V posledných rokoch sa trošku vytratil z povedomia fanúšikov a futbalovej verejnosti. Príčinou boli neustále problémy s pravým kolenom, s ktorým musel ísť štyrikrát pod nôž. Keď bol malý, sníval o kariére futbalistu, a tak ani dlhoročné patálie ho neodradili. Vrátil sa do veľkého futbalu a na jeseň pôsobil v Senici.
Do druhej časti sezóny už s posledným tímom najvyššej futbalovej súťaže nezasiahne. Rozprávali sme sa s 28-ročným Mariánom Jarabicom, ktorý v minulosti pôsobil v poľskej Cracovii Krakov či v bulharskom Ludogorci Razgrad, s ktorým v roku 2012 napriek zraneniam poznačenej sezóne získal titul...
Na jeseň ste pôsobili v Senici a aj prípravu ste mali začať s týmto klubom, no nestalo sa tak. Čo sa udialo?
– V Senici začala príprava 8. januára. Pôvodne sa malo trénovať len v domácich podmienkach. Vzhľadom na to, že tam prišiel nový sponzor, dohodlo sa asi týždenné sústredenie v Turecku na prelome januára a februára, kde sa odohrajú nejaké tri prípravné zápasy so zahraničnými súpermi. Do prípravy som sa však už nezapojil. V pondelok 8. januára, keď som prišiel na zraz, som sa s vedením klubu dohodol, podobne ako ďalších pár hráčov, na rozviazaní zmluvy. Momentálne sa pripravujem doma a hľadám si nový klub.
Kde by ste mohli zakotviť?
– Nechystám sa zatiaľ niekde ďalej. V minulosti som hrával v Čechách či v Poľsku, rád by som sa uberal týmto smerom.
Talentovaný hokejista sa zranil. Roman: Dúfam, že zápas hviezd stihnem Čítajte V minulosti ste pôsobili vo významných kluboch, či už v poľskej Cracovii Krakov alebo v bulharskom Ludogorci Razgrad. Kde ste sa cítili najlepšie?
– Ťažko mi je porovnávať tieto dva kluby. Do Razgradu prišiel bohatý sponzor, ktorý s klubom postupoval každý rok. Začali vo 4. lige, dostali sa do najvyššej súťaže a vtedy som tam prišiel ja. Vtedy som bol v reprezentácii do 21 rokov a ten majiteľ staval na takýchto transferoch. Chcel mladých reprezentantov, mladých hráčov, aby sa vyhrali v tomto klube a následne predali za väčšie peniaze. Cracovia je zas klub s obrovskou históriou. Klub má vyše 100 rokov, má bohatú fanúšikovskú základňu. Ja som tam bol 3,5 roka a či sa hrala najvyššia súťaž, alebo sa hrala druhá najvyššia súťaž v Poľsku, tam stále chodili ľudia. Keď sa hrali derby zápasy, na štadión si našlo cestu 10 – 12-tisíc ľudí, či už s Wislou, Legiou a podobne...
Keď sa hrala 2. liga, nebolo vypredané, ale napriek tomu pravidelne prišlo na zápasy 8-tisíc ľudí, čo je veľmi slušná návšteva na druhú najvyššiu súťaž. Proste, fanúšikovia chodili nielen na tých lukratívnejších súperov, ale fandili svojmu klubu, pretože ho majú radi. Čo sa zas týka toho Bulharska, tam bol taký ošiaľ. Je to malinké mesto, kde prišiel jeden bohatý človek, postavil fabriku, dal prácu ľuďom. Pre ľudí to bol významný človek. Postavil aj 6-tisícový štadión, ktorý bol na každom zápase vypredaný. Bolo úplne jedno, s kým sa hral zápas. Ako som spomínal, posťahoval tam buď mladých nádejných hráčov, alebo skúsenejších bulharských borcov. Ten klub funguje výborne až doteraz. Každý rok hrajú o titul, zahrali si už skupinovú fázu Ligy majstrov. Celkovo majú väčšie šance ako Cracovia, veď nie je tam až toľko kvalitných klubov. V Bulharsku hrajú o titul každý rok dva – tri tímy, v Poľsku má peniaze veľa klubov, o to väčšia je tam konkurencia. Takže, či bolo lepšie tam, alebo tam? V oboch kluboch to bolo vysoko profesionálne, ale po takej futbalovej stránke to bolo také prirodzenejšie v Poľsku. V Bulharsku, opäť sa vrátim k tým zraneniam, bolo o mňa tiež výborne postarané. Keď som mal prvýkrát zdravotné problémy, prekvapila ma vysoká profesionalita toho lekárskeho štábu. Bolo to na top úrovni od lekárov, fyzioterapeutov, rehabilitácie. Niekto si povie, že Bulharsko, taká a taká krajina, ale povedal by som, že to fungovalo lepšie ako v niektorých kluboch na západe.
Ak by ste mali označiť nejaký najvýraznejší úspech kariéry, spájal by sa práve s niektorým z týchto klubov?
– Určite. Už pôsobenie v tak silných kluboch je pre každého hráča výnimočné. Hoci som bol po väčšine zranený, najviac si cením víťazstvo v Bulharskej lige a zisk Bulharského pohára.
Práve v Bulharsku ste zažili aj horšie časy. Pred jednou sezónou ste odohrali celú prípravu, no týždeň pred ligou prišiel do tímu Ľubomír Guldán. Ocitli ste sa na lavičke. Ako ste to brali?
– V živote futbalistu sa to stáva, aj taký je profesionálny šport. Áno, odohral som celú prípravu, tréner bol so mnou spokojný, no naraz som sedel. Napriek tomu som drel na každom tréningu najviac, ako som vedel a chcel som sa vrátiť do tímu.
