Kysučan Rudolf Kučák, medzi priateľmi známy ako „Kučo“, odpovedal s chuťou a záujmom. Do premeny sa prihlásil z viacerých dôvodov. Ako neskôr zaznelo v televíznom vysielaní, jedným z nich bol strach o život či z chorôb, ktoré sa pri obezite vyskytujú. Jeho 180 kíl živej váhy mu začínalo prekážať, aj sám si priznal, že potrebuje pomoc...
Vysnívaného pozvania sa napokon dočkal, keď mu ho osobne doručil vyhľadávaný a obľúbený osobný tréner Maroš Molnár. Ten si zvolil originálny spôsob oslovenia – počas hokejbalového tréningu HBK Čadca U19! Prekvapený adept na Extrému premenu doslova ožil a z hokejbalového ihriska v Čadci odchádzal do úvodného kempu ľahší o kameň, ktorý mu padol zo srdca...
Ako sa cítiš pár hodín pred tým, ako si celé Slovensko pozrie príbeh tvojej neuveriteľnej premeny?
– Deň mám taký, ako po celý rok doteraz. Ráno môj obľúbený beh na lačno, minimálne 7 – 8 kilometrov tepovej frekvencie okolo 140 úderov za minútu. Pred pol hodinou som skončil cvičenie vo fitnescentre Ľuba Kanálika. Dobrý obed. Ešte ma čaká plaváreň alebo dlhšia prechádzka. Samozrejme, že čas medzi cvičením a pohybovou aktivitou vypĺňam pracovnými povinnosťami...
V čom je beh pre teba obľúbený?
– Pri mojej psychicky náročnej práci sa mi počas behu doslova prečistí hlava. Vyberám si členitú trať s rôznymi prevýšeniami. Tam, v teniskách a s kapucňou na hlave, zabúdam na starosti. Milujem ten relax, keď stíšim telefón, nasadím slúchadlá a hudbu prerušuje tlkot môjho srdca. Keď nie je priaznivé počasie, tak si dám kardio doma na stacionárnom bicykli. Pre mňa top odpočinok.
Bolo to tak od prvého dňa, kedy si dostal pozvanie z televízie od Maroša Molnára?
– Úplne nie. Do takéhoto režimu som sa dostával asi pol roka. Po polročnej drine a presviedčaní seba samého, že to dám, že to dotiahnem do vysnívaného konca a stanoveného cieľa, sa vo mne niečo zlomilo. Namiesto dôvodov, prečo niečo pre seba neurobiť, sa dnes na pohyb teším a športové aktivity vykonávam rád, pravidelne a s chuťou. Je to môj životný štýl a niečo, bez čoho už neviem žiť.
Kto alebo čo ťa prvý polrok motivovalo k neustálemu prekonávaniu sa do pravidelnej driny?
– (Po chvíli) Moje svedomie. Neustále mi pripomínalo: „Keď si sa na to dal, tak to aj dotiahni! Nie si žiadny looser, ktorý rozpráva do vetra...“ Pol roka som nerobil niečo, čo by ma nebavilo. Len som si pripomínal dôvody, pre ktoré som to začal robiť. Potom som si uvedomil, že to chcem. Že po tom doslova túžim – po športe, hokejbale aj po novom živote. Napĺňa ma ten pravidelný režim dňa, cítim to tak...
V podstate si si vytvoril nové návyky. Nové životné pravidlá...
– Presne tak. Ako som mal zlé návyky, tak som si za 12 mesiacov vytvoril nové, správne návyky. Či už išlo o stravovanie, alebo pravidelnú športovú aktivitu. Niekedy sa obávam, či sa nehýbem priveľa (úsmev). Snažím sa o pravidelný tréning a využívam každú možnosť v mojom nabitom programe.
Rudo, prezraď nám, ktorý moment sa ti počas Extrémnej premeny Slovensko zapísal do pamäte ako najkrajší, na ktorý nikdy nezabudneš?
