Keď sa v roku 1983 narodil Matej Tóth, Peter Tichý st. symbolicky získal svoj prvý chodecký titul v žiackej kategórií. Paradoxne, práve súčasný chodecký fenomén a Olympijský víťaz z Brazílie obral rodáka z Kysuckého Nového Mesta o dorastenecký slovenský rekord na 5 km a následne mu vzal aj historicky najlepšie umiestnenie v rámci Svetového pohára mužov v chôdzi na 50 km.
Hoci sa účastník OH v Atlante a Sydney Peter Tichý st. venuje v posledných rokoch skôr behu, tohtoročnú Dudinskú päťdesiatku si určite nenechá ujsť. Veď na trati sa stretne práve s Matejom Tóthom, ktorému odkazuje, že v cieli nebude mať horší čas viac než o hodinu.
V rokoch 1996 a 2000 ste Slovensko reprezentovali na Olympijských hrách v chôdzi na 50 kilometrov. Vraciate sa ešte k týmto najvýznamnejším momentom vašej kariéry?
- Určite si na to spomeniem. Olympiáda je úplne niečo iné ako majstrovstvá sveta či Európy. Je vnímaná ako celospoločenská udalosť, nie je to len vrchol jedného športového odvetvia. Aj verejnosť to vníma inak ako samostatné ME alebo MS. Na zážitky sa nedá zabudnúť. Vždy ma to vráti aj k mojím športovým začiatkom. Doteraz spomínam na pocity, ktoré sa mi premietali na posledných sto metroch, keď som finišoval na štadióne. Vtedy sa mi splnilo to, po čom som túžil od mojich začiatkov. Chcel som prísť na štadión, kde budú divákmi zaplnené tribúny. Sníval som o tom ako 12-ročný a splnilo sa mi to po trinástich najprv na ME, o dva roky aj na OH. Tam sa človeku premietne všetko a na to ťažké takpovediac zabudne. Tento pocit stojí naozaj za to, hoci mi prvá olympiáda nevyšla podľa predstáv. Neodradilo ma to, ale naopak motivovalo. Ešte viac som si tento pocit vychutnal o štyri roky v Sydney pred 100 tisíc divákmi. Až mi bolo ľúto, že sa nešlo na štadióne ako obvykle 300, ale len 100 metrov. Boli to krásne emócie, eufória. Povedal som si, že všetko to stálo za to.
Pred rokom získal titul majstra Európy! Zmenilo mi to kariéru, priznáva Valuch Čítajte Napriek tomu, že aj vám rôčky pribúdajú, občas máme pocit, že čím ste starší, tým ste lepší. Ako to robíte?
- Mám toho už veľmi veľa za sebou a dnes už všetko robím viacmenej pre dobrý pocit. Necítim potrebu niečo dokazovať sebe ani nikomu inému. Behám, chodím, bicyklujem či plávam preto, aby som sa dobre cítil, aby ma to napĺňalo hlavne duševne. Výkonnosť mi už nie je prioritou, ale len súčasťou. Mňa už ani nevie sklamať nejaký výsledok či umiestnenie, naopak častejšie som príjemne prekvapený. Možno to vyzerá, že tie výkony sú lepšie a lepšie, ale, samozrejme, o časoch, ktoré som dosahoval v minulosti, môžem už len snívať (smiech). Na druhej strane, keď prepočítam svoje momentálne výkony vekovým koeficientom, naozaj sa celkom držím vo forme. Napríklad v maratóne sú moje momentálne časy síce o 15-20 minút horšie, vzhľadom k veku sú však také, aké som dosahoval počas vrcholovej úrovne.
Aké sú vaše priority na rok 2018?
- Mám určité predstavy, ale nejaké konkrétne ciele, žeby som niečo naozaj musel, si nedávam. Všetko musí prísť prirodzene. Pravdou je, že sa cítim opäť dobre, mám veľa nabehané, obchádzajú ma zranenia z preťaženia, na ktoré som už po skúsenostiach veľmi opatrný. Podobne ako pred rokom sa chcem postaviť na štart Dudinskej päťdesiatky. Vlani som tam štartoval po piatich rokoch a získal striebro, a tak tento rok určite nechcem chýbať. Bude to také symbolické, veď už aj Matej Tóth sa po problémoch rozbehol s prípravou, takže sa na to veľmi teším. Čakajú ma aj maratóny, či už v Bratislave, kde mám opäť robiť vodiča na tri hodiny, vypustiť nechcem ani Kysucký maratón, kde sa teším na staronovú trať smerom do Starej Bystrice a späť. Okrem ešte iných maratónov ako napríklad Banskobystrického, MMM v Košiciach či Vianočného v Žiline a pretekov Bežeckej ligy Žiliny je jedným z plánov aj svetový šampionát na 100 km začiatkom septembra v Chorvátsku. Po šiestich rokoch sa tak postavím na 100-kilometrovú trať.
Jednou z priorít je aj Dudinská päťdesiatka. Nedávno ste sa vyjadrili, že vám Matej Tóth nedá na tejto trati viac ako hodinu. Trváte na tomto vyhlásení?
- Verím si (smiech). Viem, ako som pred šiestimi rokmi absolvoval päťdesiatku, vlastne takmer bez chodeckého tréningu. Minulý rok som sa v Dudinciach cítil veľmi dobre. Pripravil som sa najmä technicky a takpovediac som si zaspomínal na staré dobré časy. Podľa minulého roku viem, na aký čas mám a teraz verím, že som schopný ísť opäť rýchlejšie. Smerom k Matejovi to bolo skôr tak úsmevne. Podpichol som ho, aby trénoval. Po patáliách, ktoré má za sebou, nech sa len pripravuje, že aj ja makám a viac ako hodinu mi nedá (smiech). Matej potrebuje v Dudinciach predovšetkým splniť limit na ME, viem však, že sa zameria na kvalitnejší výkon, i tak mi však vychádza, že by som sa do tej hodiny mohol zmestiť.
Navrhnete mu aj nejakú stávku?
