Dlhé roky sa venoval monumentálnej a komornej sochárskej tvorbe, svoje objekty a reliéfy vytvára z dreva, rešpektujúc a využívajúc možnosti materiálu. Hlavnou témou a inšpiračným zdrojom sa mu natrvalo stala krajina, jeho rodné Kysuce. Švábikove diela sa už desaťročia stretávajú s úctou v očiach odborníkov i laickej verejnosti.
„Hej živote, kde jsi, vylez srabe...“ Čítajte Majster Švábik sa v súčasnosti trošku vo svojej tvorbe presídlil, jeho najnovší cyklus sa nazýva Predjarie. Z drevených plastík presedlal na neobyčajne sugestívne a viacvrstvové kresby a reliéfy krajiny. Navyše v čase oplývajúcom neopakovateľnou atmosférou, čarom a vôňami, ktorými je presýtená príroda na rozhraní zimy a jari. Preto Gustáv Švábik-Macvejda nazval svoj cyklus Predjarím.
Významný slovenský výtvarník Róbert Brun hodnotí Švábikovo Predjarie takto: „Neodmysliteľné rekvizity chlapčenstva a učedníctva zároveň. Prekvapuje nás dobiedzavé zaujatie nie dávno ešte kysuckého chlapca pre materiál, s ktorým vyrástol. Dnes umocnený intelektuálnym nadhľadom profituje zo silného, pocitového potenciálu rodiska.“ Pripájame aj názor výtvarného teoretika Milana Mazúra: „Gustova tvorba je neodmysliteľne spätá s jeho súčasným pôsobiskom, a to sú Kysuce s malebnou Turzovkou. V jej srdci stojí Macvejdov dom a v ňom krčma a ateliér. Krajina, v ktorej sa romantická krása prírodných scenérií a prostredia všadeprítomnými stopami dotýka histórie kysuckého ľudu, sa stáva tou optimálnou cestou k vlastnej sebareflexii a k autentickému umeleckému vyjadreniu autora.“
A na záver pridajme aj názor akademického maliara Alexa Mlynárčika, ktorý okrem malieb pod názvom Predjarie hodnotí aj Švábikove drevené plastiky. Tvrdí: „Švábikove reliéfy nie sú len oslavou kysuckého dreva. Ono s ním spieva ódy o Kysuciach.
Jeho katedrály nás pozývajú k modlitbe. Je to krajina, v ktorej zaznieva vzdialený zvon zvolávajúci zimnými závejmi k adventným meditáciám. Božie muky či poľné kríže zakliate vysoko v horách opantávané trávnicami a ich ozvenami nás pozývajú pokľaknúť. A potom dreveničky – skryté ľudské teplo v prázdnom nekonečne. To všetko je nostalgická poézia Gustáva Švábika.“
