Článok pokračuje pod video reklamou
Ako vyzeral uplynulý rok z pohľadu architekta, výtvarníka či rodiča Stana Mikovčáka?
– V prvom rade som spokojný, že som minulý rok prežil v zdraví aj s rodinou a postúpili sme do ďalšieho roku. Užili sme si Vianoce a v minulom roku bolo veľa tvorivých myšlienok a vecí, ktoré sme „spáchali“. Syn mi ukončil školu, začal pracovať, je veľmi úspešný. To je to to, čo som v živote chcel dosiahnuť, keď deti za nás preberajú štafetu bežného života a pokračujú v našej práci. Je to radosťou a zároveň šťastím, keď posúvajú hranice ďalej.
Stano Mikovčák: Snažím sa spoznať múdrosť našich predkov a zachrániť spomienku na nich Čítajte Minulý rok ste opäť vystavovali v zahraničí. Kde ste so svojimi dielami zavítali?
– Na jeseň pred Vianocami som v novembri mal výstavu v Ríme. Otváral mi ju vernisážou Peter Dvorský a výstava v súčasnosti stále prebieha. Som s ňou spokojný a verím, že aj jej návštevníci. V Ríme prebieha výstava na základe tých, ktoré sa uskutočnili pred ňou v Moskve. Na základe týchto úspešných výstav sa mi otvárajú ďalšie. Také pozitívne bolo to, že v talianskych médiách prebehlo aj také akoby pripomienkovanie výstavy. Robiť ju v takom prostredí, akým je Rím, je veľmi nebezpečné a ťažké. Ľudia tam žijú v prostredí, kde tvorili najlepší umelci sveta od staroveku. Ľudia sa na dennom kroku stretávajú s umením, vyrastajú v ňom a vedia ho vnímať.
Takémuto publiku niečo predstaviť je veľmi komplikované. Mal som to šťastie, že prijali moju výstavu a bolo mi povedané, že sú tam veci, ktoré kunsthistorici ocenili. Dnes v dobe internetu sa toho veľa opakuje, veľa sa preberá a vo výtvarnom umení, takisto ako v architektúre, dochádza k veľkému opakovaniu sa či už stavieb, alebo sôch, malieb. V Ríme som predstavil diela ako napríklad posledná večera na šindloch a z motýk, ktoré predstavujú ľudí a ďalšie príbehy sú zachytením histórie. Kunsthistorici mi potvrdili, že takéto veci ešte nemali možnosť vidieť, nie sú opakované a nik iný to nerobí.
„Hej živote, kde jsi, vylez srabe...“ Čítajte To vlastne znamená, že aj vo výtvarnom diele vidíme niečo ako „plagiátorstvo“?
– V Ríme som sa nenaučil, ako ďalej, ale otvorili mi oči kunstistorici, že čo nerobiť. A jednou z tých vecí je práve opakovať rôzne motívy, nedajbože ich prevziať od druhých ľudí. Myslím, že aj trh je presýtený rôznymi abstrakciami a podobnými vecami. Asi treba hľadať nové typy umenia a možno ho ja neviem nájsť, nie som v tom odborník. Preto možno hľadám umenie v histórii a v rozpadnutých domoch. Ako spisovateľ to neviem vyjadriť, tak to vyjadrujem práve s materiálmi, ktoré v domoch nájdem. Vkladám do svojich obrazov akoby osudy ľudí.
Jednou z vašich srdcoviek je aj stavba rozhľadní. Podarilo sa vám zrealizovať ďalšie?
– Áno, medzičasom sa otvorilo viacero nových rozhľadní. Niektoré z nich sú už skolaudované, postavené. Napríklad bola otvorená rozhľadňa nad Svederníkom. Zastupiteľstvo tam bolo však rozdelené na dve časti. Jedni chceli kríž na kopci a druhí chceli rozhľadňu. Nevedeli sa dohodnúť, tak sme tam vymysleli rozhľadňu v tvare kríža. Dnes je rozhľadňa vyhľadávaná medzi obyvateľstvom. Keď sa ešte nasvieti, bude ju vidieť pekne aj z diaľnice v noci. V tomto čase sa robí strecha na jednej oravskej rozhľadni. Na moravskej strane sme získali dve stavebné povolenia. Celkovo sa pracuje asi na piatich nových rozhľadniach.