– Boli dva také momenty. Prvý, keď si ma Maroš Molnár a televízia vybrali do tohto programu a druhý, keď došlo k premene a na váhe podo mnou svietilo 99 kíl. Do toho prvého momentu som vôbec nič netušil a doslova ma zaplavila emócia radosti, keď sa mi prihovoril Maroš spod hokejbalovej prilby. Tak to cítila aj Ivka, ktorá bola pri mne.
Ako sa ti žije v novom tele?
– Úžasne, je to super pocit! Keď sa dnes objavím kdekoľvek v reštaurácii alebo na ulici, nevnímam z okolia tie negatívne signály, že prišla nejaká zrúda či tučko do podniku. Veľmi sa mi uľavilo. Zapadol som do prostredia, žijem a vyzerám ako väčšina ľudí, a to je fajn.
Predtým, s 80 kilami nadváhy, si cítil tento tlak okolia?
– Určite. Tak sa cíti takmer každý obézny človek. Chce sa schovať, keď niekde vojde. Nechce byť na očiach. Bojí sa urobiť niečo, pri čom by sa ostatní uškrnuli.
Čo vidíš pri pohľade na seba a svoje telo pred 80 kilami?
– Ja som bol plnší odmalička. Okolie ma tak bralo. Myslím si, že som mal šťastie na kamarátov. Na spoluhráčov, keď sme hrávali hokejbal. Keď som športoval, tak ten kolektív je iný, ako keď je človek „bachratý“ samotár. Človek vie, že má kilá navyše, no sú to jeho kilá, telo, ktoré vníma väčšinu života... Samozrejme, keď si to pozriem teraz, kde som bol a aký som dnes, tak to je...
Dá sa to vyjadriť jedným slovom?
– Hrôza... Myslím si, že hovorím za veľkú časť obéznych ľudí, keď poviem, že som sa až takto nevnímal. Skutočne. Áno, vedel som o kilách navyše, ale tie rástli a ja som sa s tým stotožňoval. Veď bol som to ja, však? Žiaľ, veľa ľudí si tak nepripadá a ani nepripúšťa fakt, ako v skutočnosti vyzerá. Váha a výzor vám zovšednie a vy sa trápite možno aj do konca života...
Podľa výsledku si v súčte schudol o viac ako 80 kíl! Ako?
– Za prvý kvartál, tri mesiace, to bolo 37 kíl. O 2 kilá nad plán. Potom to šlo pomalšie, no s tým sa počítalo. Popravde, zhodil som ich viac. „Opušťáky“ mi kilogramy pridali. O to viac som musel po tom „zamakať“. (Pozn. red.: Opušťák – dopriať si jedlo navyše. Prejedanie sa. Jeden deň v týždni „zhrešiť“).
Ty si si však uvedomil, že to takto ďalej nepôjde...
– Presne tak! Uvedomil som si svoj skutočný motív a predsavzatia, s ktorými som do programu vstupoval. Nechcel som, aby si ma takto pamätali. Že som sa pre nejaký „blbý chtíč“ pripravil o životnú šancu na zmenu, ktorá mi dnes dodáva neskutočnú energiu a chuť naplno žiť. Bolo vidieť, že aj Maroša z toho už bolela hlava. V podstate som v živote absolvoval niekoľko pokusov schudnúť, no vždy prišlo niečo, čo ma zviedlo z cesty. Takže bola motivácia jasná – počúvať Maroša na slovo a vydržať. Oplatilo sa. Dnes už žiadny „opušťák“ neriešim.
Čo by si odporučil ľuďom, ktorí chcú nasledovať tvoj príklad a prejsť podobnú cestu?
– Najprv si dať čiastočné ciele, ako sme mali my. Povedzme 10 – 20 kíl za tri mesiace, potom o niečo menej, aby to bolo uskutočniteľné. My sme mali váženie každé tri mesiace. Medzi nimi tvrdá práca, kvalitná strava a starostlivosť. Keby sme si povedali na začiatku, schudni 80 kíl, tak prekrútim očami. Postupne to ide lepšie. No a človek sa musí skamarátiť so slovíčkom „pravidelnosť“...
A pozor na opušťáky! Čo strava?
