske
Z Kysúc odišla pomáhať tým, ktorí ju najviac potrebovali. Zdôraznila, že ľudia dneška hladujú po láske, po chápavej láske, ktorá je jedinou odpoveďou na osamelosť a horkú chudobu. „Preto pôsobíme aj v krajinách, ako je Anglicko, Amerika alebo Austrália, kde nie je hlad po chlebe. Ľudia tam však trpia strašnou osamelosťou, zúfalstvom, nenávisťou, cítia sa nevítaní, bez pomoci a bez nádeje. Nevedia už, čo je to ľudská láska. Potrebujú niekoho, kto im rozumie a váži si ich,“ povedala pri odchode. Aj keď dnes už nie je medzi nami, jej slová nám majú stále čo povedať.
Všetky ceny, ktoré získala, dala pre chudobných
Bola bez peňazí, stáleho bydliska aj istoty, pretože sa chcela čo najviac stotožniť so svojimi chudobnými. Pomýšľala na založenie rehoľnej spoločnosti. Novú kongregáciu schválil Rím 7. októbra 1950 pod názvom „Misionárky lásky“. Prvou ustanovizňou, ktorú založila, bol Dom pre umierajúcich v Kalkate.
V roku 1955 otvorila dom pre opustené deti, neskôr i pre duševne zaostalé. Od roku 1957 sa začali Misionárky lásky sústavne zaoberať i liečením malomocných. Jej úsilie o zmierenie biedy, o vrátenie ľudskej dôstojnosti tým, o ktorých už nikto nemá záujem, bolo ocenené mnohými cenami.
Prvú „Padme Šri Medal“ dostala od indickej vlády. V roku 1963 jej venovali Cenu mieru. V roku 1971 dostala Cenu milosrdného samaritána a Medzinárodnú cenu Kennedyho. V roku 1979 ju vyznamenali Nobelovou cenou mieru. Všetky finančné prostriedky, ktoré pri týchto a iných príležitostiach získala, použila pre chudobných. V roku 2009 odhalili v Čadci pamätnú tabuľu Matke Tereze na Dome charity sv. Gianny. Pripomenuli si tak 19. výročie založenia prvého rehoľného domu Misionárok lásky na Slovensku. V Čadci zanechala štyri misionárky, ktoré sa osem rokov starali o ľudí bez domova a matky s deťmi. Po ôsmich rokoch sa presťahovali do Žiliny. V súčasnosti v Čadci pôsobí miestna charita pod názvom Dom charity sv. Gianny, ktorá patrí pod Diecéznu charitu Žilina.
V Staškove ju veriacim pripomína súsošie
Okolie staškovského kostola láka nielen príjemnou atmosférou a scenériou, ale aj parkom, ktorého dominantou je unikátne súsošie Jána Pavla II. a Matky Terezy, ktoré postavili v roku 2010. Autorom súsošia bol akademický sochár Vojtech Pohanka, dielo však pre jeho náhle úmrtie dokončil jeho syn Peter.
