V roku 2014 získal dva tituly majstra sveta v kickboxe, rok predtým sa stal európskym šampiónom. Na svojom konte má aj triumfy z majstrovstiev Slovenska. V poslednej dobe sa však venuje skôr trénerčine.
Úspechy na seba nenechali dlho čakať a jeho zverenci dosahujú vynikajúce výsledky. O jeden z nich sa postaral nedávno Dalibor Ficek, keď ovládol významné podujatie v Bratislave pod názvom WAKO Slovan Open. O ceste talentovaného fightera za prvenstvom, ale aj o trénerskej práci v žilinskej Boxerni sme sa rozprávali s Miroslavom Cingelom z Makova.

V poslednej dobe vás vidíme viac-menej v pozícii trénera. Súťažíte ešte, alebo sa venujete už len zverencom?
– Aktuálne je mojou prioritou dobré fungovanie našej Boxerne v Žiline a vychovávanie mladých športovcov, ale v ringu som ešte určite nepovedal posledné slovo. Za nejakými veľkými fighter úspechmi sa už hnať nebudem. Nejaké boje absolvujem, hneď ako si dám dokopy zranenie.
Nedávno ste na jednej medzinárodnej súťaži zaznamenali veľké úspechy. Prezradili by si nám, o aké podujatie išlo?
– Bojovali sme na WAKO Slovak Open. Bol to veľmi kvalitný medzinárodný turnaj, ktorý sa konal v dňoch 23. až 25. 2. 2018. Stretli sa tu bojovníci z jedenástich krajín a o kvalitné zápasy na profi úrovni nebola naozaj núdza. Na podujatí štartovalo takmer 1000 bojovníkov. Boli to také malé majstrovstvá Európy v kickboxe.
Skvele si počínal najmä Dalibor Ficek. Ako hodnotíte jeho výkony a celkový triumf?
– Daliborovi sa podaril obrovský úspech, keď získal prvé miesto v jednej z najťažšie obsadených váhových kategórií – do 71 kg. V krásnych zápasoch porazil najprv poľského reprezentanta K.O. v prvom kole po tvrdom prednom háku. V semifinále krásne preboxoval tvrdého srbského bojovníka, ktorý sa viackrát za zápas ocitol na zemi a nakoniec vo veľmi náročnom finále, do ktorého sme išli so zranením, porazil českého reprezentanta, ktorý bol veľkým favoritom turnaja. Náš Dalibor mu však prekazil plány.
V čom bol Dalibor lepší od svojich súperov?
– Myslím si, že svojich súperov porazil hlavne kvalitným boxom z pohybu, ktorý zatváral tvrdými kopmi na telo a veľmi kvalitnou fyzickou pripravenosťou a húževnatosťou.
Paradoxom je, že hoci máte Boxerňu v Žiline, podobne ako vy, je mnoho borcov z regiónu Kysúc. V čom to je, že sa v ringu často presadzujú Kysučania?
– Áno, náš klub sídli v Žiline, ale väčšina mojich, ako ich ja volám, „diviakov“ (smiech) pochádza z Kysúc. Za zmienku stoja hlavne Kristián Korcháň a Janko Urbanik z Rakovej, ktorí dochádzajú veľkú diaľku na tréningy. O to väčšiu radosť mám z toho, keď vidím, ako sa každým tréningom zlepšujú a získavajú lepšiu a lepšiu výkonnosť. Sú to talentovaní a pracovití chalani a ja verím, že ak vydržia vo svojom nasadení, môžu byť veľmi kvalitnými bojovníkmi, o ktorých môžeme ešte veľa počuť. No a hlavne nesmieme zabudnúť na Dalibora Ficeka zo Skalitého, ktorý nám svojimi výkonmi už dlho robí veľkú radosť na amatérskej, ale aj profi scéne. A to, že sú Kysučania tvrdí chlapi, je jasná vec. Na Kysuciach bol vždy tvrdý život a ten vytesal tvrdých mužov. Ja najradšej trénujem chlapcov a borcov z Kysúc, Terchovej a okolia, lebo viem, že chlapci z dediny sú vždy húževnatejší, tvrdší a pracovitejší, a to je dôležité pre dosiahnutie úspechu.
Aké sú vaše ďalšie plány?
– Moje ďalšie plány sú vychovávať mladých športovcov, odovzdávať svoje skúsenosti ďalším bojovníkom a stať sa čo najkvalitnejším a najvzdelanejším trénerom na najvyššej úrovni. A ešte by som si rád dal nejaké boxerské fighty, takže sa čoskoro vidíme v ringu (úsmev).