– (Smiech) Mne to tak neprišlo hneď. Až keď som si uvedomil, že musím o to viac makať, čo mi, paradoxne, pomohlo k tomu, aby som na sebe extrémne zapracoval. V stravovaní totiž platí jednoduchá rovnica. Príjem a výdaj by mali byť v zhode. Koľko prijmeš, toľko musíš vydať. Alebo viac. No a po „opušťáku“ som toho potreboval vydať viac (úsmev). Pre mňa bola veľká vec, keď som prestal piť sladené nápoje. Najprv to nešlo ľahko, no začal som si vyberať takú alternatívu, ktorá mala menej cukrov, ale podobný účinok. Napríklad keks má menej cukru ako kolové nápoje. No tiež žiadna výhra, ale keď si pomaly zvyknete na čistú vodu alebo vodu s citrónom, je to veľká zmena...
Musel si zo svojho jedálnička niektoré potraviny vylúčiť? Zmeniť niečo radikálne?
– Zásadne som nevylučoval nič. Mojou výhodou od začiatku je, že nemám rád mastné jedlá. Na druhej strane bola najväčším problémom sladená voda. Kolové nápoje. Nie je „sranda“ vypiť dva až štyri litre denne, čo robí príjem o niekoľko tisíc kalórií viac, ako je prijateľné. Potom sa to ťažko alebo vôbec nedá vylúčiť z tela von a človek tlstne.
Hovoril si o pravidelnosti aj rovnici príjem – výdaj. Je ešte niečo, čoho sa držíš?
– V strave mám dve overené pravidlá. Jedno je „udržiavacie“ a to druhé volám „chudnúce“. Prvé pravidlo predpokladá pravidelný výdaj energie, napríklad cvičením a takmer rovnako veľký príjem energie zo stravy. Nemôžeš zjesť hocičo, ale tak, aby boli hodnoty vyrovnané. Pravidlo chudnutia hovorí, že musíš počítať energetické hodnoty stravy, nenajesť sa do prasknutia, ustrážiť nižšiu hodnotu príjmu a zvýšiť výdaj. Telo začína topiť tuky a chudneš.
Ako vnímaš reakcie ľudí, keď ťa začali spoznávať na ulici? Boli to aj úsmevné situácie?
– Úsmevné príhody sa stávali a ešte stávajú. Nedávno som bol nakupovať a pri tom som stretol nezávisle na sebe štyroch ľudí, ktorých reakcia bola dosť podobná. Najprv sa zarazili, potom si ma začali premeriavať, váhali s pozdravom, až ma spoznali vlastne vďaka mojej milovanej Ivke...
Na sociálnej sieti sa našlo veľa správ uznania a podpory...
– Či ide o obdiv, neviem. Možno áno, ale existuje dosť ľudí, ktorí si prešli podobnou zmenou. Podľa mňa patrí obdiv a pozornosť aj im. Myslím si, že každý človek, ktorý dokáže zhodiť čo i len kilo poctivou prácou a dobrou stravou, si zaslúži obdiv.
Ty si zažil za ostatný čas viac zmien. K zmene váhy si zmenil svoj stav na ženatý.
– (Úsmev) To som tvrdil stále, že keď schudnem do obleku, tak sa ožením. Trvalo to desať rokov, čo sa s Ivkou poznáme a ľúbime sa. Zaslúžila si to.
S Marošom Molnárom ste sa zoznámili až vďaka projektu?
– Maroš je skvelý človek. Pracuje so športovcami na vrcholovej úrovni. Presne vie, čo povedať, ako nastaviť cvičenie a motivovať svojho zverenca. My sme sa zoznámili na kastingu, kde sme si padli hneď do oka. Každé naše ďalšie stretnutie bolo plné energie a záujem o spoluprácu mali obe strany...
Našli ste sa...
– Presne tak. Verím tomu, že sa za mňa aj prihovoril, aby sme do toho šli. Budem jemu a televízii Markíza vďačný do konca života, že dali šancu chlapcovi z Kysúc.
Zmena na celý život?
– Definitívne! Inak to už ani nevnímam. S Ľubom a Marošom vieme, že to je na celý život. Po roku driny, deň za dňom prelievania potu a sebazaprenia sa vo mne rodili a prehlbovali nové návyky, ktorým sa chcem venovať aj naďalej!
